Jedným z najstarších literárnych žánrov je biografistika. Prvý životopisný lexikón vznikol už v prvom storočí pred Kr. v starom Egypte, no za zakladateľa vedeckej biografistiky sa pokladá rímsky spisovateľ Suetonius. Od známeho životopisca dvanástich cisárov sa zachovalo aj niekoľko jeho biografií básnikov. Genéza žánru je vysvetliteľná snahou človeka zachytiť pre budúcnosť skutky a priebeh života slávnych ľudí a táto snaha charakterizuje biografistiku dodnes, pravdaže, rozšírenú o ďalšie aspekty.
Ako vyzeral a vyzerá tento vedný odbor na Slovensku, to sa rozhodla preskúmať dvojica autorov Augustín Maťovčík a Pavol Parenička v knihe Biografistika (Slovenská národná knižnica, Martin 2005). Obaja pracujú v Biografickom ústave SNK a majú za sebou bohaté skúsenosti s tvorbou šesťzväzkového Slovenského biografického slovníka (1986 - 1994). Toto ojedinelé dielo pokračuje v inovovanej a rozšírenej podobe ako Biografický lexikón Slovenska (doteraz vyšli dva zväzky). Lenže ich kniha má záber a zámer historicky oveľa širší, pretože siaha až k antike, aby potom sledovala premenu tohto tvarovo neobyčajne elastického žánru, ktorý zahŕňa denníky, memoáre, autobiografie, rozhovory, životopisné romány a diela encyklopedické. Z nich práve Diderotova a d'Alembertova Encyklopédia, spomínaná aj v knihe, sa stala jednou z rozbušiek Veľkej francúzskej revolúcie.
V jednotlivých kapitolách a podkapitolách spracúvajú autori štyri základné témy: 1/ Charakteristika, fenomén osobnosti a vývin biografického výskumu, 2/ Biografické slovníky, 3/ Špeciálne biografické diela, metodika lexikografickej tvorby a 4/ Biograficko-bibliografická dokumentácia. Je to teda členenie prísne vedecké a autori túto oblasť správne chápu ako vedeckú disciplínu.
Kniha je priam eldorádom poznania, lebo autori napriek definičnej nevyhnutnosti v mnohých partiách používajú živý jazyk, popri presných výkladoch aj konkrétne príklady. Takže čitateľ sa tu dozvie o svetových encyklopédiách, slovníkoch typu Who is Who, ich začiatkoch, pokračovaniach, o špecializovaných slovníkoch, o bohatej českej tradícii slovníkov náučných, ktoré zachytávali aj slovenské reálie, no menej už o literárnych či románových biografiách (uvádza sa len Irving Stone a Stefan Zweig, chýba napríklad autor množstva životopisných diel André Maurois, ktorý napísal nezabudnuteľnú vetu, že "život dobre napísaný je oveľa vzácnejší ako život dobre prežitý").
Tým viac miesta venujú autori nedlhej histórii slovenskej biografistiky, ktorá sa začala rozvíjať najmä od národného obrodenia (Pavol Valaský, Bohuslav Tablic, Ján Kollár), rozrastala sa postupne o regionálne slovníky (tento vývin pokračuje doteraz), no skutočný rozkvet zaznamenala až v druhej polovici 20. storočia. A tomuto javu obetovali naši autori najviac pozornosti hádam aj preto, že z nich hovorí čerstvá, neraz až bolestná skúsenosť - prácu komplikovali i nepriaznivé politické okolnosti a všelijakí pseudoodborníci. Dôraz je na procese tvorby a štrukturovaní celého slovníka, aby každé heslo obsahovalo maximum údajov a aby sa vždy a všade dodržal neľahký lexikografický štýl. Trochu predimenzovaná sa mi vidí podkapitola o písaní priezvisk v Biografickom lexikóne, ktoré je doteraz plné rozporov a prax túto novú kodifikáciu v plnom rozsahu neprijala (dodnes je v Bratislave Zichyho, nie Zičiho palác). To je však otázka na širšiu diskusiu a pre iné než denníkové fórum.
Maťovčíkova a Pareničkova Biografistika predstavuje sama osebe vynikajúcu rukoväť, kde sú zosumarizované informácie a niekedy doslova inštrukcie všetkého druhu, týkajúce sa životopisných diel, ich iniciátorov, autorov a vydavateľov. Zároveň sa tu na konci uvádza takmer dvesto odborných kníh, z ktorých dvojica čerpala pri koncipovaní tejto cennej publikácie.
