"Niekedy si ľudia naše rodinné domy mýlia s garážami, kotolňami, potravinami a najnovšie s kravínmi, ale ja som si na to už zvykol. Dúfam, že aj oni si zvyknú," hovorí prešovský architekt Milan Rešovský. Tak to bolo aj s touto Vilou Lýdiou.
FOTO - M. REŠOVSKÝ
Architektúra je schopná veľmi verne odrážať rozpoloženie spoločnosti, jej ekonomickú úroveň aj hodnotovú orientáciu. Z územného plánu sa dá vyčítať, či je spoločnosť tolerantná, z fasád budov sa dá usúdiť miera vkusu obyvateľov. Po období prázdna deväťdesiatych rokoch, keď sa už rodinný dom nedal postaviť zo štátnej pôžičky, nakradnutého materiálu a za pomoci celej dediny, sa situácia podľa architektov situácia lepší. Aj u nás sa už tu a tam objaví dobrá architektúra. Kto ju robí a akí ľudia sú ochotní zaplatiť si architekta?
V Trenčíne chcú zbúrať pôvodnú funkcionalistickú vilu z roku 1930. Postavil ju dvorný baťovský architekt František Lydie Gahura a je známa odborníkom aj v zahraničí. Nepatrila medzi štátom chránené pamiatky a peniaze na jej opravu zháňal majiteľ tak dlho, až sa narušená statika nedá už nijako zachrániť. Strohá hranatá budova s plochou strechou, bez ornamentov a detailov nevyzerá, že by pre oko laika mohla byť niečím zaujímavá. Podobných strohých stavieb sme si počas komunizmu užili vrchovato. Bolo by však hriechom zamieňať si funkcionalizmus medzivojnového obdobia so socialistickým realizmom. Lenže ak nemáme vzťah k architektúre zo začiatku minulého storočia, ako môžeme oceniť súčasnú modernú architektúru, ktorá vychádza práve z jej princípov?
Kto má rád moderné domy
Na celom Slovensku stojí niečo vyše päťdesiat nových rodinných domov, ktoré sú niečím iné, zaujímavé a neokukané. Komu patria?
„Mladá generácia investorov je už viac zorientovaná, jej vkus sa vylepšuje," hovorí Andrea Bacová, architektka a šéfredaktorka časopisu Nové rodinné domy. Kým v roku 2000 v redakcii nazbierali materiál o nových, netradičných rodinných domoch na jednu publikáciu, o štyri roky neskôr začala vychádzať pravidelne dvakrát do roka a stále je o čom písať. Zaslúžia si rodinné domy vlastný časopis? "Vzhľadom na množstvo rodinných domov, ktoré sa stavajú, určite áno. Publikácia je osvetovým projektom vydavateľstva, venovaným širokej verejnosti. Rodinné domy sú obrazom našej kultúry, poukazujú na základnú kultúrnu orientáciu i na celkové smerovanie vývoja našej architektúry," hovorí šéfredaktorka.
Netradičné rodinné domy šité na mieru, dokazujú nástup individualizmu aj v tejto oblasti. Dnes k základnej vzdelanosti patrí aj prehľad v architektúre a dizajne - vedieť pár základných mien, a to, aké sú trendy. Preto sa u stavebníkov, ktorí si dajú navrhnúť dom na mieru, predpokladá vyššie vzdelanie a to potvrdzuje aj prešovský architekt Milan Rešovský. Hovorí, že väčšinou spolupracuje s lekármi, či právnikmi, ale nie je to pravidlom. „Možno máme šťastie na inteligentných investorov."
Odkaz funkcionalizmu a minimalizmus ako predmet obdivu, to vyhlasuje aj tvorivá dvojica Peráček - Molnár. Z ich ateliéru je Modrý dom.
FOTO - MARTIN VRABKO
Architektúra „ako ide život"
Vzťah k architektúre rodinného bývania je daný prístupom k životu. Architekt Kalin Cakov hovorí o zásadnom rozdiele medzi európskym a zaatlantickým prístupom: „V Amerike sa ľudia na domy dívajú inak - dnes bývam v tom, zajtra v inom. Chodia za prácou. My skôr chodíme za domom. Ak sa raz rozhodneme nasťahovať do vlastného domu, ostávame tam žiť a nevieme si predstaviť, že by sme sa mali po desiatich rokoch presťahovať inde."
Rodinný dom je preto zhmotnením celého života do stavby, kde sa život odohráva. Sú investori, ktorí nešetria a do miestečka na život vrazia 25 miliónov. Niektorí si domom liečia svoje komplexy. Majú tri garáže, bazén, a na spálňu im ostane osem metrov štvorcových.
Milan Rešovský má v klientoch jasno: „Investori sa delia na takých, ktorí si dajú poradiť a takých, ktorí si poradiť nedajú. Z našich investorov si dá nakoniec poradiť skoro každý - po dobrom alebo po zlom. Každému dopredu povieme, že robíme súčasnú normálnu civilnú architektúru, takú ako ide život."
Aký človek sa rozhodne osloviť architekta a uprednostní dom na mieru pred hotovou stavbou z katalógu? Architekti Juraj Molnár a Ľubomír Peráček, ktorí tvoria v spoločnom štúdiu a za sebou majú už niekoľko rodinných domov, hovoria, že rozhodujúcim faktorom býva kultúrna úroveň človeka a snaha o originalitu.
„Svoju úlohu zohráva i ekonomická situácia, aj keď racionálne zmýšľajúci človek už na začiatku pochopí, že svoje peniaze môže zhmotniť do prestavaného stavebného materiálu, alebo môže k tomu pridať i hodnotu, ktorú možno zjednodušene nazvať nadstavbovou. Dobré domy spred sto a viac rokov sú dodnes predmetom obdivu a zdrojom inšpirácie, ba často i pamiatkovej ochrany."
Známu a často publikovanú Vilu Sofiu postavil ateliér architektov Kalin Cakov - Erik Makara v obci pri Bratislave. "Naša architektúra vyzerá nekompromisne, no naopak, je vždy šitá na mieru a je aj výsledkom kompromisov. Vždy však musí osloviť a prekvapiť," hovorí Cakov.
FOTO - VIZUALIZÁCIA - CAKOV - MAKARA
Kocky bez ozdôb
Mnohí sú ochotní unať, že secesná budova je krásna a zaslúži si ochranu, ale s funkcionalistickým domom bez ornamentov už majú problém. So starým rovnako ako s novým. Môže byť dôvodom pocit, že „kocky a kvádre" tu boli za socializmu?
„Súčasnú modernú architektúru nemožno porovnávať so socialistickým realizmom. Tá nie je len o kvádroch, plochých strechách, pravých uhloch. Moderná architektúra môže mať aj úplne iné tvary, môže experimentovať, alebo vychádzať z energetických zdrojov," hovorí Kalin Cakov. V spoločnej tvorbe ateliéru Cakov - Makara vzdávajú hold funkcionalizmu, tak je tomu aj na známom dome - perforovanom kvádri, stojacom za Bratislavou.. Súčasná neomodrena síce čerpá z tridsiatych rokov minulého storočia, ale je vo veľkom vývoji.
Profesor architektúry na výtvarnej akadémii Štefan Šlachta je presvedčený, že vzťah ku kvalitnej architektúre je vecou osvety. „Domy z medzivojnového obdobia boli puristické, stavali sa v duchu loosovskej novej vecnosti, bez akéhokoľvek dekoru, ornamentu. Naviac ich poznačil čas, za osemdesiat rokov sa z nich stali nevábne čierne budovy s opadanou omietkou. Stratili na svojej pôvodne kráse." So svojimi študentmi robí makety funkcionalistických víl z bieleho polystyrénu a oni zrazu zistila, aké nádherné domy to boli. Chybou je podľa neho aj to, že máloktoré z nich sú zapísané medzi chránené kultúrne pamiatky.
Pokazil nás socializmus?
Na našom vkuse sa určite podpísala „sorela", ako architekti hovoria socialistickej výstavbe. „Moderná architektúra si renomé pokazila po vojne, panelovými sídliskami, ktoré boli monotónne, bezduché a bezfarebné," hovorí Šlachta. „Generácie, ktoré vyrástli v panelových krajinách, dnes túžia po ornamentoch, farbe, bohatosti tvarov. Preto si stavajú rodinné domy s vežičkami, balustrádami, oblúkmi."
Pred desiatimi rokmi bol Kalin Cakov presvedčený, že robiť architektúru na Slovensku bude hrôza, ale ľudia si podľa neho veľmi rýchlo chceli zvyknúť na to, že je tu niečo nové. „Pohľad ľudí na bývanie je progresívny, sme po tom hladní. Pred desiatimi rokmi nebola vhodná ekonomická situácia, dvere súčasnej architektúre otvoril až bankový sektor hypotékami a pôžičkami. Už to nie je len fikcia, ale zrealizovateľný sen."
O tom, že vkus obyvateľov Slovenska nie je katastrofou, sú presvedčení aj Molnár a Peráček: „Vkus je výborný, minimálne jeho genetický základ. Každý bez rozdielu totiž ocení estetickú úroveň našej ľudovej architektúry. Žiaľ, ten dnešný vkus je nehorázne deformovaný obrannou protireakciou na uniformitu socialistickej architektúry. A, samozrejme, masmédiami šíreným nevkusom, prezentovaným ako vysnívaný ideál."
Racionálne zmýšľajúci človek chápe, že svoje peniaze môže zhmotniť do prestavaného stavebného materiálu, alebo môže k tomu pridať i hodnotu, ktorú možno nazvať nadstavbovou. Interiér Domu vo Vinohradoch, ateliér Peráček - Molnár.
FOTO - MARTIN VRABKO
Ako vysvetliť gýč
Na Slovensku však ešte prežíva aj fenomén zvaný „podnikateľský barok". S historickým barokom má spoločnú slabosť pre ornamenty a dekoratívne detaily, no na rozdiel od ozajstného baroka ozdoby ako tvarované stĺpiky, točité schody a sádrové sochy v rohoch nemajú žiadne opodstatnenie. Okrem argumentu majiteľa: mne sa to páči. Prečo?
„Veľakrát to začína nevinne: ľudia chcú mať veľa a postupne dokupujú ďalšie veci, prepchajú priestor detailami," hovorí Cakov.
Zo svojej praxe pozná aj ľudí, ktorí obdobie baroka či klasicizmu obdivujú a chcú sa naň hrať, historizovať si život, rozdávať si tituly barónov. „Je to ich pohľad na život. Luxus sa u nich rovná pozlátenému, vyčančanému. Hovorím im: Históriu nepostavíte nanovo. Nedávajte si ju do balustrádových domčekov. Ak chcete históriu, kúpte si dom v starom centre mesta."
Ľudí, ktorí zbohatnú a prídu za architektom s myšlienkou domčeka v štýle podnikateľského baroka, je dosť. Na to, aby postupne upustili od zbytočných ozdôb, je najdôležitejšie vypočuť si ich predstavu o pohodlí a útulnosti, ktoré od domu očakávajú. Vonkajší dizajn je málokedy rozhodujúci a preto sa nechajú presvedčiť.
„Na príklade toho, čo si náš klient oblieka, do akého auta si sadá, mu vysvetľujeme čo je estetické a čo nie. Niekedy je to veľmi zložité, lebo sa opýta: a čo je vlastne gýč? A prečo? Je ťažké vysvetliť to laikovi za hodinu a pol. Používame triviálne príklady - porovnávame parfémy, autá, obleky, niečo, s čím sa denne stretá," hovorí Cakov.
Profesor Šlachta má na vec jednoznačný názor: „Návraty k historizujúcim formám nie sú namieste. Dnes je 21. storočie a to má svoj výtvarný názor."
Rodinný dom Elipsion od architekta Ivana Matušíka v Senci. Úzky podlhovastý dom pripomína futuristickú kozmickú loď s posuvnými dverami. Elipsion je jedným z najnetradičnejších domov na Slovensku a bývanie v ňom patrí k tým nevšednejším.
FOTO - archív SME
Trendy dobrej architektúry
Dnes nie je problémom nájsť dobrého architekta, ani dodávateľskú firmu, ktorá dodá materiály od výmyslu sveta. Najslabším ohnivkom je stavebník, ktorý musí mať predstavu o tom, čo chce mať, alebo dá dôveru architektovi. Toho úlohou je spoznať človeka natoľko, aby mu ušil dom na mieru.
Aké sú trendy? Súčasná slovenská architektúra je pluralitná. Neofunkcionalizmus, nadväzujúci na Bauhaus, minimalizmus, orientácia na ľudovú architektúru. Na Východnom Slovensku trend ovplyvňuje aj štýl známeho architekta Imre Makovcza.
Nájdu sa veľmi dobré veci, ale aj zlé a nekvalitné. „Obytné domy investor častokrát nestavia pre seba, ale pre to, aby ich hneď predal. Významnú rolu tu hrá chamtivosť," hovorí Štefan Šlachta. Uvádza príklady tzv. nadštandardných bytov, ktoré sa dnes stavajú, no na rozdiel od podobných na Západe sa tie u nás robia na lacných pozemkoch, alebo na hlučných uliciach. Katalógové domy sa často osadzujú bez väzieb na prostredie a potom to nefunguje.
Dobrý dom musí byť hlavne funkčný. Plne funkčný dom sa dá postaviť aj na minimálnom pozemku, ako apartmánové bývanie s kúskom trávnika. Hrou s optickým vnemom a optickým klamom sa dá aj na malej ploche vytvoriť zdanie veľkého baráku, stačí napríklad preskliť priestor alebo ho otvoriť. Pôsobí ako väčší, ale ľudia platia za reálne metre štvorcové.
„Naša architektúra vyzerá nekompromisne, no naopak, je vždy šitá na mieru a je aj výsledkom kompromisov. Vždy však musí osloviť a prekvapiť," hovorí Cakov. Najbližšia je mu čistá jednoduchá architektúra. "Český minimalizmus je nám veľmi sympatický, ale nie sme jeho verní stúpenci, lebo aj on je určitý extrém. Je nám blízka neomoderna, transparentnosť."
Odkaz funkcionalizmu a minimalizmus ako predmet obdivu, to vyhlasuje aj tvorivá dvojica Peráček - Molnár. „V oblasti tvorby rodinných domov pracujeme s tradičnými materiálmi akými sú drevo v kombinácii s omietkou, radi dopĺňame pohľadový betón a kameň v jeho prirodzenej štruktúre a forme. To všetko doplnené o veľkoplošné presklenia."
Väčšina tunajších architektov sa pridržiava klasiky - betón, tehla, sklo, ktoré sú na slovenskom trhu. „Vždy sa to snažíme osviežiť niečim nápadným - veľkou presklenou plochou, svetlíkom na streche, dreveným obložením zvonku," hovorí Cakov.
Skúsenosti architekta Rešovského hovoria o troch fázach spolupráce s investorom: „Dôvera pri projektovaní, nedôvera počas výstavby a opäť dôvera - pred dokončením, keď už vidno, že to nie je až taká blbosť a že sme mu nechceli až tak zle".
Odkaz funkcionalizmu a minimalizmus ako predmet obdivu, to vyhlasuje aj tvorivá dvojica Peráček - Molnár. Z ich ateliéru je Modrý dom.
FOTO - MARTIN VRABKO
Stavanie domov, nie pomníkov
Kto má dnes šancu a možnosť dať si postaviť dom na mieru? Všeobecná mienka hovorí, že bohatí podnikatelia. Okrem toho panuje názor, že dom vybraný z katalógu nejakej stavebnej firmy je lacnejší ako keď si zaplatíte architekta. Tandem Peráček - Molnár je autorom momentálne budovanej skupinky rodinných domov blízko Bratislavy. Sú určené strednej vrstve. „Rozdiel v nákladoch na dom katalógový a domom na mieru je cena projektu. Architekt je naopak schopný vytvoriť dom, ktorého náklady za metre štvorcové úžitkovej plochy môžu byť nižšie, než v domoch ponúkaných katalógmi," hovoria.
Miroslav Tomík je autorom Vily N v Uherskom Hradišti, za ktorú dostal Cenu Dušana Jurkoviča. Z porovnania českých a slovenských pomerov pre architektov vychádzajú lepšie Česi, ktorí im dávajú väčšiu dôveru. „V Česku je prístup možno vďaka prvorepublikovej tradícii predsa vážnejší, a keď sa už niekto rozhodne ísť za architektom, spolieha sa zväčša na jeho profesionalitu tvorcu a autora. U nás sa často dostáva architekt do pozície kresliča a tvorivá práca do kopírovania predstáv investora," hovorí Tomík.
"Vkus a estetické cítenie sú v Česku trochu silnejšie, hlavne čo sa týka požiadaviek na jednoduchosť, čistotu tvarov, skromnejšieho výrazu a menšej okázalosti. Nie nadarmo sa zaužíval výraz 'český minimalizmus'."
Zaujímavosťou, ktorá nahráva stavaniu netradičných rodinných domov v Česku, je štátna dotácia slnečných kolektorov na stavbe. Ak budete mať na rodinnom dome kolektory na ohrev vody, alebo ako doplnkovú podporu vykurovania, štát vám vyplatí 50 % nákladov späť. „Zatiaľ som sa stretol len s touto výhodou, netreba si robiť ilúzie, že vo vzťahu občan-štát v Čechách je všetko lepšie," hovorí Tomík.
Od využitia služieb architekta neraz odrádza vžitá predstava, že atypická vilka nemôže byť v žiadnom prípade lacnou záležitosťou. Domy s vysokou architektonickou hodnotou nie sú vždy drahé domy. Jedným z príkladov je spomínaná Vila N. Hrubá stavba neofunkcionalistickej vilky v Uherskom Hradišti vyšla majiteľa, automechanika a zberateľa veteránov, na 2,7 milióna korún.
„Viac si cením dobrú architektúru za málo peňazí," hovorí profesor architektúry na výtvarnej akadémii Štefan Šlachta. Oproti 25 - 50 miliónovým vilám uprednostňuje v hodnotení domy, ktoré netradične riešia bytovú otázku majiteľov a neslúžia na reprezentovanie bohatstva, ale na bývanie. Spomína Elipsion, dom v Senci od architekta Ivana Matušíka, ktorý by sa tiež zmestil do ceny za väčší byt.
„Náš profesor na vysokej škole Ivan Gürtler nám hovorieval: Nerobte si pomníky za peniaze svojich klientov," spomína Kalin Cakov a dodáva, že mal veľkú pravdu.
Brnenská Vila Tugendhat je najznámejšou funkcionalistickou pamiatkou, zapísanou v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Jej autorom je svetoznámy nemecký architekt Ludwig Mies van der Rohe. Vilu postavil v roku 1930, no jej pôvodní majitelia, rodina továrnika Tugendhata, v nej pobudli len osem rokov, potom rovnako ako architekt utiekli pred nacistami. Vila jedinečným spôsobom dokumentuje medzivojnovú funkcionalistickú architektúru, historici architektúry ju radia medzi kľúčové stavby modernej architektúry. Mies pri nej vychádzal z myšlienky jednoty priestoru, ktorý plynie, obmedzený len prvkami stavby.
FOTO - ČTK
Čo všetko sme si zničili
Z medzivojnového obdobia máme vynikajúce príklady individuálneho bývania, vily a rodinné domy, ale aj sociálne bývanie - sídliská Nová doba, Unitas, košická Malá Praha, či celé mestečká ako Svit a Partizánske.
V bývalom Československu vznikli mimoriadne stavby, ktoré nevieme doceniť. Mnohé vily boli zbúrané, alebo prerobené na nepoznanie. Už zbúraná nitrianska Vila Vere od architekta Fridricha Weinwurma bola spolu s ďalšou jeho prácou, Vilou T, v tridsiatych rokoch uverejnená v publikácii medzi najkrajšími vilami v Európe a Amerike.
V Bratislave bola mimoriadnou stavbou Pfefferova vila, dnes je zničená. Na ulici Boženy Němcovej stála Vila inžiniera Novotného od známeho pražského architekta Benša. Dnes je zničená a vnútri sídli salón krásy.
„Žiaľ, nevieme si tieto diela vážiť, a to nie len z hľadiska architektonického. Minule som videl smutnú kostru Dubčekovej vily, to je príklad nášho kultúrneho barbarstva," hovorí profesor architektúry na výtvarnej akadémii Štefan Šlachta. Aj v ďalších mestách Slovenska odchádzajú hodnoty stavebnej kultúry do nenávratna. Na Slovensku síce nemáme vilu Tugendhat, ako majú Česi v Brne, ale aj tu sa nájde veľa príkladov reprezentačného bývania. Ak by sa do pôvodného stavu uviedla Vila doktora Jaroňa na Kramároch, pre dejiny architektúry by sme podľa profesora urobili veľa.
„Na tieto stavby by sme mali byť pyšní, lebo reprezentovali špičkovú československú architektúru vo svete v medzivojnovom období a chrániť si ich ako oko v hlave."
