Hrozí tak, že Rumuni, Bulhari, Turci, Chorváti a mnohí ďalší sa stanú obeťou nespokojnosti občanov Európy s ich vládami aj s rozširovaním. Lídri, ktorí v minulosti hovorili o potrebe rozšíriť úniu a dodržať sľuby, teraz operujú s pojmami: treba si dať čas, treba počúvať hlasy občanov, teraz sme v kríze. Aj na summite sa tejto téme radšej vyhnú.

Doma hovoria otvorenejšie a väčšina z nich sa vyjadruje o spomalení rozširovania. Reagujú tak na prieskumy verejnej mienky. Najväčší odporcovia rozširovania sú medzi Francúzmi, Nemcami, Luxemburčanmi, Dánmi, Švédmi, Fínmi a Rakúšanmi. Väčšina týchto krajín prispieva do únie viac, ako z nej dostáva, alebo má negatívne skúsenosti s "multikultúrnymi" projektmi.

Nemeckí kresťanskí demokrati navyše opäť vytiahli svoju požiadavku, aby sa Turecko nestalo členom únie, ale dostalo len štatút privilegovaného partnerstva.

Najsilnejšími podporovateľmi rozširovania aj za týchto okolností, sú britskí politici a politici z nových krajín, ktorí to však nehovoria priveľmi hlasno.

Je čoraz zrejmejšie, že ochota dodržať slovo sa nateraz skončí pri Bulharsku a Rumunsku. Aj tie budú musieť pravdepodobne o rok dlhšie čakať na vstup do spoločenstva.

Chorváti musia ukázať, že skutočne spolupracujú s Haagom, a tak na začiatok rozhovorov budú musieť počkať z objektívnych dôvodov. Problém je s Tureckom. To minulý týždeň splnilo posledné dve podmienky na začiatok vstupných rokovaní. Väčšina diplomatov však opakuje: Ak nezačneme s Chrovátskom, Turecko je už úplne mimo. Ako to Ankare Brusel vysvetlí, sa nevie.

Stále sa však špekuluje aj o tom, že únia si nemôže dovoliť totálnu stratu tváre, a tak bude s rozširovacím procesom pokračovať, ale len potichu. Tak, aby to nevedeli občania členských krajín. Kým sa bude potichu vyjednávať, budú vlády pracovať na zmene verejnej mienky.