foto
Rukopis, ktorý nechcel zhorieť
Nie je v trezoroch svetového literárneho dedičstva veľa takých kníh, ktoré vyvolali k životu tony iných kníh o sebe. Danteho Božská komédia, Don Quijote, Kafkov Zámok a román Majster a Margaréta.
Jeho autor, Michail Bulgakov, sa narodil roku 1891 v Kyjeve, zomrel roku 1940 v Moskve. Podľa vonkajších znakov patrí k tzv. sovietskej literatúre, tomuto umelému pojmu, podľa srdca i rozumu je Bulgakov jedným z najväčších ruských obrov v literatúre. Ba román Majster a Margaréta nás oprávňuje k tomu, aby sme ho označili za veľkého rozprávača Moskvy.
Nikto pred ním ani po ňom nepredstavil Moskvu tak ako práve Bulgakov: Moskvu prízračnú, mysterióznu, bosorácku... Prvky absurdna, fantastickosti a grotesky boli prítomné už v jeho prvých prácach: knihe čŕt Zápisky na manžete, v novelách Osudné vajce a Diaboliáda či burlesknom Psom srdci.
Dvadsiate roky ho zreálnili a inšpirovali napísať pomerne realistický román Biela garda a drámu Dni Turbinovovcov. V tomto období sa dokonca tešil priazni najmocnejších. Stalin videl spomenutú hru vraj 15-krát a pokladal Bulgakova za najtalentovanejšieho dramatika svojej monarchie. Od tridsiatych rokov sa priazeň zmenila na prenasledovanie a Bulgakov dokonca uvažoval o emigrácii.
O život síce neprišiel, Stalin ho "uskladnil" do divadla, ale svoje najlepšie dielo písal aj tak iba do zásuvky. Od roku 1928 do 1940, doslova do posledných dní svojho života, Bulgakov písal svoj životný opus, Majstra a Margarétu. Vyšiel však až v rokoch 1966-67, knižne dokonca až o desať rokov neskôr, aj to s cenzorskými zásahmi, ktoré sa odstraňujú dodnes.
Majster a Margaréta je ako kufor s dvojitým dnom - jeho vrchná zásuvka obsahuje pútavý dej, ktorý sa začína vo chvíli, keď do Moskvy vtrhne diabol so svojou suitou. Mixáž nadprirodzených a fantastických udalostí sa stretáva s realitou sovietskeho Ruska, ktorá je zasa absurdná iným spôsobom. Miznú ľudia, a tí, ktorí majú viac šťastia, sa iba jednoducho zbláznia.
Druhú vrstvu predstavuje filozofická rovina diela, ktorá vychádza z archetypálnej historky o Faustovi upisujúcemu sa diablovi a láske, ktorá jediná dokáže ľudí vyslobodiť z pekla. Goetheho predloha je síce najznámejšia, ale nebola ani prvá, ani jediná. Prinajmenšom od tohto románu sa musí hovoriť nielen o goetheovskom, ale aj o bulgakovovskom spracovaní tejto ťažkej látky.
Pokusy o divadelné či filmové spracovanie tohto románu sa väčšinou končia neúspechom (ešte máme v živej pamäti umelecké stroskotanie poľského režiséra Macieja Wojtyszka, ktorému nestačil ani štvordielny seriál na to, aby zachytil všetko bohatstvo a rozvrstvenie literárnej predlohy). Majster a Margaréta nie je totiž sled pitoreskných udalostí, ale najmä fascinujúca filozofia a symbolika. A na ňu nestačia ani tie najvynaliezavejšie špeciálne efekty súčasného filmu.
Rukopisy a denníky Michaila Bulgakova zhabala sovietska tajná polícia. Keď sa znovu vrátili k svojmu pôvodcovi, ten sa ich pokúšal spáliť. Vtedy si spomenul na vetu z Majstra a Margaréty o tom, že "rukopisy nehoria dobre", pretože sa dlho vzpierali ohňu. Nakoniec zhoreli, ale jasnozrivá polícia mala kópie.
A tak nás majster paradoxov a milovník absurdity dostal do paradoxnej situácie, že len vďaka policajnému "záujmu" o umenie môžeme aj dnes čítať Bulgakovove knihy.
DANIEL HEVIER
Bulgakov chcel riešiť problémy vysťahovaním
Mnohé Bulgakovove hry sa uvádzali v zahraničí, no keďže Sovietsky zväz nebol členom bernskej konferencie, neboli ruskí tvorcovia chránení autorskými právami a ich diela mohli byť v zahraničí uvádzané bez povolenia autorov i vyplácania honorárov. Preto sa v júni 1929 Bulgakov obracia listom na Stalina a ďalších prominentov, aby bol vyhostený za hranice, keďže jeho diela sú kradnuté a publikované často aj bez toho, aby pri nich bolo uvedené jeho meno. "Uplynulo desať rokov odvtedy, čo som sa začal zaoberať literárnou činnosťou v Sovietskom zväze," píše sa v liste. "Posledné štyri roky som venoval divadlu a napísal som štyri hry. Z nich tri (Dni Turbinovovcov, Zojčin byt a Purpurový ostrov) boli uvedené moskovskými štátnymi divadlami a štvrtá - Útek - bola prijatá, no v priebehu skúšok zakázaná. Teraz som sa dozvedel, že boli zakázané Dni Turbinovovcov a Purpurový ostrov. Zojčin byt bol podľa rozhodnutia príslušných orgánánov stiahnutý po dvoch stovkách repríz z repertoáru. Už predtým bola postihnutá zákazom moje novela Zápisky na manžetách a k novému vydaniu nebol odporúčaný zborník satirických poviedok Diaboliáda, takisto zborník fejtónov, publikovanie románu Biela garda bolo prerušené, pretože časopis Rossija, kde román uverejňovali, zanikol. Všetky moje diela získali nepriaznivé ohlasy, moje meno bolo vymazané nielen v periodickej tlači, ale i v takých vydaniach, ako je Veľká sovietska encyklopédia a Literárna encyklopédia. Bol som bezmocný, nemohol som sa obhajovať, a preto som si podal žiadosť, aby som mohol odísť, hoci len nakrátko, do zahraničia. Moja žiadosť bola zamietnutá. Mnohokrát som márne žiadal, aby mi vrátili rukopisy.
Moje sily sú nalomené, nie som schopný ďalej existovať, som uštvaný a viem, že na území ZSSR nesmiem publikovať ani uvádzať svoje hry. Mám narušené nervy, a preto sa k Vám obraciam a prosím o prihovorenie sa u vlády ZSSR, aby ma vyhostila za hranice spoločne s mojou ženou L. J. Bulgakovovou, ktorá sa k mojej žiadosti pripája." Jeho žiadosť zamietli a Bulgakov sa začal boriť s finančnými problémami, ku ktorým pribudli aj zdravotné ťažkosti. V polovici 30. rokov napísal scenáre k Mŕtvym dušiam a Revízorovi, no tie sa nerealizovali. Začal písať ďalšie libretá, no hlavne Divadelný román, ktorý však už nestihol dokončiť. Najviac času venoval Majstrovi a Margaréte, román dokončil päť dní pred smrťou (20. marca 1940), pričom posledné kapitoly už len diktoval.
Výroky
"Mojej žene Jelene Sergejevne. Len Tebe, priateľka moja, venujem tento portrét. Nebuď smutná, že moje oči zakrývajú čierne okuliare. Vždy dokážu rozpoznať pravdu a lož." (Pozn. Tento text k svojej poslednej fotografii, poslal Bulgakov, postihnutý nevyliečiteľným ochorením zraku, manželke Jelene krátko pred smrťou.) u u u
"Čitateľ, za mnou! Kto hovorí, že na svete neexistuje pravá láska, verná až za hrob? Nech tomu klamárovi vyrežú jeho zradný jazyk! Čitateľ, za mnou! Neváhaj a nasleduj ma, ja ti takú lásku ukážem." u u u
"Na šírom poli ruskej slovesnosti som bol jediný literárny vlk. Radili mi, aby som sa prefarbil. Je to hlúpa rada. Prefarbený a ostrihaný vlk sa tak ako tak nepodobá pudlíkovi. Správali sa ku mne ako k vlkovi. Dlhé roky na mňa usporadúvali štvanicu. Necítim zlobu, ale som veľmi unavený. Veď aj šelma sa unaví." V múzeu Michaila Bulgakova
Chlpatý čierny kocúr v múzeu Michaila Bulgakova v Moskve je prapotomkom tajomného sprievodcu kúzelníka Wolanda z knihy Majster a Margaréta. V byte Bulgakovovcov žil vraj kedysi podobný živý predobraz literárnej postavy.
"Dlho sme zháňali presne takého - čierneho, chlpatého, tajomného. Ako z Bulgakovovho románu," povedala mladá sprievodkyňa Jekaterina. Nakoniec vraj doniesla kocúra do múzea jedna moskovská rodina. "Veľa ľudí sem nechodí, fungujeme necelý rok. Stále rekonštruujeme ďalšie miestnosti. Exponáty nám sem nosia ľudia, priaznivci Bulgakovovho diela," dodáva.
(čtk)
