Posledné metre pri náročnom výstupe na vrchol veže Trango Pulpit v pakistanskom pohorí Karakoram zvládol Jaroslav Dutka s úsmevom. Bol prvým človekom, ktorý tam stál. Dúfajme, že sa mu bude dariť aj na obávanej K2 v tom istom pohorí, kam sa chystá o dva týždne.

Sympatický štyridsiatnik Jaroslav Dutka z Trenčína, špičkový slovenský horolezec, o svojom pripravovanom výstupe na druhú najvyššiu horu sveta K2 rozpráva, akoby sa chystal na dovolenku k moru. Tento horský masív sa pritom považuje za jeden z najnebezpečnejších na svete. Vyžiadal si už mnoho obetí, prvýkrát ho dokázali pokoriť až v roku 1954 Taliani Achille Compagnoni a Lino Lacedelli.

Ká dvojka, zvaná tiež Čogori alebo Mount Godwin-Austen, je vysoká 8611 metrov a rozprestiera sa v pakistanskom Karakorame. Na jej vrchole stál dosiaľ jediný Slovák Peter Božík v roku 1986. V tom istom roku na K2 senzačne vystúpilo až 27 horolezcov, 13 z nich však cestou späť prišlo o život. Medzi nimi aj Božíkov spolulezec Poliak Wojciech Wroz.

Jaroslav Dutka sa na K2 chystá o dva týždne spolu s výpravou horolezcov z Maďarska, Chorvátska a Slovinska. Má už za sebou výstup na niekoľko náročných vrchov, medzi inými sa dostal aj tesne pod vrchol najvyššej hory sveta Mount Everestu. Na takej náročnej expedícii, ako je výstup na zabijaka K2, však ešte nebol. "Strach si nesmiem pripúšťať, lebo zväzuje ruky a to je v takej výške veľmi nebezpečné," hovorí Dutka, rodák z Brusna neďaleko Banskej Bystrice, ktorý v civile riadi stavebnú firmu.

S lezením začal, keď sa dolámal

Jaro Dutka nepochádza z horolezeckej rodiny. "V Brusne vtedy neliezol nikto, tak som skúšal sám," spomína. Kúpil si knihu o základoch horolezectva a nahováral kamarátov, aby lezenie na okolité skalky vyskúšali s ním. "Rodičia mi to našťastie nikdy nezakazovali, hoci by asi boli radšej, keby som bol šachista," usmieva sa.

V deviatich rokoch však Jaro nešťastne spadol zo skaly nad pamätníkom pri obci Nemecká, na čo má dodnes pamiatku v podobe jaziev. "Mal som rozmlátený kĺb, museli ma operovať, no mňa tá skúsenosť k lezeniu skôr pritiahla," hovorí Duce, ako ho odmalička všetci prezývajú. Keď sa z pádu zotavil, začal sa obzerať po najbližšom horolezeckom klube.

Prichýlil ho už v tej dobe známy slovenský horolezec Ervín Velič, ktorý pôsobil v klube v Podbrezovej. Práve s Veličom, ktorý má dnes 48 rokov, by sa už o niekoľko týždňov mal pokúsiť zdolať aj obávanú K2. "Je v tom kus symboliky, od čias puberty som s Erom, ktorý bol mojím učiteľom, neliezol." V Podbrezovej začínali mladí horolezci najskôr so zdolávaním okolitých skaliek, postupne sa však dostali do Tatier a Jaro Dutka, už ako československý horolezecký reprezentant, aj do talianskych Dolomitov. Tam sa však dolámal druhýkrát.

Po páde z 25-metrovej výšky sa lúčil so životom

Do Dolomitov v severnom Taliansku nebolo v minulom režime ľahké dostať sa ani pre horolezcov. "Mal som za sebou niekoľko kvalitných výstupov v Tatrách, na ich základe ma vybrali do reprezentácie. Inak sa liezť vonku nedalo," spomína.

V Dolomitoch však Jaro Dutka takmer prišiel o život. Pri výstupe na 3342 metrov vysoký vrch Marmolada padal 25 metrov. "Mal som zlomenú nohu, doráňaný chrbát, bol som celý dotlčený, ale najskôr to nevyzeralo až tak zle," hovorí. Strach o život sa dostavil až o niečo neskôr. Jarovi bolo jasné, že na vrchol už nedosiahne, preto sa so spolulezcom rozhodli noc prečkať pod vrcholom, kým ich nenájdu. O chvíľu však začal cítiť nevoľnosť a silné kŕče v bruchu. Sedieť musel na nepohodlnej skalnej plošine veľkosti stoličky, nemohol si ani ľahnúť.

"Pred expedíciou sme mali školenie s lekárom, ktorý nás na takéto situácie pripravoval. Hovoril, že najhoršie, čo sa môže stať pri páde z výšky, je odtrhnutie niektorého z orgánov a vnútorné krvácanie. Vtedy sa už nedá robiť nič, iba sedieť a v kŕčoch čakať na smrť. Pomaly som sa s ňou začal zmierovať, vtedy som sa bál asi najviac v živote." Vrtuľník sa k zranenému horolezcovi dostal až o dvadsaťštyri hodín, vnútorné krvácanie však bolo našťastie iba mierne.

Vďaka zraneniu prežil na vojne najlepšie roky života

Zlomená noha Jarovi Dutkovi skomplikovala plány. Tesne po výstupe na Marmoladu mal totiž nastúpiť na základnú vojenskú službu do Brna, kde vtedy vojenčila väčšina československých reprezentačných horolezcov. "Poslali ma napokon do Trenčína, s tým, že z Dukly sa po doliečení dostanem do Brna najľahšie," spomína. Lenže vojenčina v Trenčíne sa mu tak zapáčila, že sa preloženiu do Brna snažil za každú cenu vyhnúť. "Kým chlapci v Brne liezli raz za týždeň, ja som mohol liezť každý deň," vysvetľuje. Kvôli zraneniu nohy totiž odmietol ranné rozcvičky a pochodovanie a ostal pracovať na ošetrovni. "Bol som vtedy mimoriadne pracovitý, a keď videli, že im veľa pomôžem, nechali si ma tam."

Vojak Dutka mal šťastie aj na veliteľa, ktorý mu s prižmúreným okom povoľoval horolezecké "výlety" mimo kasární. "Vedel, že každý deň utekám načierno na skaly, ale keďže som nerobil žiadne problémy, toleroval mi to. Jedinou jeho podmienkou bolo, že som nesmel piť a vždy, keď ma videl, dal mi fúkať."

Z krátkych výletov na skalky v okolí Trenčína sa však postupne stali niekoľkodňové úteky do Tatier. "Vždy, keď som sa vrátil, zasalutoval som: Súdruh veliteľ, vojak Dutka hlási, že je naspäť! On sa ma spýtal, či som celý a zavelil odchod."

Jaro Dutka však pokúšal aj šťastie. "Bol som zvedavý, koľko mi toho prejde a zapisoval som si presné odchody a príchody, vyšlo mi, že za sto dní som bol v priemere mimo kasární 8,5 hodiny denne!" Za celé dva roky mal pritom asi len päť oficiálnych vychádzok.

Aj pre veliteľovu nezvyklú benevolentnosť si Jaro Dutka na svoje vojenčenie spomína ako na najkrajšie, bezstarostné roky života. "Izbu som mal na ošetrovni, hneď vedľa jedálne. Keď som sa zobudil, raňajky už boli na stole, nemusel som sa starať, čo si oblečiem, keď som mal špinavé tepláky, iba som ich hodil do koša a zobral si čisté. A hlavne som mohol liezť."

Oženil sa s horolezkyňou

Po vojne sa Jaro Dutka dva roky potĺkal po celom Československu ako mechanik vysokofrekvenčných zariadení. "Život mechanika nebol zlý," spomína. "Ak nepil, mal veľa času. Na týždeň sme mali predpísané isté množstvo práce a nikoho nezaujímalo, či ju spravíme za dva dni alebo za šesť. Takže, keď sme zaťali zuby, mali sme v týždni aj štyri dni voľna, ktoré som mohol stráviť v horách."

Bezstarostný život horolezca sa Jarovi Dutkovi skončil, keď sa oženil. "V Trenčíne som sa spoznal s horolezkyňou, ktorá vtedy patrila k najlepším na Slovensku. No a ja som sa do nej strašne zamiloval a dostal zrazu ošiaľ, že idem tvoriť rodinné zázemie a s lezením je koniec." Mladomanželia si kúpili dom v Trenčíne, onedlho sa im narodili dve dcéry. Čerstvého otca to však stále viac lákalo opäť do hôr. "Manželka mi to tolerovala, keďže bola tiež horolezkyňa. I keď ona svoje ambície obetovala," hovorí Jaroslav.

Lezenia sa však celkom nevzdala ani ona. "Aj počas svadobnej noci sme ušli z hostiny na Skalku pri Trenčíne a Mária na ňu vyliezla nastrojená v bielom závoji. Na hostine si to všimlo len pár vyvolených, o hodinku sme boli naspäť." Zopárkrát si manželia roly aj vymenili. Keď mala mladšia z dcér deväť mesiacov, Jaro ostal dva týždne s deťmi, aby si jeho žena mohla zaliezť s priateľmi v Španielsku. Väčšinou však pri deťoch ostávala matka.

Jaro hovorí, že vo dvojici s manželkou náročnejšie trasy zdolávať netúžia. "Stali sa už všelijaké nešťastia, keď sa na horách zabili obaja manželia alebo súrodenci a my nemáme zodpovednosť len za seba, ale aj za deti." Manželku preto radšej pustí liezť s priateľmi, ktorým dôveruje. "To je naša nepísaná dohoda."

Po rokoch opäť zatúžil po veľhorách

Aj keď v prvých rokoch manželstva Jaro Dutka svoje horolezecké potulky obmedzil na okolie Trenčína a na Tatry, stále sníval o veľhorách. "Aj keď som vrcholovo neliezol, bol som jedným z najčastejších návštevníkov Skalky, nemať kvalitnejšie ambície mi nevyhovovalo. Vždy potrebujem niekde v diaľke vidieť dôstojný cieľ," opisuje svoje domácke obdobie. Postupne bol preto stále častejším návštevníkom Tatier, kde absolvoval niekoľko náročných výstupov.

Jeho horolezecké srdce sa však už nedalo ďalej klamať a v priebehu dvoch rokov sa vrátil k vrcholovému lezeniu do Álp. Hoci pokus o prelezenie československej diretissimy severnej steny Eigeru sa pre zlé počasie skončil tesne pod vytúženým vrcholom, druhá cesta, hoci inou trasou, už bola úspešná. I keď za dramatických okolností.

Prvých šesť dní výstupu prebehlo všetko nad očakávanie dobre. V peknom počasí sa spolu s priateľom - ďalším vrcholovým slovenským horolezcom Martinom Heugerom dostali ani nie sto metrov pod vrchol alpského titana. "Nebolo kam sa ponáhľať, tak sme zaliezli do spacákov a tešili sa na ranný výstup. Cez noc sa však strašne pokazilo počasie a my sme ostali pod vrcholom trčať päť dní," opisuje zážitok, ktorý patrí medzi jeho najcennejšie. Vzdať sa však tesne pred cieľom odmietli, hoci zásoby už mali iba na deň a museli hladovať.

"Bolo to dosť vyčerpávajúce, päť dní sme dvaja chlapi takmer bez pohybu ležali na závesnej plošine veľkosti váľandy. Dochádzali nám aj baterky v rádiu, takže sme počúvali len pesničku pred a po predpovedi počasia." Jediné, čo mali na čítanie, bolo vydanie časopisu Playboy, ktoré sa za tých pár dní naučili takmer naspamäť. "Bolo to práve v dňoch, keď tragicky zomrela princezná Diana, ale keďže sme nevedeli dobre po nemecky, celý čas sme sa dohadovali, čo sa asi stalo." Keď sa počasie po piatich dňoch umúdrilo, na vrchole boli za dve hodiny.

Výstup na Everest sa skončil traumou z politického zneužitia

Najkontroverznejšou Dutkovou výpravou bol výstup na najvyššiu horu sveta Mount Everest. Rok 1998. Niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami sa našli peniaze pre slovenskú expedíciu túžiacu dobyť najvyšší vrchol sveta. Sponzorsky ju zastrešili spoločnosti blízke vtedajšiemu trojnásobnému premiérovi Vladimírovi Mečiarovi Koliba, Tipos, Donar a ďalšie. Horolezci mali na znak vďaky sponzorovi vztýčiť na najvyššom bode sveta vlajku Slovenska, Číny a HZDS. Pod hrozbou zrušenia expedície mali vlajku na vrchol dostať i za cenu použitia kyslíka, čo výrazne znižuje športovú hodnotu náročného výstupu. S kyslíkom napokon vrchol 19. mája dosiahli Peter Hámor a Vlado Zboja, ešte v ten istý deň natruc a vlastnú päsť na vrchol bez kyslíka vystúpil aj Vladimír Plulík. Fotografie vlajky HZDS vejúcej na Evereste sa však po vlne kritiky politického zneužitia expedície na verejnosti neobjavili.

Jaro Dutka na kolegov čakal v osemtisícovej výške spolu so zvyšnými siedmimi horolezcami. "Keby sa prvý útok na vrchol nepodaril, určite by som sa dral dopredu. Do poslednej chvíle som bol aktívny, vyzeral som Vlada Plulíka," spomína na spornú výpravu.

O politickom pozadí akcie sa podľa neho dozvedeli až pod Everestom. "Do základného tábora prišiel nejaký pán Ondruš, ktorý sa predstavil ako riaditeľ expedície, a povedal nám, že by bolo dobré odfotiť na vrchole vlajku HZDS. Tvrdil, že ak odmietneme, má právo expedíciu zastaviť," spomína Jaroslav. Vladimír Ondruš vtedy pôsobil ako generálny riaditeľ Štúdia Koliba, všetky informácie, ktoré sa na Slovensko počas expedície dostali, sprostredkovával novinárom výlučne on. "Možno sme mohli byť tvrdší a rázne odmietnuť, my sme sa však o politiku nezaujímali. Vtedy sme pozadie ani celkom nechápali, všetko sa to spustilo až na ceste domov," hovorí Jaro.

S odstupom času si však na expedíciu spomína rád. Od veľkej tragédie v roku 1988, keď pri zostupe z južného vrcholu Everestu zahynula štvorica významných slovenských horolezcov Dušan Becík, Peter Božík, Jaroslav Jaško a Jozef Just, nastal v slovenskom horolezectve útlm a na Everest sa odvtedy žiaden zo Slovákov nedostal. "Bola to pre mňa aj obrovská osobná skúsenosť, mohol som si overiť, že som schopný fungovať v osemtisícových výškach," hovorí Trenčan.

Nasledoval Pakistan, Patagónia a Nepál

Po spornej expedícii do Himalájí si Jaro Dutka určil výsostne športové ciele. Podaril sa mu ťažký prvovýstup na pakistanskú šesťapoltisícovku Trango, čo Slovenský horolezecký zväz ocenil ako výstup roka s hviezdičkou. Pokúsil sa zdolať aj "skalné žulové zuby" trčiace do neba v Patagónii neďaleko Antarktídy, túto expedíciu však nedokončil kvôli vážnemu úrazu jedného zo spolulezcov.

Neúspešne sa pre Jara Dutku skončila aj ďalšia výprava v roku 2002, keď sa spolu s Martinom Heugerom snažili zdolať dosiaľ nezdolanú severnú stenu nepálskeho vrchu Teng Kang Poche. Neúspech tejto expedície tiež súvisel s politickým pozadím, i keď tentoraz nepálskym.

"V Nepále boli akurát maoistické nepokoje a mali sa konať voľby. Odporučili nám, aby sme počas volieb boli už mimo Nepálu," spomína Duce. Kvôli politickým nepokojom musela dvojica slovenských horolezcov o niekoľko týždňov urýchliť odlet do Nepálu, pri výstupe ich preto zastihol ešte koniec monzúnu. "Na skalnej stene bolo strašne veľa snehu, čo nás veľmi spomaľovalo. Zbalení sme boli iba na 25 dní a v polovici času sme boli len v polovici kopca. Čím sa človek viac blíži k vrcholu, tým je výstup pomalší, takže bolo jasné, že to nestihneme a museli sme zatrúbiť na ústup." Keď však zišli do hlavného mesta Nepálu Káthmándu, maoisti práve vyhlásili generálny štrajk. "Nechodili autobusy, taxíky, pozatvárané boli všetky obchody. Kvôli nepokojom sa napokon voľby, pre ktoré sme príchod do Nepálu urýchlili, ani nekonali," dodáva Jaro a vraví, že na Teng Kang Poche sa určite ešte vráti.

Do Tatier paradoxne slovenský horolezec nechodí takmer vôbec. "Keď mám voľnú chvíľu, radšej idem do talianskych Dolomitov." Podmienky sú totiž podľa neho v Tatrách pre horolezcov podstatne horšie. "Ochrana prírody, ktorá sa v Tatrách preferuje v súvislosti s lezením, je nesprávne orientovaná. Mnohí ochranári nie sú ani odborne spôsobilí," myslí si. Viackrát ho už kvôli údajnej ochrane prírody zo skál vykázali. "Raz sme ich neposlúchli a potichu sme začali liezť. Chvíľu na to, čo nás ochranár vykázal, že rušíme kamzíky, nastúpili na tom istom mieste obrovské traktory a nákladné vrtuľníky, ktoré niekoľko dní zvážali drevo," diví sa. To sa v Taliansku podľa neho stať nemôže. "Dúfam, že situácia na Slovensku sa časom zmení a horolezci sa do Tatier vo väčšej miere vrátia."

Na K2 ho zavolali Maďari

O tom, že sa môže pokúsiť zdolať druhú najvyššiu horu sveta, sa Jaro dozvedel pred necelým mesiacom. "Od maďarských kolegov mi prišla ponuka, ktorá sa neodmieta. Hľadali sponzora, maďarská ropná a plynárenská spoločnosť MOL im ponúkla, že expedíciu zafinancuje, ak sa na nej zúčastnia aj horolezci z ostatných krajín, kde spoločnosť podniká." Na K2 by sa tak okrem maďarských horolezcov mala dostať aj dvojica slovenských, Chorváti a Slovinec. Spolu s Jarom Dutkom by sa mal na expedícii zúčastniť aj jeho niekdajší učiteľ Ervín Velič, ktorý bol počas nášho stretnutia s Jarom ešte na Aljaške.

"O K2 sa hovorí, že aj najľahší výstup na tento vrch, patrí k najťažším horolezeckým výstupom," opisuje náročnosť expedície Duce. Jeho slová dokumentuje aj fakt, že naň dosiaľ dosiahol len jediný Slovák. "I keď som čítal, že sa práve v týchto dňoch o výstup na K2 v českej expedícii pokúsi aj ďalší Slovák, Žilinčan Pavol Lupták. Takže možno bude druhým Slovákom on," hovorí Jaro, pre ktorého však poradie nie je dôležité.

Najväčšie obavy má z toho, že expedícia môže stroskotať. "Všetko je organizované strašne narýchlo, stále nie sú zaplatené poplatky za výstup. Poplatky za lezenie sú pre tamojšie ministerstvo značným zdrojom príjmu, no administratíva v týchto krajinách je nevyspytateľná. Zatiaľ neviem ani, akou cestou sa na K2 pokúsime dostať." Ak všetko dobre dopadne, dúfa, že expedícia odletí už o dva týždne. V Pakistane by mali zotrvať do konca augusta.

Nie všetci majú z Jarovej expedície takú radosť. "Manželka by ma najradšej nepustila, dosť sa o mňa bojí," hovorí. Od výstupu ho odhováral aj sekretár Slovenského horolezeckého spolku JAMES Igor Koller. "Jaro patrí k absolútnej slovenskej špičke, v posledných rokoch svoju aktivitu však trochu utlmil a v osemtisícovej nadmorskej výške bol len na smutne známej expedícii na Evereste," hovorí Koller. "Na Slovensku je len veľmi málo ľudí, ktorí sú schopní K2 absolvovať," dodáva.

Jaro Dutka si však verí a strach si nepripúšťa. "Pred K2 mám obrovský rešpekt, nič také ťažké som ešte neabsolvoval. Strach si však do hlavy vpustiť nemôžem, zväzovalo by mi to ruky a to by mi mohlo byť osudné," hovorí.

FOTO - AUTOR A ARCHÍV JAROSLAVA DUTKU

K2 - druhý najvyšší vrch sveta

K2, druhý najvyšší vrch sveta, sa svojimi 8611 metrami nad morom týči v pakistanskom pohorí Karakoram. Prvé písmeno názvu tohto majestátneho horského masívu označuje začiatočné písmeno pohoria, v ktorom sa nachádza, číslovka dva značí - druhý najvyšší na svete. V roku 1856 jeho výšku zameral anglický geograf Montgomery. Výstup na K dvojku, tiež nazývanú Čogori alebo Mount Godwin-Austen, horolezci dodnes považujú za jeden z najťažších výstupov vôbec. Človeku sa K2 prvykrát podarilo zdolať až v roku 1954, keď na jeho vrchol vystúpili Taliani Achille Compagnoni a Lino Lacedelli. Predtým i potom si K2 vyžiadala nespočetné množstvo obetí, medzi inými sa tu v júli 1996 zrútil v mimoriadne náročnom lezeckom úseku, prezývanom horolezcami Hrdlo fľaše, skúsený Talian Lorenzo Mazzolini. V septembri 1995 zas lavína zahubila najlepšiu britskú horolezkyňu Alison Hargreavesovú, prvú ženu na svete, ktorá zdolala Mount Everest. V porovnaní s Mount Everestom sa výstup na K2 cení podstatne vyššie. Kým na Mount Everest vystúpilo už viac ako tisíc horolezcov, na K2 ich bolo iba niekoľko desiatok. (mp)

V skalnej jaskyni počas výstupu severnou stenou Eigeru v Alpách s Martinom Heugerom.

Vrchol Eiger Jaro Dutka alias Duce pokoril až na druhý pokus, aj to za dramatických okolností.

Hora - zabijak K2 sa týči na hraniciach Pakistanu a Číny. Jaroslav Dutka sa ju chystá zdolať o dva týždne.

Špičkový slovenský horolezec Jaroslav Dutka doma v Trenčíne rozpráva o plánovanom výstupe ako o dovolenke. Nie všetci sú však z jeho cesty na K2 nadšení, najviac sa oňho asi bojí manželka. Ako horolezkyňa si vie predstaviť, čo ho tam čaká.