a magicky. Nech sa deje, čo sa deje, dej sa riadok za riadkom násobí všemocnou márquezovskou mocninou strhujúceho príbehu.
Neuveriteľne smutný príbeh o nevinnej Eréndire takisto nie je výnimkou. V poetike kolumbijského mága hrdinovia bezo zvyšku stvárňujú svoje úlohy tak, aby posilnili tok udalostí. Nik nezostáva bokom. Všetci prechádzajú spaľujúcim ohniskom diania. Všetci bez ohľadu na svoju rebéliu či skazenosť konajú so zreteľom na akúsi nepísanú povinnosť človeka voči človeku preskúšať hranice jeho trpezlivosti.
Stará baba s plecom potetovaným komickými námorníckymi výjavmi sa nechá svojou útlou vnučkou umývať, obskakovať, kŕmiť, maľovať a ovievať vejárom pri vydávaní rozkazov. Štrnásťročná Eréndira (nesmelá a slabých kostí, ktorá od prepustenia štrnástich bosých slúžok hrdlačí v dome na samote na starenu od svitu do mrku) okrem toho ešte pravidelne kŕmi pštrosa a polieva suché hroby, v ktorých spí večným spánkom starenin muž a syn.
Keď konečne večer zadrichme aj tá stará protivná tyranka, Eréndira musí splniť ďalšie jej pokyny a vyhladiť všetku bielizeň, "aby mala čisté svedomie". Nie div, že mnohé práce vykonáva pospiačky a do postele padne v šatách. Boh vie, že tak to nemôže ísť donekonečna. Do spálne vnučky otrokyne vtrhne vietor "ako svorka psov" a prevrhne jej svietnik k záclonám.
Príbeh je pre Márqueza svätá vec. Aj tentoraz sa odvíja do všetkých dôsledkov. Jediné oko nezostane suché. Ráno, keď kvapky dažďa zhášajú posledné žeravé uhlíky haciendy premenenej na spálenisko, Eréndira sedí medzi hrobmi a stará mať ju ľutuje: "Ani za celý život mi nesplatíš všetku túto škodu." A tak ešte v ten istý deň za šumenia prudkého dažďa vnučka začne splácať úhonu vzniknutú požiarom predávaním lásky, hoci jej prvý kunčaft namieta, že "je ešte nedozretá" a "má cecíky ako sučka".
Mnoho neuveriteľného bezprávia sa udeje nevinnej Eréndire, kým sa vôbec vzoprie a pokúsi o prvý útek, kým ju stará priviaže reťazou k posteli ako psa (a z lodnej plachty si zhotoví vestu, do ktorej si bude ako do sumky na náboje ukladať vyprostituované zlaté prúty).
Túto novelu, ktorá bola pôvodne napísaná ako predloha na film, preložil zo španielčiny seňor Vladimír Oleríny a nikoho nenechal na pochybách, či je čím čeliť záplave braku a či slovenčina vôbec má výrazové prostriedky na vyjadrenie všetkých jemných odtienkov, z ktorých sú utkané najlepšie historky sveta. Samozrejme, niekedy sú to až také neuveriteľne smutné príbehy, že rozprávať celé celkom do konca ich smú len pokorní proroci starých vznešených jazykov.
Autor: JÁN LITVÁK
