k. Bol to tajomný muž, ktorý púšťal novinárom kľúčové informácie. Aj vo filme bolo vidieť iba jeho tieň v tme podzemnej garáže, cigaretový dym okolo jeho tváre. Minulý týždeň sa svet dozvedel, kto to bol. Muž, ktorý položil prezidenta Richarda Nixona, už nie je len

Hlboké hrdlo. Volá sa Mark Felt, má 91 rokov a v čase Watergate bol dvojkou americkej FBI.

Ten príbeh je známy do najmenších detailov. Pred 33 rokmi, 17. júna 1972, sa o pol tretej nadránom vlámalo päť mužov do kancelárií Demokratickej strany v komplexe Watergate uprostred Washingtonu. Poslali ich republikáni, ktorí chceli pred voľbami zistiť, čo robia ich súperi.

Je to príbeh o odpočúvaní, likvidácii politických nepriateľov, zneužívaní moci. Volali to špinavé triky. Je to však aj príbeh o sile médií a ťažkom rozhodnutí jedného muža. Až do tohto mesiaca bolo záhadou, kto ním bol a prečo pomáhal mladým novinárom z Washington Postu.

Teraz je to jasné. Svoju verziu Watergate Mark Felt vyrozprával v časopise Vanity Fair. Bob Woodward, ktorého Felt posúval v afére až do Bieleho domu, ju napísal v denníku The Washington Post.

Felt je dnes starý pán, so šedivými vlasmi, pri chôdzi mu treba pomáhať, usmieva sa a niektorí pochybujú, že vie, čo sa okolo neho deje. Aj rozhodnutie prezradiť, čo robil pred tridsiatimi rokmi, zaňho v podstate urobila rodina, on to do poslednej chvíle nechcel. Po mozgovej porážke pred štyrmi rokmi je to vraj iný človek. Celkom isto si to myslí Bob Woodward.

V čakárni

V roku 1970, keď ho spoznal, to bol dobre vyzerajúci gentleman okolo šesťdesiatky. Vždy v dobre padnúcom obleku, sebaistý, rozhodný, všetko mal pod kontrolou a na prvý pohľad vraj bolo jasné, že je zvyknutý dávať príkazy. Aspoň tak si ho Woodward pamätá z ich prvého stretnutia, keď sedel v prízemí západného krídla v Bielom dome a čakal. Mal za sebou univerzitu Yale a štyri roky v armáde. Na školu chodil vďaka tomu, že dostal vojenské štipendium, čo znamenalo, že po záverečných skúškach musel na štyri roky narukovať. Pre vojnu vo Vietname mu pobyt v uniforme o rok predĺžili. Strávil ho vo Washingtone a z času na čas robil poslíčka aj do Bieleho domu.

Raz opäť čakal, kým si niekto príde prevziať jeho depešu, a vtedy si k nemu prisadol ten muž. Po chvíľke mlčania sa mladý Woodward, ktorý typicky americky cielene hľadal kontakt pre blížiacu sa budúcnosť mimo armády, osmelil a nadviazal rozhovor. Ako dvaja cestujúci, ktorí sa vôbec nepoznajú, vedia však, že ich čaká spoločná cesta a nevyhnú sa jeden druhému.

Po testovacích otázkach zistil, že muž sa volá Mark Felt a robí v FBI. Nabral odvahu a vypýtal si telefónne číslo. "Dostal som priamu linku do jeho kancelárie," napísal Woodward. Bolo to náhodné, ale kľúčové stretnutie jeho života.

Začal sa svojmu poradcovi ozývať a preberal s ním najrôznejšie témy. Aj to, že sa chce stať novinárom. Keď potom nastúpil do denníka The Washington Post, stal sa z Felta Woodwardov tromf. Mladý reportér mohol overovať takmer všetko u muža, ktorý mal prístup k spisom tajnej služby. Woodward si získal jeho dôveru, nikdy ho nevyzradil a vždy bol opatrný. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že to bol základ dnešného postavenia najväčšej novinárskej celebrity v Amerike.

Watergate

V prvom momente, keď sa vlámali tí muži v kombinézach do kancelárií Demokratickej strany, to vyzeralo na záhadnú, ale predsa len bežnú vlámačku. Potom však našli u dvoch mužov v poznámkových blokoch zmienku o Bielom dome, postupne vychádzalo najavo, že mali priamy kontakt na republikánov a dokonca aj prezidentových ľudí.

Woodward s Bernsteinom sa do prípadu zahryzli ako nikto iný. A Hlboké hrdlo ich posúvalo ďalej. "Povedal mi - už žiadne telefonáty, žiadne návštevy doma, nič na verejnosti," spomína Woodward. Felt v tom čase vedel, že celé Watergate je o odpočúvaní a bolo pravdepodobné, že odpočúvajú aj jeho a veľmi pravdepodobne aj novinárov, ktorí sa v prípade rýpu.

Stretávali sa v podzemnej garáži, uprostred noci a zakaždým za prísne konšpiračných okolností. Ak chcel Woodward schôdzku, vyložil na balkón kvetináč s červenou zástavkou, ktorú mu v byte nechala priateľka. Ak ju chcel Felt, do New York Times, ktoré Woodward každé ráno dostával na stôl, napísal na 20. stranu čas stretnutia. Novinár naň musel ísť poriadnou okľukou, presadať najmenej na dva taxíky a potom ešte dlho šliapať pešo, aby si bol istý, že sa striasol prenasledovateľov.

"Vtĺkal mi do hlavy: utajenie za každú cenu, žiadne reči, o ňom ani ceknúť, ani náznak, nikomu, tváriť sa, že žiaden tajný zdroj neexistuje," spomína Woodward, ktorý s Bernsteinom naozaj viac ako tridsať rokov mlčal.

Prečo?

Dnes je jasné, že Mark Felt sa rozhodol pomáhať pravde a púšťal informácie o svojom prezidentovi, lebo mal pocit, že krajina je v ohrození.

Richard Nixon sa po smrti dovtedy jediného šéfa FBI Edgara Hoovera snažil urobiť z tajnej služby svoju slúžku. Oberal ju o nezávislosť, dával jej úlohy, ktoré boli na hrane. Felt bol pobúrený, že mala slúžiť na Nixonove politické hry.

Zásadnú úlohu určite zohral aj fakt, že Felt bol pred Hooverovou smrťou jeho najbližším spolupracovníkom a čakalo sa, že vedenie služby preberie. Nixon si však dosadil svojho človeka.

Mark Felt bol klasickým príkladom agenta raných rokov FBI. Do služby nastupoval v čase, keď Amerika mala problémy s mafiou, ekonomickou krízou, bola v druhej svetovej vojne. FBI sa orientovala najmä na lapanie zločincov a byť agentom bola česť.

Postupne sa vypracoval na jedného z jej lídrov. "Pracoval šesť dní v týždni, prišiel domov, dal si večeru a išiel spať. Veril v FBI viac než v čokoľvek iné vo svojom živote," hovorí vo Vanity Fair Feltov syn Mark.

Nevyhol sa však ani problémom. Koncom 70. rokov ho obvinili, že pri potláčaní ultraľavicových podzemných organizácií, ktoré údajne pripravovali útoky, používal neoprávnené metódy. Prezident Ronald Reagan ho však o pár rokov neskôr omilostil a rehabilitoval.

Nie je on Žid?

Keď Woodward s Bernsteinom deň čo deň prinášali stále nové články so stále novými podrobnosťami aféry, bolo jasné, že majú informátora poriadne vysoko. Ešte pred odstúpením prezidenta Nixona sa začala obrovská naháňačka za ich zdrojom. Závideli im ho novinári a nenávideli ho vládni úradníci.

Medzi podozrivými boli v podstate všetci v Nixonovom okolí. Aj Mark Felt. Z pások z Bieleho domu, ktoré sa neskôr dostali na verejnosť, je jasné, že Nixon trpel stihomamom a bol zúfalý. "Vyhodím celé to posraté oddelenie!" povedal raz a potom sa opýtal priamo na Felta. "Je on katolík?" Jeden z jeho poradcov mu povedal, že je Žid (Felt má pritom írsky pôvod a neudáva žiadne vierovyznanie). Nixon, ktorý bol celkom slušný antisemita a občas podliehal predstavám, že za všetkým je židovské sprisahanie, bol zhrozený: "Kriste, oni tam dali Žida? Mohla by to byť tá židovská vec. Neviem, neviem. Možné to je vždy."

Totálne utajenie, prísne opatrenia, disciplína a sebaistota však udržali Felta mimo hlavných podozrivých. A to nielen na tých pár mesiacov, ktoré ešte Nixon vydržal v úrade.

Hlboké hrdlo sa stalo symbolom Ameriky sedemdesiatych rokov. Bol to pornofilm, ktorý bol niečo ako verejné tajomstvo, každý o ňom vedel, i keď by sa možno nechválil, že ho videl. A potom to bol hlavne Mark Felt, Hlboké hrdlo. Každý o ňom vedel, nevidel ho naozaj nik.

Woodward popisuje, že nechápal, prečo mu Felt púšťa informácie vždy po čiastkach. Prečo mu nedá naraz celú story. Nevie to dodnes, myslí si však, že to bolo súčasťou bezpečnostných opatrení. Jeden veľký článok by oveľa rýchlejšie upozornil na pôvod informácií. "Alebo si myslel, že jeden veľký článok by Biely dom a Nixon dokázali ustáť. Možno len chcel, aby bola hra zaujímavejšia."

Dnes

Feltova dcéra Joan v časopise Vanity Fair vysvetľuje, ako aj s bratom a jej synom museli otca presviedčať, že sa nemá za čo hanbiť. Že je skutočný americký hrdina a bolo by nespravodlivé, keby z toho nič nemal. Priznáva, že odhalenie najväčšieho washingtonského tajomstva je spojené aj s peniazmi.

Jeho vyzradenie zatriaslo takmer celou Amerikou. On a jeho rodina sa zrazu stali celebritami, Feltov dom v Kalifornii už nestráži len jeho rotvajler Carlos, ale aj stovky televíznych kamier. Rodina asi bude spokojná, pretože na jeho príbehu určite zarobí.

Otrasení boli ľudia v FBI, Feltovi bývalí kolegovia, prezidentovi muži, ktorí padli spolu s Nixonom, novinári, ktorí roky pátrali a Hlboké hrdlo si pokojne užívalo dôchodok.

Ako vždy sa objavili mudrci, ktorí teraz tvrdia, že to vedeli. Bývalá manželka Carla Bernsteina napríklad napísala, že to bolo jasné, lebo skôr, ako začali svoj zdroj volať Hlboké hrdlo, mal prezývku My Friend (Môj priateľ) a iniciálky jasne odkazovali na Marka Felta.

Zaskočení boli aj Woodward s Bernsteinom. Bol to ich príbeh a mysleli si, že oni aj zverejnia poslednú záhadu. Po prvom šoku sa však stala vec, ktorú mnohí už považovali za nemožnú. Woodward a Bernstein sa dali zasa dokopy a píšu knihu. O Hlbokom hrdle.

MATÚŠ KOSTOLNÝ