o množstva krátkych prozaických diel - napísal presne 300 poviedok a noviel.

Do literatúry vstúpil roku 1880, podľa vlastných slov ako "meteor", známou novelou Guľôčka (Boule de suif).

Za svoj neskorší spisovateľský úspech a možno aj za svoj jedinečný štýl, strhujúcu stručnosť a účinnosť krátkych próz však do veľkej miery vďačí tzv. "feuilletons littéraires", teda literárnym prílohám dobových denníkov Gil Blas, Le Gaulois či Le Figaro.

Tieto denníky začínali práve v časoch Maupassantovho debutu inovovať kultúrne rubriky a dávali v nich väčší priestor uverejňovaniu noviel a poviedok. Takmer všetky Maupassantove krátke prózy vyšli najskôr

v novinách. Prílohou Tajomný Maupassant tak vlastne do istej miery nadväzujeme na túto tradíciu a opätovne upriamujeme pozornosť na autora, ešte vždy trochu tajomného, ktorý vo Francúzsku práve dnes zažíva veľkú renesanciu v množstve reedícií, biografií

i odborných publikácií.

Prečo vlastne Maupassantove poviedky a novely? Maupassant sám povedal, že spisovateľské umenie "spočíva v dômyselných a skrytých prechodoch, v zdôraznení podstatných udalostí čírou šikovnosťou kompozície a v odstupňovaní významu ostatných okolností tak, aby sme vyvolali hlboký dojem pravdy, ktorú sme chceli ukázať." Týmto výrokom sám poskytol kľúč k chápaniu svojho diela. Maupassant sa stal majstrom náznakov, v čom mu bol veľkým vzorom jeho "duchovný otec" Gustave Flaubert. Jeho tvorba sa stala akousi novou podobou "senzualistického realizmu", ktorého základom je zmyslové vnímanie a osobné prežívanie skutočnosti. Svojím dielom predstihol dobu - vytvoril novely a poviedky "okamihu", ktoré svojím vnútorným dramatizmom, "iróniou osudu" a metódou náznaku smerujú už

k moderným podobám literatúry 20. storočia.

Najlepším spôsobom, ako si tieto tvrdenia overiť, ako zistiť, čo konkrétne v nás vyvoláva ten "hlboký dojem pravdy", či inými slovami, ako odhaliť majstrovstvo jeho próz, je siahnuť priamo po niektorej z nich a skúsiť ako "chutia". Do prílohy Tajomný Maupassant sme pre vás vybrali štyri poviedky, pochádzajúce z najznámejších tematických okruhov jeho tvorby:

z prírody (Na vode - Sur l'eau), s témou strachu (Vlasy - La Chevelure), z prostredia normandského vidieka (Súdok - Le Petit fět), a z prostredia parížskych úradníkov (Náhrdelník - La Parure). Napriek rozdielnym témam a autorskému spracovaniu majú všetky čosi spoločné: prekvapivú a krutú pravdivosť, vnútornú dramatickosť, niekedy až tragiku, a rozhodne niečo, čo človeka núti čítať, pokým sa nedozvie, ako sa to skončí.

Jana Truhlářová

NA VODE (prvá verzia)

Preložila Elena Flašková

Minulé leto som si na brehu Seiny, niekoľko hodín cesty od Paríža, prenajal vidiecky domček a každý večer som tam chodieval spávať. Po nejakom čase som sa zoznámil s jedným zo susedov, mal medzi tridsiatkou a štyridsiatkou a bol to najzvláštnejší človek, akého som kedy stretol. Skúsený, priam náruživý vesliar, večne pri vode, na vode či vo vode. Isto sa už v člne narodil a určite aj zomrie pri poslednom veslovaní.

Raz večer, keď sme sa prechádzali na brehu Seiny, požiadal som ho, aby mi porozprával nejakú príhodu zo svojho života na vode. Ten dobrák ihneď ožil, bol ako vymenený, stal sa z neho rečník, či dokonca básnik. Nosil v srdci veľkú, ničivú a neodolateľnú vášeň. Tou vášňou bola rieka.

- Jaj! - zaúpel, - keby ste vedeli, čo všetko som zažil na tejto rieke, čo tu tečie pred nami! Vy, ľudia z mesta, nemáte poňatia, čo je to rieka. Započúvajte sa, ako to slovo vyslovuje rybár. Pre neho je to niečo zázračné, hlboké, neznáme, krajina preludov a prízrakov, kde človek v noci vidí aj to, čo nejestvuje, kde začuje zvuky, ktoré vôbec nepozná, kde sa trasie a nevie prečo, ako keď prechádza cintorínom: a vskutku, je to najpochmúrnejší z cintorínov, kde niet náhrobných kameňov.

Zem je pre rybára pritesná, ale rieka v noci, keď nesvieti mesiac, nemá hraníc. Námorník pociťuje k moru niečo celkom iné. Šíre more je často drsné a zlé - to áno - ale zato volá, buráca a je verné, zatiaľ čo rieka je tichá a zradná. Nehučí, jednostaj len potichu plynie a tento večný pohyb tečúcej vody je pre mňa strašnejší, než vysoké vlny oceánu.

Rojkovia tvrdia, že more skrýva vo svojich útrobách obrovské modravé krajiny, kde sa medzi veľkými rybami uprostred zvláštnych lesov a krištáľových jaskýň túlajú utopenci. Rieka má len čierne hlbiny, kde človek hnije v bahne. A predsa je krásna, keď sa trbliece vo vychádzajúcom slnku a ticho žblnkoce medzi brehmi obrastenými šuchotajúcou trstinou. Básnik povedal o oceáne:

Ó vlny, poznáte čerň smutných príbehov!

Strach z vodných prahlbín tlie v dušiach materí,

čo kľakli k prílivu, keď im ich rozprávate,

aj vás hlas prezradí - niet pre zúfalstvo hate,

k nám stále plyniete, a v tom sa zvečerí.

Nuž, myslím si veru, že príbehy, ktoré šepce tenkým hlasom štíhla trstina, sú oveľa strašnejšie než drámy, ktoré nám rozprávajú burácajúce morské vlny.

Ale ak chcete počuť nejakú z mojich príhod, porozprávam vám o jednom zvláštnom dobrodružstve, ktoré som zažil pred desiatimi rokmi.

Aj vtedy som býval v dome matky Lafonovej a jeden z mojich najlepších priateľov Louis Bernet, ktorý sa teraz stal členom Štátnej rady, vzdal sa pôžitkov z člnkovania a voľnosti, býval v tom čase v dedine C..., dve míle poniže. Denne sme spolu večerali, raz u neho, raz u mňa.

Raz večer, keď som sa celkom sám unavený vracal domov a s námahou vliekol svoju ťažkú, dvanásť stôp dlhú plachetnicu, ktorú som používal vždy v noci, na chvíľku som zastal pri trstinovom výbežku, približne dvesto metrov pred železničným mostom, aby som nabral dych. Bolo nádherné počasie; mesiac sa trblietal, rieka žiarila, povieval pokojný a príjemný vetrík. Ten pokoj ma lákal, vravím si, nebolo by od veci zapáliť si fajku práve na tomto mieste. A tak som aj urobil; chytil som kotvu a hodil ju do rieky.

Čln, plávajúci dolu prúdom, odvinul reťaz do konca, až sa zastavil; posadil som sa čo najpohodlnejšie dozadu, na baraniu kožušinu. Nebolo počuť nič, celkom nič. Chvíľami sa mi zdalo, že počujem jemný, takmer nečujný žblnkot vody o breh, a vtom som zbadal skupinky vyčnievajúceho tŕstia, ktoré vytvárali prekvapivé obrazy, a chvíľami sa zdalo, že sa pohybujú.

Rieka bola dokonale pokojná, mňa však ohromovalo to zvláštne ticho, čo ma obklopovalo. Všetky zvieratá, žaby aj ropuchy, tí noční močiarni speváci, boli ticho. Zrazu mi po pravici, priamo predo mnou, zakvákala žaba. Zachvel som sa, vtom žaba zmĺkla; viac som nič nepočul a rozhodol som sa, že si pre rozptýlenie trochu pofajčím. Aj keď som náruživý fajkár, fajčiť som nemohol; pri druhom bafnutí sa mi zdvihol žalúdok a musel som prestať. Začal som si pospevovať; bolo mi však nepríjemné počúvať svoj vlastný hlas, tak som sa radšej vystrel na dno loďky a hľadel na oblohu. Chvíľu som pokojne ležal, ale čoskoro ma znepokojili ľahké pohyby bárky. Zdalo sa mi, že sa prudko vychyľuje a striedavo sa dotýka brehov rieky; potom som pocítil, že ju nejaká neviditeľná bytosť či sila ťahá pomaly na dno, nadvihuje, aby ju vzápätí pustila. Hojdalo ma ako uprostred búrky; odrazu som začul nejaké zvuky a jedným skokom som bol na nohách: voda sa trblietala a všetko navôkol pôsobilo pokojne.

Bolo mi jasné, že mám nervy trochu podráždené, a rozhodol som sa odísť. Potiahnem za reťaz, čln sa trochu pohol, potom som však zacítil odpor, potiahnem silnejšie, no kotva sa neukázala; zachytila sa o voľačo na dne a ja som ju nemohol dvihnúť; potiahnem ešte raz, ale zbytočne. Tak som začal veslovať a otáčať loďku proti prúdu, aby sa kotva uvoľnila. Všetko márne, držala pevne naďalej. Pochytila ma zlosť a začal som rozmýšľať, čo urobiť. Nemohol som dúfať, že by sa mi podarilo reťaz pretrhnúť, či oddeliť od bárky, lebo bola obrovská a vpredu pripevnená na dosku hrubšiu, ako moja ruka. Ale keďže bolo naďalej pekné počasie, pomyslel som si, že onedlho určite stretnem nejakého rybára, ktorý mi pomôže. Nepríjemné dobrodružstvo ma už netrápilo; posadil som sa, že si konečne vyfajčím fajku. Vytiahnem fľašku rumu, vypijem zo dva-tri poháriky, a zrazu som sa rozosmial nad situáciou, v ktorej som sa ocitol. Bolo veľmi teplo, takže v najhoršom prípade by som mohol pokojne prenocovať pod holým nebom.

Zrazu začujem slabý úder o okraj loďky. Prudko som vyskočil. Od hlavy po päty ma zalial studený pot. Ten zvuk isto spôsobil nejaký kúsok dreva unášaný prúdom, ale to úplne stačilo, aby sa ma znovu zmocnil zvláštny nepokoj. Uchopil som reťaz, zaprel sa a zúfalo som začal z celej sily ťahať. Kotva však dobre držala. Ukonaný som sa opäť posadil.

Rieku zatiaľ pozvoľna zahalila hustá biela hmla, ktorá sa plazila tesne nad vodou, takže keď som vstal, nevidel som ani rieku, ani vlastné nohy, ani loďku, rozoznal som len vrcholce tŕstia a ešte v diaľke rovinu, celú bielu od mesačného svetla a s veľkými čiernymi škvrnami, ktoré vytvorili skupinky čiernych topoľov, čnejúcich do neba. Bol som akoby po pás zabalený do vrstvy nezvyčajnej bielej bavlny a v mysli sa mi vynárali fantastické obrazy. Predstavoval som si, že sa niekto pokúša vliezť ku mne do loďky a že sa rieka, pokrytá touto nepriehľadnou hmlou, isto hemží zvláštnymi bytosťami, ktoré plávajú okolo mňa. Pocítil som strašnú nevoľnosť, zovrelo mi sluchy a srdce sa mi rozbúchalo, až ma zadúšalo; v pomätení som sa chcel vrhnúť do vody a zachrániť sa plávaním. Len čo som na to pomyslel, striaslo ma od hrôzy. Predstavil som si, že som nadobro stratený; vrhám sa do hustej hmly, zápasím s rastlinami a tŕstím, ktoré boli všade naokolo, nevidím breh, nemôžem nájsť loďku, a tak kričím od strachu a zdá sa mi, že cítim, ako ma ktosi ťahá za nohy na dno tejto čierňavy.

Naozaj, musel by som plávať proti prúdu dobrých päťsto metrov, kým by som sa ocitol na mieste bez tráv i trstiny a dosiahol dno, a hoci som dobrý plavec, mal som veľmi slabú nádej, že sa v tejto hmle správne zorientujem a neutopím sa.

Usiloval som sa triezvo uvažovať. Rozhodol som sa ničoho sa nebáť, no aj napriek tomu bolo vo mne ešte čosi, čo stále pociťovalo strach. Pýtal som sa sám seba, čoho sa vlastne bojím; moje odvážne ja sa vysmievalo môjmu zbabelému ja, a nikdy predtým som tak zreteľne nepocítil zápas dvoch bytostí, ktoré sú v nás, jedna odhodlaná, druhá vzdorujúca, a každá striedavo v prevahe.

Tento hlúpy a nevysvetliteľný strach ustavične rástol a menil sa na hrôzu. Stál som nehybne, otváral oči, napínal sluch a čakal. Na čo? To som nevedel, ale asi na niečo strašné. Myslím, že keby sa vtedy bola z vody vyhodila nejaká rybka, ako sa to často stáva, nechýbalo by veľa a bol by som padol ako podťatý.

Napokon som sa predsa s neuveriteľným vypätím prinútil nestratiť celkom rozum, ktorý ma už pomaly opúšťal. Znovu som zobral fľašku rumu a upil som si niekoľko riadnych dúškov. Zrazu som dostal nápad a začal som z plného hrdla kričať, postupne sa otáčajúc na všetky svetové strany. Keď som už chripel z posledného, započúval som sa. Kdesi v diaľke zavýjal pes.

Znovu som si upil z fľašky a aký som bol dlhý, vystrel som sa na dno loďky. Ležal som tak možno hodinu, možno dve, no nespal som, oči som mal otvorené a vôkol mňa sa vznášali prízraky. Neodvážil som sa zdvihnúť, aj keď som to veľmi chcel urobiť; odkladal som to z minúty na minútu. Vravím si: "No tak, hore sa!" no bál som sa urobiť čo len pohyb. Nakoniec som sa však čo najopatrnejšie nadvihol, akoby bol môj život závisel od najmenšieho zvuku, ktorý by som vydal, a pozrel som ponad okraj loďky.

Zostal som stáť očarený najúžasnejším, najúchvatnejším výjavom, aký len možno vidieť. Bol to prízrak z rozprávkovej krajiny, jedna z tých vidín, o akých rozprávajú cestovatelia vracajúci sa zďaleka; síce ich vypočujeme, ale neveríme im.

Hmla, ktorá sa ešte pred dvoma hodinami vznášala nad vodou, pomaly ustúpila a usadila sa na brehoch. Rieka zostala celkom čistá, zato na každom brehu hmla vytvorila súvislý kopec, vysoký šesť až sedem metrov, ktorý žiaril v mesačnom svetle, ako keď sa trbliece čerstvý sneh. A tak okrem rieky, pretkanej žiarou medzi dvoma bielymi násypmi, nebolo vidieť nič: hore nad mojou hlavou, uprostred modravej a mliečnej oblohy plával okrúhly, veľký žiarivý mesiac v splne.

Všetka vodná háveď sa zobudila; žaby zlostne kŕkali, zatiaľ čo podchvíľou, raz vpravo a raz naľavo, som začul krátky, jednotvárny a smutný tón, aký vysielajú ropuchy zvučným hlasom hviezdam. A čuduj sa svete, strach pominul; ocitol som sa v takej nádhernej krajine, že ani tie najväčšie čudá ma nemohli prekvapiť.

Neviem, ako dlho to trvalo, lebo som napokon zaspal. Keď som znovu otvoril oči, mesiac už zašiel a obloha bola samý mrak. Voda zlovestne žblnkotala, fúkal vietor, bola zima a hlboká tma.

Vypil som zvyšok rumu a pritom počúval, chvejúc sa od strachu, šuchot tŕstia a pochmúrny hukot rieky. Namáhal som si zrak, no nemohol som rozoznať loďku, dokonca ani vlastné ruky, i keď som si ich priložil až k očiam.

Nepreniknuteľná čierňava pomaličky predsa len ustupovala. Zrazu sa mi zazdalo, že popri mne prekĺzol nejaký tieň; vykríkol som, odpovedal mi nejaký hlas; bol to rybár. Zavolal som naňho, priblížil sa ku mne a ja som mu všetko vyrozprával. Zavesloval teda člnom vedľa môjho, a tak bok po boku, spoločnými silami sme ťahali reťaz. Kotva sa však nepohla. Svitol tmavý, šedivý deň, chladný a daždivý, jeden z tých, aké prinášajú len smútok a nešťastie. Zbadal som ďalší čln, zavolali sme naň. Muž v ňom pridal svoje sily k našim, a tak kotva pomaličky povoľovala. Stúpala, ale pomaly, veľmi pomaly, zaťažená nejakou veľkou váhou. Napokon sa zjavila akási čierna hmota a vytiahli sme ju do loďky.

Bola to mŕtvola stareny s balvanom na krku.

máj 1881

VLASY

Preklad: Elena Flašková

Steny boli holé, vybielené vápnom. Úzke zamrežované okno, vysoko na stene, aby sa naň nedalo dočiahnuť, osvetľovalo túto bielu, smutnú miestnosť; blázon sedel v prútenej stoličke a uprene na nás hľadel neprítomným, mátožným pohľadom. Vyzeral veľmi chudý, líca mal prepadnuté, vlasy skoro biele, akoby mu náhle, z jedného mesiaca

na druhý, obeleli. Šaty na jeho vysušených končatinách, vpadnutom hrudníku a vtiahnutom bruchu sa zdali priširoké. Bolo vidieť, že je strhaný, že ho zožierajú vlastné myšlienky, že v ňom čosi hlodá ako červík

v ovocí. Jeho šialenstvo mu neúnavne, nástojčivo, pustošivo a dotieravo vírilo hlavou. Pomaly mu zožieralo celé

telo. Neviditeľné, nepostrehnuteľné, nehmatateľné mu ako nehmotná myšlienka zožieralo telo, pilo krv a vyhasínalo život.

Akou záhadou je tento muž, ktorého zabil Sen! Bolo mi toho pomätenca ľúto, naháňal strach i vzbudzoval súcit! Aký zvláštny, hrozný a vražedný sen sa mu skrýval za čelom, zbrázdeným neprestajne sa pohybujúcimi vráskami!

Lekár mi povedal: - Máva strašné záchvaty zúrivosti, je to najčudnejší blázon, akého som kedy videl. Trpí akýmsi zvláštnym druhom erotickej nekrofílie. Viedol si denník, a ten nám veľmi jasne odhaľuje povahu choroby. Jeho šialenstvo je z toho takpovediac zrejmé. Ak vás to zaujíma, môžete si ho prelistovať. - Išiel som za doktorom do jeho pracovne a on mi dal denník toho úbožiaka.

- Prečítajte si, - nástojil doktor, - a potom mi poviete svoj názor.

V denníku stálo:

Až do tridsiatich dvoch rokov som žil pokojne, bez lásky. Život sa mi videl jednoduchý, veľmi príjemný a ľahký. Bol som bohatý. Obľuboval som toľko vecí, že k ničomu konkrétne som nemohol pociťovať vášeň. Aká radosť je žiť! Každý deň som vstával šťastný, venoval sa svojim záľubám a zaspával spokojný, s tichou nádejou v zajtrajšok a v bezstarostnú budúcnosť.

Mal som zopár mileniek, no nikdy som nepocítil, že moje srdce šalie láskou a duša sa umára túžbou, ešte aj potom, keď som ich získal. Život je takto príjemný. Milovať je lepšie, ale aj strašnejšie. Tí, čo milujú bežnou láskou, pociťujú síce prudké šťastie, istotne však menšie, než to moje, lebo mňa navštívila láska neuveriteľným spôsobom.

Keďže som bol bohatý, vyhľadával som starožitný nábytok a predmety, často som myslel na neznáme ruky, čo sa ich dotýkali, na oči, čo ich obdivovali, na srdcia, čo ich milovali, veď aj veci možno milovať! Často som sa kochal pohľadom na malé hodinky z minulého storočia. Boli také rozkošné, tak krásne zdobené emailom a tepaným zlatom. A ešte stále išli ako v deň, keď si ich kúpila nejaká žena, očarená, že vlastní taký jemný šperk. Hodinky neprestali biť, neprestali žiť svoj mechanický život, neúnavne pokračovali v pravidelnom tikaní už celé storočie. Kto bola tá žena, ktorá ich ako prvá nosila na hrudi v teple svojho odevu, a srdce hodín bilo ako jej vlastné? Čia ruka ich držala a prevracala končekmi trochu teplých prstov, a potom poutierala porcelánových pastierikov oviec, na okamih zahmlených od vlhkej pokožky? Čie oči striehli na ciferníku na vytúženú hodinu, drahú a božskú hodinu?

Ako rád by som poznal, videl tú ženu, ktorá si vybrala tento jemný a vzácny predmet! Už nežije! Priam posadnuto túžim po niekdajších ženách; z diaľky milujem všetky tie, čo kedysi milovali! Príbehy dávnych nežných lások mi napĺňajú srdce ľútosťou. Och! krása, úsmevy, prvé poláskania, nádeje! Kiežby to všetko trvalo večnosť!

Ako som celé noci oplakával tie úbohé dávne ženy, také krásne, nežné, sladké, s otvoreným náručím, čo sú už dnes mŕtve! Bozk je však nesmrteľný! Prechádza z pier na pery, zo storočia do storočia, je večný. A muži ho zbierajú, dávajú a umierajú.

Minulosť ma priťahuje, prítomnosť desí, lebo budúcnosť je vlastne smrť. Smútim za tým, čo bolo, oplakávam tých, ktorí žili, chcel by som zastaviť čas, zastaviť hodinu. Ona však plynie, neprestajne plynie, odchádza, každú sekundu uberá kúštik z môjho bytia a pridáva ho k budúcej ničote. Už nikdy nebudem znovu žiť.

Zbohom, niekdajšie krásky! Milujem vás.

Nikto ma však nemusí ľutovať. Aj ja som si našiel lásku, na ktorú som čakal; vďaka nej som pocítil tú nepredstaviteľnú slasť.

V jedno slnečné ráno som sa túlal po Paríži s rozjarenou dušou, radostne si vykračujúc obzeral som výklady bez zvláštneho záujmu ako nejaký tulák. Zrazu som zbadal v starožitníctve vzácny kus talianskeho nábytku zo XVII. storočia. Bol naozaj nádherný a určite vzácny. Predpokladal som, že pochádza z dielne istého benátskeho majstra Vitelliho, ktorý bol v tom čase slávny.

Potom som sa pobral ďalej.

Prečo mi však spomienka na ten kus nábytku nedala pokoja a bola taká nástojčivá, že som sa musel vrátiť? Opäť som sa pristavil pred výkladom, aby som si ten vzácny kus pozrel, a pri pohľade naň som cítil pokušenie.

Aká zvláštna vec je pokušenie! Hľadíte na nejaký predmet a on vás pomaly zvádza, vzrušuje, zmocňuje sa vás, akoby to bola ženská tvár. Jeho čaro, to zvláštne čaro, ktoré vzbudzuje jeho tvar, farba, vzhľad, vás celé prestúpi; a už ste sa zaľúbili, túžite po ňom, chcete ho. Musíte ho vlastniť, zo začiatku túžite len trošku, lebo sa hanbíte, no vaša túžba rastie, stáva sa prudkou a neodolateľnou.

A obchodníci, podľa vášho blčiaceho pohľadu, akoby vytušili tajnú a rastúcu túžbu.

Kúpil som ten vzácny kus a ihneď som ho dal odviezť k sebe. Postavil som si ho do izby.

Ach, ako len ľutujem tých, čo nepoznajú medové týždne, aké prežíva zberateľ s práve zakúpeným bibelotom. Pohládza ho zrakom, dotýka sa ho, akoby bol živý, podchvíľou sa k nemu vracia, stále naň myslí, nech je kdekoľvek, nech robí čokoľvek. S láskou si naň spomína, či je na ulici alebo niekde inde, stále je s ním, a keď sa vráti domov, skôr ako si stiahne rukavice a zloží klobúk, už za ním beží a zaľúbene naň hľadí.

Verte mi, celý týždeň som ten vzácny kus nábytku obdivoval. Každú chvíľu som na ňom otváral dvierka, vyťahoval zásuvky; očarene som ho pohládzal, vychutnával slastný pocit vlastníctva tej krásnej veci. Až som raz večer, keď som ohmatával hrúbku jednej jeho steny, objavil, že je za ňou nejaká skrýša. Srdce sa mi rozbúchalo, celú noc som sa usiloval odhaliť jej tajomstvo, no neúspešne.

Podarilo sa mi to až nasledujúci deň, keď som do štrbinky v dreve strčil kovový pliešok. Drevené obloženie sa zošuchlo a ja som na podložke z čierneho zamatu zbadal nádherné ženské vlasy.

Áno, vlasy, obrovský vrkoč plavých, takmer ryšavých vlasov, niekto ho odstrihol tesne pri koreni a zviazal zlatou šnúrkou.

Ostal som ako obarený a triasol sa od vzrušenia. Z tej záhadnej zásuvky a prekvapujúcej relikvie stúpala sotva citeľná vôňa, akoby to bola len duša vône.

Jemne, takmer až zbožne som vrkoč vzal do rúk a vyberal ho zo skrýše. Vzápätí sa rozvinul a jeho zlaté prúdy siahali až po zem, boli husté a ľahučké, jemné a žiarivé ako ohnivý chvost kométy. Zmocnil sa ma zvláštny pocit. Čo je to, aká záhada? Kto, kedy a prečo uväznil tie vlasy v skrinke? Aké dobrodružstvo, či nešťastie skrýva táto pamiatka? Kto ich odstrihol? Milenec v deň rozlúčky, či manžel v deň pomsty? Alebo to urobila jedného dňa zo zúfalstva tá, čo ich nosila na šiji? V deň, keď sa rozhodla vstúpiť do kláštora, zanechala toto bohatstvo ako svedectvo pre živých, ktorí tu ostali? Možno to bolo vtedy, keď pribíjali klince na truhlu, kde ležala mŕtva deva, mladá a krásna, a ten, čo ju miloval, si ponechal okrasu tej hlavy, jedinú vec, ktorú si ako pamiatku na ňu mohol zachovať, jedinú živú časť jej tela, ktorá nezhnije, jedinú, ktorú ešte bude môcť milovať, láskať a bozkávať v záchvatoch bolesti.

Nie je zvláštne, že tie vlasy ostali nedotknuté, keď z tela, na ktorom vyrástli, už nezostal ani kúsok?

Splývali mi po prstoch, zvláštne ma šteklili, akoby sa ma dotýkala mŕtva. Bol som rozcítený, ako keď je človeku do plaču. Dlho, predlho som ich držal, potom sa mi zazdalo, že sa pohli, možno v nich bola skrytá duša. Odložil som ich na zamat, vyblednutý časom, zatisol som zásuvku, zatvoril skrinku a pobral sa do ulíc, aby som mohol snívať.

Vykračoval som s hlavou plnou smútku a nepokoja, nepokoja, ktorý vám ostane v srdci po dotyku lásky. Zdalo sa mi, že som už kedysi raz žil a tú ženu som určite poznal.

Znenazdajky sa mi, ako nástojčivý vzlyk, tisli na pery Villonove verše:

Ach, kde sú dámy dávnych čias,

kde Flóra, výkvet rímskych dám,

kde Archipias, kde je Thais -

Helénky, rovné nadájam?

Aj nymfu Echo v mysli mám,

vôd nadľudskú tú okrasu,

čo hlas svoj dala skaliskám.

Jaj, kdeže lanské snehy sú!

Kráľovnej Blanky belosť, jas

a spevný hlas - kam zmizli, kam?

Kde Berta, nohatá až špás,

Beatrix, Allys, grandmadame

Haremburges z Mayne, a kde je sám

bič na Britov, jak Jeanne d'Arc zvú?

Presvätá Panna, zjav to nám!

Jaj, kdeže lanské snehy sú!

Keď som sa vrátil domov, zmocnila sa ma neodolateľná túžba pozrieť si znovu ten zvláštny nález a znovu ho vziať do rúk, no keď som sa ho dotkol, pocítil som, ako mi celým telom prebehla triaška.

Niekoľko dní som ešte bol v normálnom stave, i keď ma neopustila myšlienka na tie vlasy.

Len čo som prekročil prah svojho bytu, musel som tie vlasy vidieť a dotýkať sa ich. Odomykal som skrinku a celý som sa pritom chvel, ako sa chveje milenec, keď vstupuje k svojej milovanej, v rukách

i v srdci som cítil zvláštnu, pretrvávajúcu a zmyselnú potrebu ponoriť prsty do toho čarovného prameňa mŕtvych vlasov.

Ešte aj potom, keď som ich prestal láskať a znovu som ich zamkol do skrinky, cítil som ich prítomnosť, akoby boli živou bytosťou, skrytou a uväznenou; cítil som ich a túžil po nich; znovu ma opantala chuť vziať si ich, dotýkať sa ich, rozochvieť sa z toho chladného dotyku, takého hladkého, vzrušujúceho, bláznivého a sladkého, až do zamdlenia.

Takto som žil mesiac, možno dva, presne neviem. Vlasy ma držali vo svojej moci, prenasledovali ma. Bol som šťastný a zároveň zničený, ako v očakávaní lásky, ako po vyznaní, za ktorým nasleduje objatie.

Zatváral som sa s nimi, aby som ich mohol cítiť na pokožke, aby som sa do nich mohol pohrúžiť, bozkávať ich a hrýzť. Obtáčal som si ich okolo tváre, vpíjal sa do nich, utápal zrak v ich zlatistých vlnách, aby som cez ne videl žlté svetlo.

Miloval som ich! Áno, miloval. Nemohol som bez nich žiť, ani len hodinu som nevydržal nepozrieť na ne.

A čakal som... čakal... na čo? To som nevedel. Na ňu.

Raz v noci som sa náhle prebudil v presvedčení, že nie som v izbe sám.

Ale mýlil som sa. Nemohol som už zaspať, a keď som sa od nespavosti prehadzoval, vstal som a šiel som sa dotknúť vlasov. Videli sa mi jemnejšie než zvyčajne a živšie. Žeby sa mŕtvi vracali? Pri bozkoch, ktorými som tie vlasy zohrieval, som od samého šťastia pocítil náhlu slabosť, zobral som si ich do postele, ľahol si a pritisol ich na pery ako milenku, ktorej sa chcete zmocniť.

Mŕtvi sa vracajú! Ona sa vrátila. Áno, videl som ju, držal som ju, bola moja, taká, aká bývala kedysi, keď bola živá: vysoká, svetlovlasá, silná, so studenými prsami a bokmi v tvare lýry; prešiel som celou tou zvlnenou božskou líniou, od krku až po chodidlá, dotýkajúc sa každej krivky jej tela.

Áno, bola moja, celé dni a celé noci. Vrátila sa mi, moja mŕtva, moja milovaná záhadná, neznáma mŕtva krásavica sa mi vracala každú noc.

Bol som tak nevýslovne šťastný, že som to nebol schopný skryť. Pociťoval som pri nej priam nadľudské vytrženie, nesmiernu a nevysvetliteľnú radosť, že vlastním nepostihnuteľné, neviditeľné; mŕtvu! Nijaký milenec neokúsil vášnivejšie a strašnejšie pôžitky!

Svoje šťastie som nevedel skryť. Tak veľmi som ju miloval, že som ju nechcel ani na minútu opustiť. Všade som ju brával so sebou. Prechádzal som sa s ňou po meste ako s vlastnou ženou, vodil ju do lóže divadla ako svoju milenku... Uvideli ju... Dovtípili sa... Vzali mi ju... A mňa uväznili ako nejakého zločinca. Vzali mi ju... Och! Ja úbožiak!

Tu sa rukopis končí. A vtom, keď som na doktora uprel vydesený pohľad, blázincom sa rozľahol strašný výkrik, rev plný bezmocnej zúrivosti a stupňovanej túžby.

- Počujete ho? - povedal mi doktor. - Toho obscénneho blázna musíme päťkrát denne sprchovať. Nielen seržant Bertrand miloval mŕtve ženy.

Celkom rozrušený od údivu, hrôzy a ľútosti som jachtal:

- Ale... ale... tie vlasy... naozaj jestvujú?

Doktor vstal, otvoril skrinku, plnú fľaštičiek a nástrojov, a cez celú miestnosť mi hodil prúd plavých vlasov, ktoré ku mne leteli ako zlatý vták.

Striaslo ma, keď som na rukách pocítil ten láskajúci a jemný dotyk. Stál som, srdce mi búšilo, cítil som odpor, no zároveň aj túžbu, odpor, aký pociťujeme k veciam, ktoré súvisia so zločinom, a túžbu ako pri pokušení vykonať niečo hanebné, no záhadné.

Doktor pokrčil plecami a dodal:

- Ľudská duša je schopná všetkého.

13. mája 1884

SÚDOK

Preložila Miroslava Bártová

Adolphovi Tavernierovi

Gazda Chicot, éprevillský krčmár, zarazil dvojkoliesku pred majetkom tetky Magloirky. Bol to vysoký štyridsaťročný chlap, červený a bruchatý, a napospol ho pokladali za náramne prešibaného.

Priviazal koňa o kôl v plote ohrady a vošiel do dvora. Jeho gazdovstvo susedilo so stareninými roľami, po ktorých už dávno bažil. Neraz sa pokúšal ich od nej kúpiť, ale tetka Magloirka zanovito odmietala.

"Tu som sa narodila, tu aj umriem," vravievala.

Zastihol ju predo dvermi, práve bielila zemiaky. Vo svojich sedemdesiatich dvoch rokoch bola suchá, vráskavá, zhrbená, no neúnavná ako dievča. Chicot ju priateľsky potľapkal po chrbte a sadol si vedľa nej na stolček.

"Tak ako, tetka, zdravie slúži, slúži?"

"Zbaví, gazda Prosper, a oni ako?"

"Ja, zavše kde-tu pichne, ale ináč sa veru nemôžem ponosovať."

"No, tým lepšie, tým lepšie!"

Viac nepovedala. Chicot ju pozoroval pri práci. Krivými hrčovitými prstami, tvrdými sťa krabie klepetá, vyberala ako kliešťami z koša sivasté hľuzy, chytro ich zvŕtala, oddeľujúc dlhé pásiky šupy čepeľou starého noža, ktorý držala v druhej ruke. A keď už bol zemiak celkom obielený, hodila ho do vedra s vodou. Tri bezočivé sliepky prichádzali rad-radom a zbierali šupy priamo z jej sukieň; potom s korisťou v zobáku ozlomkrky utekali od tetky Magloirky preč.

Chicot bol očividne v pomykove, váhal, okúňal sa, sťaby mal čosi na jazyku a nevedel, ako s tým von. Napokon sa odhodlal:

"Čujte, tetka Magloirka..."

"Čože by radi?"

"Tak ako s tým gazdovstvom... ešte vždy mi ho nechcete predať?"

"Veru nie. S tým nak nerátajú. Raz som povedala, teda som povedala, nože tomu dajú pokoj..."

"Ibaže ja som našiel spôsob, čo by nám bol obom po chuti."

"A čo také?"

"Nuž, takto. Vy mi ho predáte, a jednako len vám ostane. Nerozumiete? Dobre ma počúvajte."

Starena prestala bieliť zemiaky a spod zhúžvaných mihalníc uprela na krčmára živé očká.

Pokračoval:

"Vysvetlím vám to. Dám vám každý mesiac stopäťdesiat frankov. Počujete dobre: každý mesiac vám donesiem na svojej dvojkolieske tridsať strieborných päťfrankov po sto sou. No a nič sa tým nezmení, naskrze nič; ostanete kde ste o mňa vonkoncom nemusíte dbať, so mnou nebudete mať nič. Iba odo mňa budete brať peniaze. Čo vy na to?"

Hľadel na ňu veselo, očividne v dobrej vôli.

Starká ho nedôverčivo pozorovala, hľadala v tom dajakú pascu. Spýtala sa:

"Dobre, to dostanem ja. A oni ako, to gazdovstvo nebude ich?"

Pokračoval:

"O to sa netrápte. Ostanete tu, kým si vás pánbožko nezavolá. Ste na svojom. Len mi u notára podpíšete písmo, že potom všetko pripadne mne. Deti nemáte, iba synovcov, a k tým ste veľmi neprilipli. Tak, čo vy na to? Majetok si necháte až do smrti a mesačne vám budem dávať tridsať päť frankov po sto sou. To bude váš čistý zisk."

Starena bola ešte vždy prekvapená, znepokojená, no veľmi ju to lákalo. Odpovedala:

"Nevravím, že nie. Ibaže by si rada o tom pohútala. Nože, prídu dakedy na budúci týždeň, ešte sa o tom povyprávame. Potom im poviem."

A gazda Chicot odišiel, spokojný ako kráľ, ktorý práve dobyl ríšu.

Tetka Magloirka ostala zamyslená. V tú noc nespala. Štyri dni bola od nerozhodnosti celá rozčúlená. Šípila v tom čosi nedobré, no priam sa umárala pri pomyslení na tých tridsať strieborniakov mesačne, na tie pekné zvonivé peniažky, ktoré sa jej nasypú do zástery, ktoré jej takto spadnú z neba, a ona pritom ani len prstom nepohne.

Vybrala sa teda k notárovi a všetko mu porozprávala. Poradil jej, aby Chicotov návrh prijala, no aby pýtala päťdesiat strieborniakov namiesto tridsiatich, lebo jej gazdovstvo je otcu-materi hodno šesťdesiattisíc frankov.

"Aj keby ste žili hoci pätnásť rokov," vravel notár, "ani tak ho nezaplatí, dá iba štyridsaťpäťtisíc."

Pri nádeji na päťdesiat päťfrankov po sto sou mesačne sa starena zachvela; no ešte vždy nedôverovala, obávala sa tisícorakých nepredvídaných vecí, tajných úskokov a až do večera sa vypytovala, nevedela sa odhodlať odísť. Napokon prikázala, aby zmluvu pripravili, a vrátila sa domov s hlavou pomútenou, akoby bola vypila štyri krčiažky mladého jablčniaka.

Keď si Chicot prišiel po odpoveď, dlho sa dala prosiť, vyhlasovala, že nechce, no ukrutne sa strachovala, že s päťdesiatimi strieborniakmi nebude súhlasiť. Napokon, keďže nástojil, vyslovila svoje požiadavky.

Sklamane sa strhol a odmietol.

Aby ho presvedčila, začala mudrovať, koľko života jej asi ostáva.

"Verabože tu nebudem dlhšie ako takých päť-šesť rôčkov. Teraz mi ide na sedemdesiaty tretí a sily ma už opúšťajú. Toť včera som sa nazdala, že sa už nebodaj pominiem. Sťaby mi útroby páral, do postele ma odniesť museli."

No Chicot jej nenaletel:

"Ej, ej, vy stará figliarka, ste mocná ako dub. Dožijete sa prinajmenej sto desiatich rokov. Vy ešte mňa pochováte."

Zasa stratili celý deň diškurovaním. Starká však zo svojho nepopustila a krčmár napokon s tými päťdesiatimi strieborniakmi súhlasil.

Na druhý deň zmluvu podpísali. A tetka Magloirka pýtala navyše desať strieborniakov ako oldomáš.

Prešli tri roky. Milá starká bola zdravá ako buk. Akoby nebola ostarela ani o jediný deň; a Chicot si div nezúfal. Mal pocit, že jej tú rentu vypláca už pol storočia, že ho oklamala, ozbíjala, priviedla na mizinu. Kedy-tedy šiel gazdinú navštíviť, tak ako v júli ideme pozrieť na roľu, či už zbožie dozrelo pod kosu. Zakaždým ho vítala so zlomyseľným pohľadom. Človek by bol povedal, že sa teší, ako mu prešla cez rozum; a on zas chytro nasadol do dvojkoliesky, hundrúc si:

"Vari vôbec nezdochneš, ty mrcha?"

Nevedel, čo robiť. Keď ju videl, najradšej by ju bol zaškrtil. Cítil k nej divú, zákernú nenávisť, nenávisť okradnutého sedliaka.

Rozmýšľal teda, ako na to.

Napokon ju jedného dňa zas prišiel pozrieť a mädlil si ruky, ako keď k nej po prvý raz prišiel s tým návrhom.

A po chvíľke, keď už bol pospomínal to i ono, zrazu povedal:

"Počujte, tetka, prečo sa nezastavíte u mňa na obed, keď si vše zájdete do Épreville? Ľudia o tom klebetia, vraj teraz už nie sme priatelia, a to ma mrzí. Veď viete, že u mňa platiť nebudete. Čože je to jeden obed, ja som nie lakomý. Keď sa vám zažiada, len pekne príďte, budem sa tešiť."

Tetke Magloirke to nebolo treba hovoriť dva razy; o dva dni, keď sa na svojom biednom vozíku, ktorý viedol paholok Célestin, vybrala na trh, bez okolkov zaviedla koníka do stajne gazdu Chicota a domáhala sa sľúbeného obeda.

Krčmár žiaril, obskakoval okolo nej ako okolo dákej veľkomožnej panej, predložil jej kurča, krvavničky, jaterničky, baranie stehno a slaninu s kapustou. Ona však nezjedla takmer nič, veď od detstva žila striedmo, vždy len na troche polievky a na kúsku chleba s maslom.

Chicot nástojil, celý sklamaný. Ani len nič nepila. Kávu odmietla.

Spýtal sa:

"No pohárik hádam len neodmietnete?"

"Nuž, to je iné. Veru nepoviem nie."

A zakričal z plných pľúc, cez celú krčmu:

"Rosalie, dones pálené, z toho najlepšieho, z toho tuhého!"

A zjavila sa slúžka, nesúc dlhú fľašu ozdobenú papierovým listom viniča.

Naplnil dva poháriky.

"Okoštujte, tetka, to je z toho najlepšieho."

A milá starká začala pomaličky piť, uchlipkávať, aby potešenie dlhšie trvalo. Keď vypila do poslednej kvapky, vyhlásila:

"To už hej, to je ale pálené!"

Ešte dobre nedopovedala, a už jej Chicot nalial po druhý raz. Chcela odporovať, ale bolo už prineskoro, a tak aj druhý pohárik pomaly vychutnávala, priam tak ako prvý.

Chcel jej naliať po tretí raz, ale odmietla. Naliehal:

"Veď to akoby ste mlieko pili! Ja pokojne prevrátim desať-dvanásť pohárikov. Rozplynie sa to ako cukor. V žalúdku nič, v hlave nič: priam sa vyparí na jazyku. Pre zdravie naozaj niet nič lepšie!"

Chuť veru mala, a tak pristala; no dala si naliať len pol pohárika.

Tu Chicot v návale veľkodušnosti zvolal:

"Čujte, keď vám tak chutí, dám vám z nej súdok, aby ste videli, že sme priatelia."

Starká nepovedala nie a odišla, trochu podpitá.

Na druhý deň sa krčmár zaviezol až na dvor tetky Magloirky a vytiahol z voza súdoček obitý železnými obručami. Chcel jej z neho dať okoštovať, aby jej dokázal, že je to naozaj to isté pálené; a keď si zasa vypili po tri poháriky, odchádzajúc vyhlásil:

"A viete, ak sa vám minie, veď ho ešte jesto, nič sa vy neokúňajte. Ja som nie lakomý... Čím skôr, tým lepšie."

A nasadol do svojej dvojkoliesky.

O štyri dni opäť prišiel. Starká sedela na priedomí a krájala

chlieb do polievky.

Pristúpil k nej, povedal dobrý deň, nakloniac sa jej celkom k tvári, aby cítil jej dych. A ovanul ho alkohol. Tu sa mu rozjasnila tvár.

"Ponúknete ma pohárikom?" opýtal sa.

A dva-tri razy si štrngli.

No čoskoro sa v kraji rozchýrilo, že sa tetka Magloirka spíja a že pije sama. To ju zdvihli v kuchyni, to zas na dvore, niekedy aj na okolitých cestách, a museli ju odniesť domov, bezvládnu ako mŕtvolu.

Chicot už k nej nechodieval, a keď pred ním sedliačku spomenuli, smutne sa zatváril a zašeptal:

"Či to nie je nešťastie, na staré kolená si na také dačo privyknúť? Vidíte, keď je človek starý, či si s ním poradíte? Raz sa jej to veru vypomstí."

A naozaj sa jej to vypomstilo. Umrela nasledujúcej zimy, okolo Vianoc, keď opitá padla do snehu.

Krčmár Chicot zdedil gazdovstvo a vyslovil sa:

"Nech tá hlupaňa toľko neslope, mohla tu byť ešte aspoň desať rokov."

(7. aríla 1884)

NÁHRDELNÍK

Preložil Anton Vantúch

Bola jednou z tých pekných a milých dievčat, ktoré sa akýmsi omylom osudu narodili v úradníckej rodine. Nemala veno, nemala nádej a nijakú príležitosť, aby ju spoznal, pochopil, miloval a vzal si ju bohatý muž z lepšej spoločnosti, a tak sa vydala za malého úradníka ministerstva školstva.

Bola skromná, pretože sa nemohla parádiť, ale nešťastná, akoby bola vyradená zo spoločnosti, lebo ženy netvoria ani kasty ani rasy, ich krása, pôvab a čaro im nahrádzajú urodzenosť a rod. Možno ich posudzovať len podľa ich vrodenej jemnosti, inštinktívnej elegancie a bystrosti, lebo v tom sa ženy z ľudu vyrovnajú najväčším dámam.

Trpela neprestajne, mysliac, že sa narodila, aby žila vyberaným a prepychovým životom. Trpela pre svoj chudobný byt, pre jeho holé steny, ošúchané stoličky a mrzké obťahy. Všetky tieto veci, ktoré si iná žena z jej vrstvy ani nevšimla, ju trápili a pohoršovali. Pohľad na malú Bretónku, ktorá viedla jej skromnú domácnosť, v nej prebúdzal trpkú ľútosť a smelé sny. Rojčila o tichých komnatách, obtiahnutých orientálnym čalúnením, osvetlených vysokými bronzovými svietnikmi, o dvoch vysokých lokajoch v krátkych nohaviciach, ktorí spia v širokých foteloch, omámení ťažkou horúčavou vychádzajúcou z kozubov. Snívala o veľkých salónoch, so stenami pokrytými starodávnym hodvábom, o sklenených vitrínach s umeleckými predmetmi nesmiernej ceny, o chutnučkých navoňaných salónikoch, kde by sa konal čaj o piatej s najdôvernejšími priateľmi, so známymi a vyhľadávanými mužmi, ktorých si všetky ženy závidia a túžia po ich pozornosti.

Keď si sadla k večeri za okrúhly stôl, prikrytý tri dni používaným obrusom, a muž naproti nej zdvihol vrchnák polievkovej misy, vyhlasujúc nadšene: "Ach, táto hovädzia polievočka, niet nič lepšieho na svete...", snívala o vyberaných jedlách, o blyštiacich sa príboroch, o tapetách, na ktorých ožívajú dávne osobnosti a cudzokrajné vtáky v rozprávkovom lese; snívala o lahôdkach na nádherných tanieroch, o poklonách, šepkaných i počúvaných s úsmevom sfingy, pochutnávajúc si pritom na bielom mäsku pstruha alebo na slučom krídle.

Nemala nič, ani toalety, ani šperky. A ľúbila len to. Cítila sa pre ne stvorená. Veľmi túžila páčiť sa, byť obletovaná, zvodná a vyhľadávaná.

Mala bohatú priateľku, družku z kláštora, ktorú už nechcela ani navštíviť, taká bola vždy rozľútostená, keď sa od nej vrátila. A plakala celý deň od smútku, žiaľu, zúfalstva a ľútosti.

Raz večer sa jej muž vrátil domov celý šťastný, s veľkou obálkou v ruke.

"Tu je niečo pre teba," povedal.

Rýchlo roztrhla obálku a vytiahla z nej vytlačený lístok, na ktorom bolo napísané:

"Minister školstva Georges Ramponneau s manželkou prosia pani a pána Loiselovcov, aby v pondelok 18. januára poctili svojou návštevou večierok v budove ministerstva."

Miesto toho, aby bola nadšená, ako jej muž dúfal, hodila pozvánku zlostne na stôl a namrzene povedala:

"Načo mi to nosíš?"

"Myslel som, drahá, že sa potešíš. Nikde nechodíme, a tu je, hľa, príležitosť, a ešte aká! Dalo mi nesmiernu námahu získať pozvánku. Každý ju chcel mať, každý ju zháňa, ale úradníkom ich veľa nedávajú. Uvidíš tam všetkých predstaviteľov verejného života."

Pozerala na neho podráždene a vybuchla:

"A čo si oblečiem?"

Na to nemyslel. Zajachtal:

"No šaty, v ktorých chodíš do divadla. Mne sa vidia veľmi pekné..."

Zarazil sa, vidiac, že žena plače. Dve veľké slzy jej pomaly stekali dolu tvárou. Zľakol sa:

"Čo sa stalo? Čo ti je?"

Odpovedala pokojne, s vypätím všetkých síl, utierajúc si vlhké líca:

"Nič, len nemám šaty, a preto na tú slávnosť nemôžem ísť. Daj svoju pozvánku niektorému kolegovi, ktorý má lepšie oblečenú ženu."

Zúfalo povedal:

"No a, Mathilde, čo by stála slušná toaleta, ktorú by si si mohla vziať i pri iných príležitostiach, niečo veľmi jednoduché?"

Chvíľu rozmýšľala, počítala a zároveň myslela na sumu, ktorú môže žiadať, aby manžel, šetrný úradník, zhrozene neodmietol.

Konečne váhavo odpovedala:

"Presne neviem, ale myslím, že štyristo frankov by stačilo."

Trochu zbledol, pretože si práve toľko nechával na pušku, chcel totiž v lete chodievať na poľovačku do Nanterre s priateľmi, ktorí tam v nedeľu strieľali škovránky.

Ale jednako povedal:

"Dobre. Dám ti štyristo frankov. Ale kúp si niečo ozaj pekné."

Deň slávnosti sa blížil a pani Loiselová vyzerala smutná, nepokojná, utrápená, hoci šaty si už zadovážila. Muž jej raz večer povedal:

"Čo je s tebou? Už tri dni si voľajaká čudná."

Vyhŕkla:

"Zlostí ma, že nemám jediný šperk, ani drahokam, nič. Budem vyzerať ako žobráčka. Radšej by som na ten večierok nešla."

Upokojoval ju:

"Dáš si živé kvety. Teraz sa veľmi nosia. Za desať frankov budeš mať dve alebo tri nádherné ruže."

Ale nedala sa presvedčiť.

"Nie... Nič tak neponižuje ženu v bohatej spoločnosti ako chudobný zovňajšok."

Muž zvolal:

"Či si len hlúpučká! Zájdi za pani Forestierovou a popros ju, aby ti požičala šperky, veď ste priateľky! Si s ňou tak zadobre, že to môžeš urobiť!"

Zajasala:

"Máš pravdu. Vidíš, to mi neprišlo na um!"

Na druhý deň zašla k priateľke a vyrozprávala jej, čo ju trápi.

Pani Forestierová podišla k zrkadlovej skrini, vzala veľkú klenotnicu, otvorila ju a povedala pani Loiselovej:

"Vyber si, dušička."

Najprv sa jej páčili náramky, potom perlový náhrdelník, zlatý benátsky krížik a vzácne drahokamy. Skúšala si šperky pred zrkadlom, váhala, nemohla sa od nich odlúčiť. Jednostaj sa spytovala:

"Iné už nemáš?"

"Ale áno. Pohľadaj, neviem, čo by sa ti páčilo."

Zrazu objavila v puzdre z čierneho saténu nádhernú šnúru diamantov a srdce sa jej rozbúchalo neskromnou túžbou. Keď ju brala, triasli sa jej ruky. Zavesila si ju na hrdlo, na svoje vysoko pozapínané šaty a ostala vo vytržení sama nad sebou.

Potom sa spýtala váhavo, plná úzkosti:

"Môžeš mi požičať toto? Len toto."

"Ale áno."

Hodila sa priateľke okolo krku, vrúcne ju pobozkala a išla so svojím pokladom domov.

Nadišiel deň slávnosti. Pani Loiselová mala úspech. Bola najkrajšia zo všetkých žien, elegantná, pôvabná a rozžiarená od radosti. Všetci muži sa za ňou obzerali, vypytovali sa na jej meno, usilovali sa s ňou zoznámiť. Všetci ministerskí radcovia s ňou chceli tancovať valčík. Všimol si ju aj sám minister.

Tancovala opojená rozkošou, nemysliac na nič

v triumfe svojej krásy, v sláve svojho úspechu

a v akomsi opa-

re šťastia, ktorý zahŕňal všetky pocty, obdiv a vzbudené túžby i pocit dokonalého víťazstva, čo tak slastne omamuje srdcia žien.

Odišli asi o štvrtej ráno. Jej muž spal od polnoci v malom salóne v ústraní s tromi inými pánmi, ktorých ženy sa veselo zabávali.

Prehodil jej cez plecia plášť, v ktorom išla domov, skromný odev, ktorý denne nosila; jeho úbohosť vynikala popri elegantnej večernej toalete. Vedela to a chcela rýchlo ujsť, aby ju nezbadali ostatné ženy, čo sa zahaľovali do drahých kožuchov.

Loisel ju zdržiaval:

"Veď počkaj, prechladneš, hneď zavolám fiaker."

Nepočúvala ho a bežala dolu schodmi. Ale na ulici nenašli nijaký. Začali hľadať nejaký koč, pokrikujúc na kočišov, ktorých videli

v diaľke.

Kráčali k Seine, zúfalí, drkotajúc zubami. Konečne našli na nábreží jeden z tých starých kočov, ktoré vidieť v Paríži len v noci, akoby sa vo dne hanbili za svoju úbohosť.

Zaviezol ich až pred dom na ulici des Martyrs. Vošli smutne do bytu. A tak sa pre nich skončilo toto predstavenie. Muž myslel na to, že musí byť o desiatej na ministerstve.

Pred zrkadlom si zhodila z pliec plášť, aby sa ešte raz pokochala pohľadom na celú tú krásu. Ale zrazu zhíkla. Na krku nemala náhrdelník.

Jej muž, napolo vyzlečený, sa spýtal:

"Čo ti je?"

Obrátila sa k nemu zdesená:

"Nemám... nemám... náhrdelník pani Forestierovej!"

Vyskočil celý bez seba:

"Čože? Ako!... To nie je možné!"

A hľadali v záhyboch šiat, v kabáte, vo vreckách, všade. Nenašli ho.

Opýtal sa:

"Vieš iste, že si ho mala, keď sme odchádzali?"

"Áno, dotkla som sa ho v hale ministerstva."

"Ale keby si ho bola stratila na ulici, počuli by sme ho padnúť. Musí byť vo fiakri."

"Áno, to je možné. Vieš jeho číslo?"

"Nie. A ty si si ho nevšimla?"

"Nie."

Rozmýšľali zdrvení. Nakoniec sa Loisel znovu obliekol.

"Prejdem ulice, kadiaľ sme išli peši."

A odišiel.

Ostala vo večernej toalete, nemajúc sily, aby si ľahla, zúfalá, ako bez duše bezmyšlienkovite sedela na stoličke.

Manžel sa vrátil okolo siedmej. Bez náhrdelníka.

Obrátil sa na policajné riaditeľstvo, na noviny, kde sľúbil odmenu, na všetkých fiakristov a kočišov, vôbec všade, kde len tušil, že majú trocha nádeje.

Ona čakala celý deň, vydesená touto pohromou.

Loisel sa vrátil večer s tvárou vpadnutou. Nič nenašiel.

"Musíš napísať priateľke, že si pokazila sponku náhrdelníka a že si ju dala opraviť. Tak získame čas a budeme môcť ešte ďalej hľadať."

Nadiktoval jej list.

O týždeň stratili všetku nádej. Loisel ostarel o päť rokov a vyhlásil:

"Treba rozmýšľať, ako zaplatíme ten šperk." Na druhý deň vzali puzdro, v ktorom bol uložený, a šli k zlatníkovi, ktorého meno bolo dnu vytlačené. Pozrel do kníh:

"Ja som taký náhrdelník nepredal. Odo mňa bolo asi len puzdro."

Tak chodili od zlatníka k zlatníkovi, hľadajúc po pamäti podobný náhrdelník, obaja chorí od zúfalstva a úzkosti.

V jednom obchode pri Palais Royal našli šnúru diamantov, ktorá sa im zdala celkom podobná tej, ktorú hľadali. Stála štyridsaťtisíc frankov. Boli by ju predali aj za tridsaťšesť.

Poprosili teda zlatníka, aby im ju na tri dni odložil. Dohodli sa, že ju vrátia nazad za tridsaťštyritisíc, ak sa prvá nájde do konca februára.

Loisel mal osemnásťtisíc frankov, ktoré zdedil po otcovi. Zvyšok si vypožičia.

Od jedného známeho si požičal tisíc frankov, od druhého päťsto, päť louisidorov tu, tri louisidory tam. Podpisoval zmenky, bral na seba zničujúce záväzky, vypožičiaval si od úžerníkov, kompromitoval sa v zamestnaní, hazardoval so svojím podpisom, nevediac, či dokáže svoje záväzky splniť, a vystrašený úzkosťou z budúcnosti, veľkou biedou, ktorá ho čaká, vyhliadkou na všetky fyzické strádania, na všetky morálne súženia, šiel po nový náhrdelník a položil pred obchodníka tridsaťšesťtisíc frankov.

Keď pani Loiselová zaniesla náhrdelník pani Forestierovej, povedala jej táto namrzene:

"Mohla si mi ho doniesť skôr, bol by sa mi zišiel."

Puzdro neotvorila, a toho sa jej priateľka najväčšmi obávala. Keby bola zbadala výmenu, čo by si pomyslela? Nepokladala by ju za zlodejku?

Pani Loiselová okúsila strastný život chudobných. Robila, čo vedela, aby splatili strašný dlh. Musia ho splatiť. Prepustili slúžku; presťahovali sa a najali si podkrovnú izbičku.

Teraz spoznala hrubé práce v domácnosti, odpornú robotu v kuchyni. Umývala riad, odierajúc si ružové nechty o mastné hlinené hrnce a dná rajníc. Prala špinavú bielizeň, košele a roztrhané šaty, ktoré rozvešiavala na šnúre; každé ráno vynášala smeti a vodu, oddychujúc na každom poschodí. Oblečená ako jednoduchá žena, nakupovala u zeleninára, obchodníka a mäsiara s košíkom v ruke, jednajúc sa o ceny, trpiac urážky, stískajúc v dlani každý svoj biedny sou.

Bolo treba každý mesiac platiť zmenky a vystaviť nové, museli získať čas.

Manžel večer prepisoval účty u istého obchodníka a v noci často opisoval, stránku za päť sou.

Takto žili desať rokov.

O desať rokov všetko vyplatili, všetky úžernícke úroky i úroky z úrokov.

Pani Loiselová navidomoči ostarela. Stala sa z nej ostrieľaná, hrubá, drsná žena, ako matky chudobných rodín. Rozstrapatená, neupravená, s červenými rukami, hovorila hlasno a drhla dlážku o milých päť. Občas, keď jej muž bol v úrade, sadla si k oknu a myslela na ten večierok, na ples, kde bola taká krásna a taká obletovaná.

Čo by sa bolo stalo, keby nebola stratila náhrdelník? Kto vie? Aký je život zvláštny, vrtkavý! Ako blízko je šťastie i záhuba!

Raz v nedeľu, keď sa šla prejsť po Champs-Elysées, aby zo seba striasla celotýždennú únavu, zbadala odrazu ženu, ktorá sa prechádzala s dieťaťom. Bola to pani Forestierová, ešte vždy mladá, krásna a zvodná.

Pani Loiselová bola vzrušená. Má sa s ňou dať do reči? Áno, zaiste. Teraz, keď zaplatila, povie jej všetko. Podišla k nej.

"Dobrý deň, Jeanne."

Tá ju vôbec nepoznala a čudovala sa, že ju taká chudobná žena oslovuje. Zajachtala:

"Ale... pani... Neviem... azda sa mýlite?"

"Nie. Som Mathilde Loiselová."

Priateľka vykríkla:

"Ach, chúďa Mathilde, ako si sa zmenila!"

"Áno, mala som ťažký život, odkedy som ťa nevidela; a zažila som... kvôli tebe... dosť biedy..."

"Kvôli mne?... Prečo?"

"Pamätáš sa na tú šnúru diamantov, ktorú si mi požičala na ples na ministerstve?"

"Áno. No a?"

"Nuž, stratila som ju."

"Akože! Veď si mi ju vrátila!"

"Vrátila som ti inú, podobnú. A už ju desať rokov splácam. Chápeš, že to pre nás nebolo ľahké, keď sme nič nemali... Konečne, už je to preč a teraz som veľmi spokojná."

Pani Forestierová zdúpnela:

"Hovoríš, že si kúpila šnúru diamantov, aby si nahradila moju?"

"Áno. Nezbadala si to, však? Boli skoro celkom rovnaké."

A usmievala sa pyšne ako dievčatko.

Pani Forestierová ju chytila vzrušene za obidve ruky:

"Úbohá Mathilde! Veď moja bola falošná. Nestála viac ako päťsto frankov!..."

17. februára 1884

SUR L'EAU

J'avais loué, l'été dernier, une petite maison de campagne au bord de la Seine, ŕ plusieurs lieues de Paris, et j'allais y coucher tous les soirs. Je fis, au bout de quelques jours, la connaissance d'un de mes voisins, un homme de trente ŕ quarante ans, qui était bien le type le plus curieux que j'eusse jamais vu. C'était un vieux canotier, mais un canotier enragé, toujours prčs de l'eau, toujours sur l'eau, toujours dans l'eau. Il devait ętre né dans un canot, et il mourra bien certainement dans le canotage final.

Un soir que nous nous promenions au bord de la Seine, je lui demandai de me raconter quelques anecdotes de sa vie nautique. Voilŕ immédiatement mon bonhomme qui s'anime, se transfigure, devient éloquent, presque počte. Il avait dans le coeur une grande passion, une passion dévorante, irrésistible: la rivičre.

Ah ! me dit-il, combien j'ai de souvenirs sur cette rivičre que vous voyez couler lŕ prčs de nous! Vous autres, habitants des rues, vous ne savez pas ce qu'est la rivičre. Mais écoutez un pęcheur prononcer ce mot. Pour lui, c'est la chose mystérieuse, profonde, inconnue, le pays des mirages et des fantasmagories, oů l'on voit, la nuit, des choses qui ne sont pas, oů l'on entend des bruits que l'on ne connaît point, oů l'on tremble sans savoir pourquoi, comme en traversant un cimetičre : et c'est en effet le plus sinistre des cimetičres, celui oů l'on n'a point de tombeau.

La terre est bornée pour le pęcheur, et dans l'ombre, quand il n'y a pas de lune, la rivičre est illimitée. Un marin n'éprouve point la męme chose pour la mer. Elle est souvent dure et méchante c'est vrai, mais elle crie, elle hurle, elle est loyale, la grande mer ; tandis que la rivičre est silencieuse et perfide. Elle ne gronde pas, elle coule toujours sans bruit, et ce mouvement éternel de l'eau qui coule est plus effrayant pour moi que les hautes vagues de l'Océan.

Des ręveurs prétendent que la mer cache dans son sein d'immenses pays bleuČtres, oů les noyés roulent parmi les grands poissons, au milieu d'étranges foręts et dans des grottes de cristal. La rivičre n'a que des profondeurs noires oů l'on pourrit dans la vase. Elle est belle pourtant quand elle brille au soleil levant et qu'elle clapote doucement entre ses berges couvertes de roseaux qui murmurent.

Le počte a dit en parlant de l'Océan:

Ô flots, que vous savez de lugubres histoires !

Flots profonds, redoutés des mčres ŕ genoux,

Vous vous les racontez en montant les marées

Et c'est ce qui vous fait ces voix désespérées

Que vous avez, le soir, quand vous venez vers nous.

Eh bien, je crois que les histoires chuchotées par les roseaux minces avec leurs petites voix si douces doivent ętre encore plus sinistres que les drames lugubres racontés par les hurlements des vagues.

Mais puisque vous me demandez quelques-uns de mes souvenirs, je vais vous dire une singuličre aventure qui m'est arrivée ici, il y a une dizaine d'années.

J'habitais, comme aujourd'hui, la maison de la mčre Lafon, et un de mes meilleurs camarades, Louis Bernet, qui a maintenant renoncé au canotage, ŕ ses pompes et ŕ son débraillé pour entrer au Conseil d'État, était installé au village de C..., deux lieues plus bas. Nous dînions tous les jours ensemble, tantôt chez lui, tantôt chez moi.

Un soir, comme je revenais tout seul et assez fatigué, traînant péniblement mon gros bateau, un océan de douze pieds, dont je me servais toujours la nuit, je m'arrętai quelques secondes pour reprendre haleine auprčs de la pointe des roseaux, lŕ-bas, deux cents mčtres environ avant le pont du chemin de fer. Il faisait un temps magnifique ; la lune resplendissait, le fleuve brillait, l'air était calme et doux. Cette tranquillité me tenta ; je me dis qu'il ferait bien bon fumer une pipe en cet endroit. L'action suivit la pensée ; je saisis mon ancre et la jetai dans la rivičre.

Le canot, qui redescendait avec le courant, fila sa chaîne jusqu'au bout, puis s'arręta ; et je m'assis ŕ l'arričre sur ma peau de mouton, aussi commodément qu'il me fut possible. On n'entendait rien, rien : parfois seulement, je croyais saisir un petit clapotement presque insensible de l'eau contre la rive, et j'apercevais des groupes de roseaux plus élevés qui prenaient des figures surprenantes et semblaient par moments s'agiter.

Le fleuve était parfaitement tranquille, mais je me sentis ému par le silence extraordinaire qui m'entourait. Toutes les bętes, grenouilles et crapauds, ces chanteurs nocturnes des marécages, se taisaient. Soudain, ŕ ma droite, contre moi, une grenouille coassa. Je tressaillis : elle se tut ; je n'entendis plus rien, et je résolus de fumer un peu pour me distraire. Cependant, quoique je fusse un culotteur de pipes renommé, je ne pus pas ; dčs la seconde bouffée, le coeur me tourna et je cessai. Je me mis ŕ chantonner ; le son de ma voix m'était pénible ; alors, je m'étendis au fond du bateau et je regardai le ciel. Pendant quelque temps, je demeurai tranquille, mais bientôt les légers mouvements de la barque m'inquiétčrent. Il me sembla qu'elle faisait des embardées gigantesques, touchant tour ŕ tour les deux berges du fleuve ; puis je crus qu'un ętre ou qu'une force invisible l'attirait doucement au fond de l'eau et la soulevait ensuite pour la laisser retomber. J'étais ballotté comme au milieu d'une tempęte ; j'entendis des bruits autour de moi ; je me dressai d'un bond : l'eau brillait, tout était calme.

Je compris que j'avais les nerfs un peu ébranlés et je résolus de m'en aller. Je tirai sur ma chaîne ; le canot se mit en mouvement, puis je sentis une résistance, je tirai plus fort, l'ancre ne vint pas ; elle avait accroché quelque chose au fond de l'eau et je ne pouvais la soulever ; je recommençai ŕ tirer, mais inutilement. Alors, avec mes avirons, je fis tourner mon bateau et je le portai en amont pour changer la position de l'ancre. Ce fut en vain, elle tenait toujours ; je fus pris de colčre et je secouai la chaîne rageusement. Rien ne remua. Je m'assis découragé et je me mis ŕ réfléchir sur ma position. Je ne pouvais songer ŕ casser cette chaîne ni ŕ la séparer de l'embarcation, car elle était énorme et rivée ŕ l'avant dans un morceau de bois plus gros que mon bras ; mais comme le temps demeurait fort beau, je pensai que je ne tarderais point, sans doute, ŕ rencontrer quelque pęcheur qui viendrait ŕ mon secours. Ma mésaventure m'avait calmé ; je m'assis et je pus enfin fumer ma pipe. Je possédais une bouteille de rhum, j'en bus deux ou trois verres, et ma situation me fit rire. Il faisait trčs chaud, de sorte qu'ŕ la rigueur je pouvais, sans grand mal, passer la nuit ŕ la belle étoile.

Soudain, un petit coup sonna contre mon bordage. Je fis un soubresaut, et une sueur froide me glaça des pieds ŕ la tęte. Ce bruit venait sans doute de quelque bout de bois entraîné par le courant, mais cela avait suffi et je me sentis envahi de nouveau par une étrange agitation nerveuse. Je saisis ma chaîne et je me raidis dans un effort désespéré. L'ancre tint bon. Je me rassis épuisé.

Cependant, la rivičre s'était peu ŕ peu couverte d'un brouillard blanc trčs épais qui rampait sur l'eau fort bas, de sorte que, en me dressant debout, je ne voyais plus le fleuve, ni mes pieds, ni mon bateau, mais j'apercevais seulement les pointes des roseaux, puis, plus loin, la plaine toute pČle de la lumičre de la lune, avec de grandes taches noires qui montaient dans le ciel, formées par des groupes de peupliers d'Italie. J'étais comme enseveli jusqu'ŕ la ceinture dans une nappe de coton d'une blancheur singuličre, et il me venait des imaginations fantastiques. Je me figurais qu'on essayait de monter dans ma barque que je ne pouvais plus distinguer, et que la rivičre, cachée par ce brouillard opaque, devait ętre pleine d'ętre étranges qui nageaient autour de moi. J'éprouvais un malaise horrible, j'avais les tempes serrées, mon coeur battait ŕ m'étouffer; et, perdant la tęte, je pensai ŕ me sauver ŕ la nage ; puis aussitôt cette idée me fit frissonner d'épouvante. Je me vis, perdu, allant ŕ l'aventure dans cette brume épaisse, me débattant au milieu des herbes et des roseaux que je ne pourrais éviter, rČlant de peur, ne voyant pas la berge, ne retrouvant plus mon bateau, et il me semblait que je me sentirais tiré par les pieds tout au fond de cette eau noire.

En effet, comme il m'eět fallu remonter le courant au moins pendant cinq cents mčtres avant de trouver un point libre d'herbes et de joncs oů je pusse prendre pied, il y avait pour moi neuf chances sur dix de ne pouvoir me diriger dans ce brouillard et de me noyer, quelque bon nageur que je fusse.

J'essayai de me raisonner. Je me sentais la volonté bien ferme de ne point avoir peur, mais il y avait en moi autre chose que ma volonté, et cette autre chose avait peur. Je me demandai ce que je pouvais redouter ; mon moi brave railla mon moi poltron, et jamais aussi bien que ce jour-lŕ je ne saisis l'opposition des deux ętres qui sont en nous, l'un voulant, l'autre résistant, et chacun l'emportant tour ŕ tour.

Cet effroi bęte et inexplicable grandissait toujours et devenait de la terreur. Je demeurais immobile, les yeux ouverts, l'oreille tendue et attendant. Quoi ? Je n'en savais rien, mais ce devait ętre terrible. Je crois que si un poisson se fět avisé de sauter hors de l'eau, comme cela arrive souvent, il n'en aurait pas fallu davantage pour me faire tomber raide, sans connaissance.

Cependant, par un effort violent, je finis par ressaisir ŕ peu prčs ma raison qui m'échappait. Je pris de nouveau ma bouteille de rhum et je bus ŕ grands traits. Alors une idée me vint et je me mis ŕ crier de toutes mes forces en me tournant successivement vers les quatre points de l'horizon. Lorsque mon gosier fut absolument paralysé, j'écoutai. - Un chien hurlait, trčs loin.

Je bus encore et je m'étendis tout de mon long au fond du bateau. Je restai ainsi peut-ętre une heure, peut-ętre deux, sans dormir, les yeux ouverts, avec des cauchemars autour de moi. Je n'osais pas me lever et pourtant je le désirais violemment ; je remettais de minute en minute. Je me disais: " Allons, debout ! " et j'avais peur de faire un mouvement. A la fin, je me soulevai avec des précautions infinies, comme si ma vie eět dépendu du moindre bruit que j'aurais fait, et je regardai par-dessus le bord.

Je fus ébloui par le plus merveilleux, le plus étonnant spectacle qu'il soit possible de voir. C'était une de ces fantasmagories du pays des fées, une de ces visions racontées par les voyageurs qui reviennent de trčs loin et que nous écoutons sans les croire.

Le brouillard qui, deux heures auparavant, flottait sur l'eau, s'était peu ŕ peu retiré et ramassé sur les rives. Laissant le fleuve absolument libre, il avait formé sur chaque berge une colline ininterrompue, haute de six ou sept mčtres, qui brillait sous la lune avec l'éclat superbe des neiges. De sorte qu'on ne voyait rien autre chose que cette rivičre lamée de feu entre ces deux montagnes blanches ; et lŕ-haut, sur ma tęte, s'étalait, pleine et large, une grande lune illuminante au milieu d'un ciel bleuČtre et laiteux.

Toutes les bętes de l'eau s'étaient réveillées ; les grenouilles coassaient furieusement, tandis que, d'instant en instant, tantôt ŕ droite, tantôt ŕ gauche, j'entendais cette note courte, monotone et triste, que jette aux étoiles la voix cuivrée des crapauds. Chose étrange, je n'avais plus peur ; j'étais au milieu d'un paysage tellement extraordinaire que les singularités les plus fortes n'eussent pu m'étonner.

Combien de temps cela dura-t-il, je n'en sais rien, car j'avais fini par m'assoupir. Quand je rouvris les yeux, la lune était couchée, le ciel plein de nuages. L'eau clapotait lugubrement, le vent soufflait, il faisait froid, l'obscurité était profonde.

Je bus ce qui me restait de rhum, puis j'écoutai en grelottant le froissement des roseaux et le bruit sinistre de la rivičre. Je cherchai ŕ voir, mais je ne pus distinguer mon bateau, ni mes mains elles-męmes, que j'approchais de mes yeux.

Peu ŕ peu, cependant, l'épaisseur du noir diminua. Soudain je crus sentir qu'une ombre glissait tout prčs de moi ; je poussai un cri, une voix répondit ; c'était un pęcheur. Je l'appelai, il s'approcha et je lui racontai ma mésaventure. Il mit alors son bateau bord ŕ bord avec le mien, et tous les deux nous tirČmes sur la chaîne. L'ancre ne remua pas. Le jour venait, sombre, gris, pluvieux, glacial, une de ces journées qui vous apportent des tristesses et des malheurs. J'aperçus une autre barque, nous la hélČmes. L'homme qui la montait unit ses efforts aux nôtres ; alors, peu ŕ peu, l'ancre céda. Elle montait, mais doucement, doucement, et chargée d'un poids considérable. Enfin nous aperçěmes une masse noire, et nous la tirČmes ŕ mon bord:

C'était le cadavre d'une vieille femme qui avait une grosse pierre au cou.

mai 1881

LA CHEVELURE

Les murs de la cellule étaient nus, peints ŕ la chaux. Une fenętre étroite et gr