FOTO - internet Brazílskej futbalovej federácie
Dva štadióny sveta povýšili stámilióny futbalových priaznivcov na katedrály - Wembley v Londýne a Maracanu v Riu de Janeiro. Prvý je momentálne v totálnej rekonštrukcii, juhoamerický športový svätostánok prešiel viacerými dávnejšie. Zvonku však stále vyzerá ako pôvodná kolosálna Maracaná. Tak, ako ju slávnostne otvorili 16. júna 1950.
Podnet vzišiel z novín
Oficiálny názov športoviska je Estádio Mário Filho. Pomenovali ho ešte za života po novinárovi, ktorý sa svojimi článkami kľúčovo zaslúžil, že Brazílii pridelili IV. majstrovstvá sveta 1950. On dal podnet, citujeme z internetovej stránky Brazílskej futbalovej federácie. "Šampionát dostaneme vtedy, keď postavíme štadión pre dvestotisíc divákov. Je to v našich silách," vyzýval.
Málokto veril, že je to možné. Začali ho budovať 10. augusta 1948, otvorili po 22 mesiacoch a 27 dňoch! Zaužívaný názov Maracaná či Maracana (v portugalčine je druhé "a" písané s vlnovkou a vyslovuje sa s dĺžkou) znamená zdrobneninu tradičného latinskoamerického hudobného nástroja maraca, čosi ako hrkálok. Na štadión sa prichádza krásnou alejou s týmto menom.
Uvádza sa aj cifra 203 894 divákov
Štadión je architektonickým zázrakom. Na jeho výstavbu spotrebovali pol milióna vriec cementu a 87-tisíc kilometrov železných rúrok. Ovinuli by celú zemeguľu. Umelé osvetlenie tvorí 220 reflektorov. Na štadióne je 46 reštaurácií a 130 barov. Preniknutiu na ihrisko bráni široká a hlboká vodná priekopa, ktorú možno za päť minút naplniť prívalom víriacej a hučiacej vody.
Rekordná návšteva sa uvádza v troch verziách. Prvá uvádza 203 894 divákov na finále MS 1950 Brazília - Uruguaj (1:2), aj podľa oficiálnych brazílskych prameňov však prišlo "len" 173 830 platiacich návštevníkov. Pravda, na betónových sedadlách sa dalo aj stáť, na Maracanu sa skutočne zmestilo cez dvestotisíc.
Brazílska internetová stránka "mundo" uvádza rekord 195 513 divákov na priateľskom stretnutí Brazília - Paraguaj v roku 1954. Web futbalovej federácie krajiny 183 341 na kvalifikačnom zápase v roku 1969 Brazília - Paraguaj (1:0).
Infarkty a samovraždy
Na Maracane prežili Brazílčania najväčšiu tragédiu svojej histórie. Národnú hanbu všetkých čias. Táto terminológia síce do športu nepatrí, ale Brazílčania si futbal ctia ako chlieb, vodu, prípadne sambu. Príležitosť, pre ktorú štadión postavili, sa pre nich skončila fiaskom. Vo finále majstrovstiev sveta 1950 prehrali s Uruguajom 1:2, hoci ešte dvanásť minút pred koncom viedli 1:0. Priamo na štadióne dvaja fanúšikovia zomreli na infarkt, dvaja spáchali samovraždu, v krajine zaznamenali desiatky rovnakých tragédií počas a po rozhlasovom vysielaní.
Rimet: Ten kolos stonal
Vtedajší prezident Medzinárodnej futbalovej federácie Francúz Jules Rimet, ktorý sa kľúčovo pred rokom 1930 zaslúžil o vznik majstrovstiev sveta v hre hier (trofej pre víťaza, soška zlatej Niké niesla názov Rimetov pohár) v pamätiach opisuje záver finále:
"Mal som pocit, akoby ten kolos stonal. Žiadny ceremoniál, smútok a zmätok. Nikdy nezabudnem. V momente, keď Angličan Reader odpískal, zašlo slnko, zotmelo sa. Brazílčania plakali, ja som sa bezradne prechádzal so zlatou Niké v ruke. Zrazu som zazrel uruguajského kapitána Varelu, rýchlo som mu strčil do rúk sošku a poklepal po pleciach. To bol záver, nijaká čestná stráž, nijaká hymna."
Ani prvý zápas na Maracane sa neskončil pre obyvateľov Ria najlepšie. V prestížnom zápase Cariocas verzus Paulistas prehral výber Ria s odvekým rivalom Sao Paolom 1:3. Aspoňže prvý gól na slávnom štadióne dal hráč domáceho Botafoga, legendárny Didi. V roku 1979 poslal v zápase Vasco de Gama - FC Santos z penalty tisícu strelu do bránky súpera jeho ešte oveľa slávnejší nasledovník Pelé. Aj na tomto stretnutí bolo 170-tisíc divákov.
Prehľad návštevnosti na Maracene je ohromujúci. Presne sa dal určiť pri dvadsiatom výročí. Na 1823 zápasoch bolo 58-miliónov platiacich divákov. Pri päťdesiatke štadióna sa odhadoval počet na 130 miliónov.
Dnes má Maracaná podľa brazílskych prameňov kapacitu 122 268 divákov, na oficiálne medzištátne stretnutia 103 045. Najväčším na svete je Aztécky štadión v Ciudad de Méxiko - 114 465 návštevníkov.
Szikora spomína: Krištáľový pohár mi vypadol z rúk
Československí futbalisti zohrali na Maracane deväť stretnutí, nie so zlou bilanciou, hoci vyhrali iba raz. Hneď na úvod 1:0 (gól dal Anton Moravčík zo Slovana Bratislava). Boli sme prvým európskym tímom, ktorý na legendárnom štadióne zvíťazil.
Čs. reprezentanti trikrát remizovali, päť ráz prehrali. Štyrikrát o jediný gól, raz 0:2. Z piatich našich gólov dali Slováci štyri - Moravčík, V. Masný (Trenčín), Popluhár (Slovan), Szikora (Inter). Šiesty pridal Janečka z Brna.
Juraj Szikora hral z 21 medzištátnych stretnutí tri na Maracane. Mal devätnásť, keď debutoval 18. mája 1966 proti ZSSR. O necelý mesiac nastúpil v Riu. Dodnes má odložené brazílske noviny s titulkom: Szikora - európsky Pelé.
"Hrať proti skutočnému Pelému bol najväčší futbalový zážitok. Prichytil som sa, že sa naňho pozerám a nesledujem hru. Nastúpiť na Maracane bol šok. Taký príjemný, úžasný, neopísateľný," spomínal brilantný technik bratislavského Interu.
"Ďuri" preplietal pocity, ťažko hľadal prirovnania. Zrazu sa zháčil: "Pokúsim sa ten neskutočný zážitok opísať faktami."
"Mali sme šatňu, v ktorej mal každý hráč bazén. Bola taká veľká, že sme mohli Šaňa Vencla rozcvičovať strelami. Z diaľky som počul neskutočný tlmený hukot, akoby Niagara. Nastupovali sme spoločne, hralo sa o pol desiatej večer. My sme pre Brazílčanov niesli krištáľ. Hukot 150-tisíc divákov, z ktorých som nevidel ani jedného, ma tak ohúril, že mi pohár vypadol z rúk. Prvé dve prihrávky mi tuším ušli pod nohou. Videl som divákov iba v prvých radoch. Mali najlacnejšie lístky, z tých miest mohli vidieť iba nohy hráčov. Bol to krásny večer, hoci sme tesne prehrali. Pelé dal dva góly, za nás Béla Masný, ten trenčiansky, prirodzene. Odveta mi vyšla parádne. Ešte lepšie Popluhárovi. Pozične ustrážil Pelého a dal gól z penalty po faule na mňa. Potom mi Béla krásne prihral do šestnástky, podarilo sa mi trafiť z voleja. Viedli sme, tesne pred polčasom vyrovnal Zito. Remizovali sme, hoci sme mohli zvíťaziť. Útok Brazílčanov si pamätám dodnes - Jairzinho, Alcindo, Pelé, Amarildo. Na Maracane som hral aj v sedemdesiatom prvom. Je to úžasný štadión, monument, tam sa ani nedá hrať nejaký nefér zápas. Prehrali sme 0:1, Viktora prekabátil Tostao."
Szikoru som sa spýtal, či bola naplnená priekopa. "Áno, po očku sme sledovali úsmevné momenty, ako chlapci rybárskymi naberačkami lovia loptu. Prirodzene, Brazílčania mali nachystané za bránou desiatky lôpt, aby nebrzdili futbal." (pf)
