muzikant Karel Holas z Čechomoru
Naše pomedzie je pole neorané

bné ceny Anděl. Za film Rok diabla, kde spolu s Jaroslavom Nohavicom a svetoznámym dirigentom Jazom Colemanom hral, spieval a komponoval hudbu, získal cenu Českej filmovej akadémie Český lev. Dnes prichádza s novými koncertmi a novým CD Co se stalo nového, kde hrou na piatich strunách svojich huslí má ambíciu začleniť Čechomor do európskeho kontextu. Muzikant Karel Holas.

V Bratislave sa zo žartu hovorí, že Dunaj všetko zlé odnáša na juh, a to dobré necháva na brehu. Čo na tomto brehu nachádza Čechomor, keď k nám príde hrať?
V Bratislave a vlastne na celom Slovensku máme veľa priateľov, ktorí sa o nás neobyčajne starajú a správajú sa tak, že to človeka až dojíma. Slovenské publikum je veľmi prajné. Ľudia sa na koncertoch naozaj zabávajú, nás to samozrejme baví tiež, takže sa tu stretávame s veľkým ohlasom.

Reaguje česko-moravské publikum inak?
Asi sa to nedá celkom porovnávať, ale v Čechách sú miesta, kde sú ľudia dosť uzavretí. Človek by si myslel, že ľudia z juhu Čiech by mali reagovať temperamentne, ale oni sú skôr rezervovaní. Našu hudbu vnímajú akoby cez niečo iné..., ale sú tam dobré koncerty.

Poznáte slovenskú muziku?
Počúvam ju. A dokonca v akomsi širšom zábere. Výborný je huslista Stano Palúch, ktorý hrá naozaj nádherne. Potom je tu samozrejme krstný otec nášho nového CD Pavol Hammel, do ktorého sme zaľúbení už veľa rokov, o Eláne nehovoriac. Poznám aj mladé kapely, ktoré to robia dobre - napríklad No name. A z tej „nepopulárnej" sa mi páči, čo robí s ľudovou hudbou Zuzana Homolová so Samkom Smetanom.

Máte skúsenosti aj so slovenským naturálnym folklórom, keď spievate aj naše piesne?
Nikdy som nebol na Detve, ale raz sme vystupovali v Terchovej na Jánošíkových slávnostiach, a bolo to veľmi príjemné. Počuli sme tam veľmi pekne hrať bratov Muchovcov. Odvtedy kupujem všetky albumy, ktoré nahrali. Najradšej mám slovensko-moravské pomedzie, ale páčia sa mi aj piesne zo Šariša, východného Slovenska a aj rusínske pesničky.

V legendárnej piesni Proměny spieva dievča mládencovi „a já se udělám / tú malú rybičkú / a já ti uplynu / preč po Dunajíčku / přece tvoja nebudu / ani jednu hodinu" a chce uletieť na uhorskú stranu. Je slovenská?
Našli jsme ju v zbierke Františka Sušila. Tie pesničky asi veľa putovali. Keď je to z moravsko-slovenského pomedzia, patrí k nemu aj Dunaj, ktorý je hneď vedľa.

Čo evokuje slovo Dunaj u Čechov?
Krásne slovo. Evokuje rieku, do ktorej by som asi neskočil. (Smiech.) Lepšie je na ňu hľadieť z brehu. A keď budem odvážny, tak si do nej namočím nohy... A zakaždým si spomeniem na Jiřího Schelingera, ktorý svoj skok do Dunaja neprežil. Zaujímavé. Je to ďalšia evokácia.

Aké spevníky máte k dispozícii?
Je ich celý rad. Niektoré dokonca vozím so sebou na cesty. Sú pre mňa akousi bibliou. Do roku 1990 som sa do nich vôbec nepozrel, vedel som o nich málo, ale keď som do nich nahliadol, či už to bol Sušil, Bartoš, slovenské balady, Slovenské spevy spracované Ladislavom Galkom, alebo spevník juhočeských piesní, našiel som v nich množstvo vecí, z ktorých prehovorila tradícia, história a ktoré si môžeme preniesť do dnešného sveta. Dá sa s nimi pracovať ďalej. Zberatelia vynaložili obrovskú námahu, zoradili piesne do kníh a tým pre nás uchovali neuveriteľný poklad vo svete, ktorý sa stále mení a prináša iné, nové piesne, čo časom ľudovejú.

Nemajú k vašej interpretácii pripomienky praví folkloristi?
Raz sme išli hrať do Francúzska s Jarkom Miškeříkom, ktorý sa na nás pozeral cez prsty, v duchu: "Co ty s tou gitárou tady chceš? No co na ni chceš tady hrát?" A keď sme sa vracali, tak vyslovil pamätnú vetu: "Tak jsem vás poslouchal a říkal jsem si, že ostatně není důležitý, na co to hraješ, ale že ty písničky máte rádi." Toto je celá podstata - je jedno, ako sa to zahrá a na čom, dôležité je, či má muzikant k tomu vzťah.

Mať rád je podmienkou pre všetko, čo človek tvorí a chce, aby fungovalo, ale za tento výraz sa dá aj veľa skryť. Svojho času ste založili napríklad kapelu České srdce. Čo znamená symbol srdca pre muzikanta?
Je to motor. Má mnoho významov. Keď človek robí niečo zo srdca, umožňuje mu to vypovedať naozaj všetko, čo je schopný dať. A srdečné záležitosti sú zdravé. (Smiech.)

Režisér filmu Rok diabla, Petr Zelenka o vás povedal, že vy viete presne, čo je dôležité. Čo to je?
S Petrom sme sa spriatelili cez spoločnú prácu. Rok diabla dokázal nakrútiť hlavne preto, že má hudbu veľmi rád. Keď robí film, s predstavou hudby pracuje už vopred. Vie presne, akú chce náladu a dokáže ju opísať. Filmová hudba je tímová práca a dôležité pre ňu je hlavne to, aby sme spolu komunikovali.

Jeden zo sloganov filmu hovorí, že je o vyrovnávaní sa ľudí s tým, keď ich stretne zázrak. Ako ste sa vy vyrovnali so zázrakmi, ktoré sa vám v živote prihodili?
Na zázraky priveľmi neverím. Každý je svojho šťastia strojcom, čo neznamená, že sa nemôže stať zázrak. Myslím si však, že človek sa dostane ku zázraku práve tým, ako žije. Sám si pripravuje pôdu, niekam smeruje, niekam ide. A, samozrejme, nikto nie je neomylný, takže spozná aj opak zázrakov.

Antizázrak?
Presne, ale je dobre, že sa to v živote vyrovnáva.

S Čechomorom prežívate etapu života, ktorá je veľmi tvorivá a uznávaná. Neúspechy teda patria minulosti?
Veľa vecí sa mi v živote nepodarilo, o ktorých som si myslel, že se mi podariť musia. Je to ako Dunaj - prinesie dobrú vodu a odnesie zlú, alebo naopak. Nech sa stane čokoľvek, človek to musí vnímať tak, ako to je. Musí sa s tým vyrovnať.

Ďalší slogan filmu hovorí, že je pre ľudí, ktorí vedia počúvať melódiu iných. Vy to dokážete?
Najťažšia vec na svete je vedieť načúvať, vcítiť sa do druhého. Koľkokrát toho ľudia vôbec nie sú schopní. A potom sa čudujú, že sa niečo stalo. Je to práve tým, že poriadne nepočúvali. Je to asi dar, a ja neviem, či to dokážem. Melódie sa však dajú počuť, dokonca vo farbách cez tóniny. Napríklad G-dur je zelená. (Smiech.)

V inštrumentálnom spracovaní piesní čerpáte nápady z celého sveta. Prečo ste si do ústrednej skladby Co se stalo nového na poslednom CD vybrali práve samurajské bubny, na ktorých hrá Japonec Joji Hirota?
Samurajské bubny sú vlastne vojenské. U nás ani u vás som zatiaľ nepočul, že by sme mali v ľudovej hudbe okrem ozembuchov nejaké iné bicie nástroje. Taiko bubny sú od malých bubienkov až po velikánske, ktoré vážia aj sto kíl. Tak až takúto predstavu vojenského bubnu sme nemali, ale hľadali sme spojenie rôznych zvukov, ktoré nie sú až také bežné, napríklad aj zvuk japonskej flauty shakuhashi - je to mystický nástroj. Africké bubny máme tiež, v rôznych pesničkách, sú však zvyčajnejšie - poznajú ich ľudia na celom svete a využívajú ich rôzne žánre. Taiko bubny si môžete kúpiť jedine v Japonsku.

Koncerty v Banskej Bystrici a Bratislave sa zaobišili bez vašich hostí Joja Hirota a Íra Iarla O'Lionairda, ktorí pricestovali len do Brna a Prahy. Nie je to škoda?
Mrzelo nás to, ale bohužiaľ, v čase slovenských koncertov, nemohli prísť. Majú veľa iných povinností, aj keď sme to vybavovali pol roka dopredu. Možno prídu nabudúce, napríklad na Vianoce.

Je world music špeciálna komunita ľudí?
Je, samozrejme. Musí sa to nejako organizovať a spájať. Jedným z ľudí, čo to robia, je aj náš producent nového cédečka Co se stalo nového Ben Mandelson, ktorý sa v Anglicku prvý začal venovať world music. Rozbehol fúzie hudobníkov z rôznych kútov sveta. Tento trend cítiť aj v populárnej hudbe - snaží sa vytiahnuť rôzne zvuky, či už sú to latinskoamerické nástroje a rytmy, alebo sitary... Je to prirodzené, aj keď, bohužiaľ, je to zároveň všetko postavené na obchode. Myslím si však, že preto dobrá hudba nezahynie. A možno sa objavia iné, nové fúzie, ktoré si v tejto chvíli vôbec nedokážeme predstaviť.

Nedeprimuje vás teraz, keď ste úspešný, že stále musíte rozmýšľať aj o marketingu, na pozadí toho, že pôvodne Čechomor prerazil bez akejkoľvek kampane?
To patrí k veci. Hrám na husle v skupine, ktorá má určité možnosti, a ak by ma mali rôzne okolnosti deprimovať, nerobil by som to. Keď sme začali stúpať, bol to veľmi príjemný dôkaz toho, že sa to dá aj bez obchodníckych praktík.

Vďaka Mandelsonovi vás vaše nové CD dostalo na svetový trh world music. Čím náš region môže osloviť svet?
Naše pomedzie je pole neorané. (Smiech.) Vo svete poznajú africkú hudbu, anglickú, latinsko-americkú, balkánsku, keltskú, ktoré už majú aj špeciálne festivaly, takže ľudia vedia, na čo idú. U nás, v strede Európy, hudbu z česko-slovensko-moravského pomedzia akoby nikto nepoznal. Prípadne len málo ľudí. Privítal by som nejaký festival, ktorý by mohol predstaviť a spojiť Poliakov, Ukrajincov, Slovákov, Čechov, Moravanov...

Maďari sem nepatria?
Myslím aj Maďari. Aj keď majú už trochu inú hudbu, hlavne na juhu Maďarska, ale napríklad taký Ghymes je presne v našom pomedzí. Mimochodom, moje meno pochádza z maďarského Halász. Moji predkovia prišli z Maďarska na Moravu niekedy v 18. storočí. Halásy znamená rybár, mám teda s vodou a riekou naozaj veľa spoločné. (Smiech.)

Hráte odmalička - od svojich siedmich rokov. Muzicírujú aj vaše tri deti?
Tiež hrajú odmalička, všetci traja začínali na husliach. Najstarší syn teraz mláti do gitary. (Smiech.) Hudbu má rád. Karolínka už piaty rok navštevuje hudobnú školu a najmladší Jáchym hrá doma sám, to ho baví najviac. Všetci traja spievajú a sú to moji prví poslucháči. Keď s Frantom Černým niečo spolu urobíme, väčšinou pracujeme buď uňho doma, alebo u mňa, sú to naši prví kritici, ktorí nám povedia, či je dobré, čo sme vymysleli alebo zahlásia: „Kluci, to se vám nepovedlo!"

Keď toľké roky hráte rovnaké piesne, neomrzeli ich?
No tak práve preto sme urobili nové CD! (Smiech.) A keď ľudia spievajú spolu, zakaždým je to nový zážitok.

Keď chcete prísť na iné myšlienky, počúvate aj vážnu hudbu?
Podľa mňa je vážna hudba najpravdivejšia. Skrýva v sebe veľkú hodnotu, že prežíva všetky časy. Je pre mňa očisťujúca. Objavil som pomerne nedávno ďalších skladateľov, ktorých som predtým nepoznal. Veľmi sa mi zapáčil estónsky skladateľ Arvo Pärt. Často ho počúvam v nahrávke z roku 1984 Tabula Rasa s Gidonom Kremrom, je to fantastické.

Arvo Pärt bol svojho času divokým experimentátorom, keď nútil symfonický orchester vyludzovať rôzne nezvyčajné, neharmonické zvuky. Máte na mysli toto jeho obdobie?
Mám rád melodickú časť jeho tvorby. Pre mňa sa hudba začína od melódie. Nebránim sa minimalizmu, ale melodický hudobný nápad tam jednoducho musí byť, a musí byť zaujímavý.

V súčasnosti však veľa hudobných smerov na melódiu akoby rezignuje...
To preto, že melódiu proste nemajú. Nedokážu, alebo ju nechcú vytvoriť. Je jednoduché urobiť nejaké drnc-drnc a ratata-bum, ale vymyslieť silnú melódiu, je vždy najviac. Stačia na to 4 tóny a niekedy i dva.

Platí zaužívaná predstava, že okrem anglosaskej tradície, najsilnejšie melódie pochádzajú práve z nášho poľsko-ukrajinsko-česko-moravsko- slovenského prostredia?
Určite platí, ale bolo veľa skvelých melodikov už pred nami a v rôznych krajinách. Napríklad taký Mozart, Schubert.

Etnografi, ktorí sa venujú záznamu rómskej hudby, tvrdia, že staré rómske piesne, ktoré tu ešte donedávna boli, úplne zanikajú, lebo nová generácia ich nechce reprodukovať a posúvať ďalej. Máte podobnú skúsenosť aj s piesňami, ktoré nachádzate vo svojich spevníkoch?
Je to proces, ktorý cítim aj v moravskej a slovenskej hudbe. Čechomor tu nie je preto, aby zachránil nejakú tradíciu. My sme skôr niekde medzi tradíciou a súčasnosťou, sme tu hlavne pre mladého poslucháča, ktorý sa možno na základe našich piesní dostane až k pravému folklóru a tradícii. Najdôležitejšie pre nás je, aby sme pesničky, ktoré sú v spevníkoch a nespievajú sa, vzkriesili. Zahráme ich veľa ľuďom a tí ich začnú spievať po svojom, a tak pesnička znovu začne žiť.

Vylepšujete vlastnými autorskými zásahmi aj samotnú melódiu piesne?
Zasahujeme aj do mélodie. Ani ja, ani Franta sme sa nenarodili v kraji, kde by bola nejaká pevná tradícia. Franta pochádza zo Svitáv, kde býva dodnes, a ja z Moravskej Třebovej. A nie sme zaťažení nárečím, hoci sa nám veľmi páči. Sme schopní tie piesne, tradície a nárečia nejakým spôsobom spracovať podľa seba, a vďaka tomu nie sme regionálni, ale už skôr stredoeurópski. Tým sa nám darí zahrať poľskú, slovenskú, ukrajinskú či českú pieseň rovnako zrozumiteľne.

Ako na vás reagujú Poliaci?
No, je to veselé. Poliaci majú skutočne skvelé kapely, tam to vrie - napríklad taký Golec orkestra. Dokonca sme skúšali s „Bratankama" aj spolu hrať, ale tí sa už dostali niekam inam. Alebo Muzika z dediny Varšava (Warsaw Village Band) - sú veľmi ďaleko. Majú zvláštny prístup k spracovaniu ľudovej hudby, znejú ako poľské Dead Can Dance.

Veľmi ticho rozprávate, hoci na pódiu spievate dosť hlasno...
Nemám rád, keď sa hovorí hlasno. Je to podľa mňa neslušné. A slušnosť je medzi ľuďmi najdôležitejšia dohoda. Keď si ľudia vymedzujú, pokiaľ môžu zájsť, stačí sa dostať na hrisko slušnosti. To je nekončiaci sa problém.

Minulý rok k vám prišiel nový mladý bubeník z Gruzínska Roman Lomtadze, ktorého temperament dodáva kapele čerstvý zvuk. Priniesol aj nové hudobné nápady?
Gruzínska hudba je založená na zborových spevoch. Už sme skúšali niečo robiť, lebo je tu tá možnosť, ale zatiaľ by som ešte o výsledku nehovoril. Ešte sa to všetko len vyvíja. A samotná gruzínčina je veľmi zaujímavá, hrdelná, akási pradávna reč.

V roku 2003 ste koncertovali v Severnej Amerike a Rusku. Niektoré názory tvrdia, že paradoxne sú si tieto krajiny veľmi podobné. Cítili ste to aj vy?
Ak by som ich mal nejako všeobecnejšie porovnať, tak v Amerike slušnosť, ktorú som spomínal, existuje, ale v Rusku až tak nie. Inak povedané v Amerike ľudský život má cenu, ale v Rusku nemá. Ak ideš pešo, dávaj si pozor na autá, auto nemusí. Ak ťa zrazí, máš smolu.

Pocítili ste to na vlastnej koži?
V Rusku sme zažili nádherný zájazd. Plavili sme sa na lodi artistov po riekach a kanáloch od Moskvy do Sankt Peterburgu. Prileteli sme neskôr, loď už vyplávala a asi 400 km nás k nej viezli v autách cez hlboké ruské vnútrozemie. Mal som príležitosť vidieť naturálne Rusko za Moskvou, a bola to bieda spojená s núdzou. A uvedomovali sme si, že celú našu riečnu cestu, kde sa mení výška a aj smer toku z južného na severný, až do Fínskeho zálivu, vykopali nevoľníci. Zastavovali sme sa v mestách ako Jaroslavl, Petrozavodsk a miestni ľudia prichádzali na loď pozrieť si program. Úplne neuveriteľné bolo, akí boli vďační, že medzi nich vôbec niekto pricestoval. Napríklad táto ľudská srdečnosť, nie zákonná, o ktorej som hovoril, sa s Amerikou, tam kde som bol, nedá porovnať.

Zhovárali ste sa s miestnymi Rusmi aj osobnejšie?
Zastavili sme sa napríklad v jednej dedine, kde sme mali asi pol dňa voľno. Bola to akási ukážková dedinka pre turistov, aby si predstavili, ako to asi vyzerá inde. Chlapci z kapely zašli až na kraj dediny, kde našli v záhradke nejakú babičku, ako pleje ľan. Dali sa s ňou do reči a ona ich pozvala k samovaru na čaj. Začala im rozprávať o svojom živote, že má našetrených 2-tisíc rubľov, že jej dcéra pracuje vo Fínsku a predstavuje si, ako za 2-tisíc rubľov vycestuje za dcérou, lebo je to dosť peňazí. A pritom asi tuší, že sa tam nikdy nedostane. Bolo tam krásne vidno, že človek k životu vlastne nič nepotrebuje. Že si sami vytvárame všetky problémy a potreby.

Počuli ste tam aj melódie ľudí? Aké boli?
Je to všade rôzne a zároveň rovnaké - zakaždým sa delia na smutné a veselé. Bol to po všetkých stránkach veľmi pôsobivý zájazd. Osem dní sme sa plavili riekou, ktorú lemovala krajina-nekrajina... Paradox bol, že sme do Ruska prileteli priamo z New Yorku. Ten šok bol okamžitý. Keď priletíte do Ameriky, musíte sa hneď na letisku z bezpečnostných dôvodov vyzuť. Už je z toho akýsi zaužívaný folklór, lebo bezpečnosť je v USA na prvom mieste. V Rusku by som mohol, obrazne povedané, preniesť aj atómovú bombu.

Dva roky ste s Alanom Stavellom hrali keltskú muziku vo Francúzsku. Ako si na to spomínate?
Bol to najkrajší, bezstarostný čas života. V deň, keď som mal koncert, od chvíle, ako som ráno otočil kľúče v aute a naštartoval som ho, sa o mňa všetci postarali.

Nechceli ste tam teda ostať?
Nedohodli sme sa s Alanom, že budeme spolupracovať do konca života.

Aký bol váš návrat domov?
Návrat do Prahy bol tvrdý. Vo Francúzsku som spohodlnel. Vôbec som si nepripúšťal, že sa vrátim, alebo že prídem a budem musieť sám nad sebou premýšľať, čo budem robiť ďalej. Nič som si nepripravil, alebo presnejšie - to, čo som si pripravil, bol vlastne ten antizázrak, o ktorom sme hovorili. Ale ono to bolo správne. Istý čas, aby som si zarobil na živobytie, som musel robiť šoféra. To ma tak vnútorne otužilo, že som si uvedomil, čo môžem, dokážem a chcem. Bolo to, akoby som išiel na výlet a prestal som stáť nohami na zemi. Začal som lietať v povetrí, a ten dopad bol skutočne nádherný. (Smiech.)

Autor: TINA ČORNÁ / Foto: ZUZANA ŠULAJOVÁ