s Anthonym Gonzalesom vznikol pred koncertom Mobyho, ktorý M83 pozval ako predkapelu na svoje aktuálne turné.

"Casiom sponzorovaná prerábka My Bloody Valentine," napísal vtipný fanúšik na adresu francúzskeho projektu M83. Nadšení recenzenti dvoch posledných albumov Dead Cities, Red Seas & Lost Ghosts (2003) a Before The Dawn Heals Us (2005) zasa vravia o kapele, ktorá presne vystihla bod, kde treba krížiť ambient s indie rockom a chlapci z gitarového Interpolu aj chameleónny guru Moby si ich pozvali ako predkapelu na vlastné koncertné turné. Kedysi tvorivé duo Anthonyho Gonzalesa a Nicolasa Fromageaua je dnes už plne v rukách prvého menovaného a momentálne na prudkom vzostupe poslucháčskej popularity i žurnalistického obdivu. Na festivale Wilsonic sa M83 predstavia v úlohe sobotňajších headlinerov. Ak poznáte ich albumy očakávajte priamo-čiarejšie, rockovejšie hranie. Ak albumy ešte nepoznáte, pripravte sa na plávanie v roz-siahlych klávesových plochách, zachytávanie sa priamočiarych popových melódií a možno aj trocha tanca pod vplyvom energických živých bicích. Nasledovný rozhovor s Anthonym Gonzalesom by mal napovedať ešte viac, ale pre úlné pochopenie a potešenie je osobná návšteva Wilsonicu bezpod-mienečne nutná a silne odporúčaná.

: Na úvod technická otázka. Z dvoch ľudí

v kapele jeden odišiel. Je M83 v tvojich očiach stále ešte kapela, alebo to už je skôr tvoj vlastný pseudonym?

V štúdiu kompletne všetku hudbu vymýš-ľam sám, kapelu si beriem až na pódium. Pri nahrávaní zvlášť potrebujem najmä bubeníka, pretože na bicie neviem veľmi hrať. Gitaru, basgitaru, klávesy a tak ďalej si už potom nahrám sám. Keď sa ale povie M83, je jasné, že príde hrať kompletná kapela.

: Aká je vlastne celá story okolo odchodu Nicolasa Fromageua, s ktorým si M83 kedysi zakladal?

Nič veľkého sa nestalo. Nicolas sa rozhodol robiť si svoje vlastné projekty, pretože chcel ťahať svoju hudbu troška iným smerom ako išlo M83. Je viac zaťažený na elektroniku. Obaja sme ale vyrastali na rovnakej hudbe, takže ani jeho nové pesničky zasa nie sú až takým obrovským rozdielom oproti tomu, čo sme robievali spoločne.

: Aké to bolo pre teba, keď si pred novým albumom zrazu ostal sám na všetky rozhodnutia?

To sa mi práve páči. Nemám sa síce s kým intenzívne radiť, ale vyhovuje mi to. Páči sa mi, že môže M83 vnímať ako môj projekt, moje vlastné dieťa.

: S Nicolasom ste sa zvykli hádať o tom, ako budú znieť vaše pesničky?

Vôbec nie. Celkové nápady vychádzali odo mňa a Nicolas ich vylepšoval, väčšinou z pozície skvelého gitaristu. Takže prinášal gitarové melódie a harmónie a vždy to sedelo do toho, čo chcem ja. Vyrastali sme spolu, ovplyvnení rovnakou hudbou, takže aj M83 sme cítili dosť rovnako.

: Keď už o tom vravíš, na akej hudbe ste teda vyrastali?

Priznávam, keď som mal 10 rokov, uchvátili ma heavy metalové kapely, najmä Judas Priest (smiech). Potom asi v štrnástich som spoznal Sonic Youth a ďalšie kapely z tejto vlny a to už ma ovplyvnilo aj keď sme s Nicolasom zakladali kapelu. Začali sme sa zároveň obzerať po trošku inom zvuku, ja som si kúpil klávesy a už to pomaly išlo.

: A nie je to zvláštne, že elektronická kapela, kde ostal klávesák a odišiel gitarista, vydá svoj tretí album oveľa rockovejší, menej elektronický a s menej klávesami ako dva predchádzajúce?

To bude tým, že ja ak už počúvam elektroniku, tak väčšinou ambient, Briana Ena napríklad. Elektronika s beatmi, ako ju robí trebárs Aphex Twin ma až tak veľmi nepriťahuje. Väčšinu času ale počúvam rockovú hudbu, pochádzam z takého prostredia, vyrástol som na nej. Som klávesák, ale v rockovej kapele.

: Recenzenti o vás po celý čas píšu z dvoch uhlov. Alebo ste symbolom pre elektronickú hudbu znejúcu úžasne rockovo, alebo naopak ste rocková hudba znejúca veľmi étericky a elektronicky. Ktorý z týchto prístupov je tebe milší?

Mne osobne to je jedno, ale keď si zobe-riem, ako sme došli k tomuto zvuku, tak sme skôr asi tá rockom šmrcnutá elektronika. Začali sme ako čisto elektronická kapela. Nahráva sa to oveľa jednoduchšie a najmä lacnejšie. Až keď sme časom zohnali nejaké peniaze, aby sme zaplatili basgitaristu a bubeníka, potom sme začali pridávať viac živých nástrojov a dostávať do elektroniky prvky rockovej hudby.

: Ako vlastne vznikajú prvotné nápady toho, čo potom v pompéznom zvuku počuť na albumoch M83. Sedíš za klavírom alebo s gitarou a hľadáš nejaké melódie?

Presne ako vravíš. Nájsť nejakú základnú melódiu považujem za nevyhnutný základ každej pesničky. Vlastne je to to najdôležitejšie na celej hudbe. Sedím s gitarou alebo pri klavíri. Ak na niečo prídem, potom sa presúvam k ostatným nástrojom a snažím sa na ten kúsok, čo som vymyslel, pozerať z rôznych uhlov.

: Výsledok na vašich albumoch je nakoniec plný zvukov v mnohých vrstvách. Netrvá to veľmi dlho dať to celé v štúdiu dohromady v takom komplikovanom celku?

(smiech). Áno, používam veľmi veľa stôp. Úprimne povedané, priveľa stôp a chcem v budúcnosti nahrávať troška jednoduchšie veci. To je taký môj dlhodobý cieľ.

: Prvý album ste napriek tomu nahrali na osemstopej mašinke.

To hej, ale bolo to tak, že v každej stope bolo už namixovaných kopa nástrojov a zvukov. Veľmi zdĺhavý proces.

: Všetky vaše albumy znejú, a ty si sa tým nikdy ani netajil, ako ucelené zhudobnené príbehy. Je takéto niečo vždy na začiatku práce na novom materiáli?

V skutočnosti nemôžem povedať, že by som k albumom pristupoval až tak koncepčne. Určite nie od začiatku. Keď vymýšľam nejakú pesničku, predstavujem si k nej obrázky, krajinu do ktorej by zapadla svojou atmosférou. Potom, keď už mám viac pesničiek a idem robiť album, tak to čo mám sa snažím dotvoriť a usporiadať tak, aby z toho vznikol film, respektíve niečo, čo má filmovú štruktúru. Poslucháči si potom môžu k tomu domýšľať vlastné príbehy.

: Aké príbehy si domýšľaš k svojej hudbe ty sám. O čom sú tie tvoje filmy?

Veľa krajinných obrazov, podobne ako filmy Gusa Van Santa, alebo niektoré Lynchove filmy. Mám svojich obľúbených režisérov a keď premýšľam nad vlastnou hudbou, tvorím si príbehy podobné tomu, čo sa mne samému páči v kine.

: A keď hráte naživo? Si radšej ak ľudia tancujú, ale ak radšej pozorne počúvajú a tiež si tvoria nejaké príbehy?

To je na nich. Ak chcú tancovať, nech tancujú, ak chcú meditovať, nech meditujú. Pre mňa je hlavné, že sa bavia a že prišli. Keď počúvam hudbu ja, som rád na tichom mieste, s výhľadom na hviezdy uprostred letnej noci. Ale ľudia na koncertoch to môžu vnímať inak.

: Mne osobne sa zdá, že albumy M83 by sa veľmi dobre vynímali prezentované na veľkých štadiónoch, tam by hádam dobre vynikol ten epický rozmer. Nepočúval si náhodu aj J. M. Jarrea kedysi? On má

v takom záľubu.

Ale iste, že počúval. Veď som sa narodil v 80. rokoch a mal som rád klávesovú hudbu. Nemohol som ho vynechať, ale nemyslím si, že my už sme kapelou, ktorá by patrila na štadióny. Zatiaľ nám je dobre takto, aj keď asi máš pravdu, že používame občas také štadiónové zvuky.

: Nedávno si povedal, že M83 sú v podstate popová kapela a žiadna veľká alternatíva. Prečo vás potom nehrajú rádiá podľa teba?

Asi je naša hudba trocha divná pre bežné komerčné rádio. Málo vokálov, zvuk akýsi bizarný, čo sa v rádiu stráca a tak ďalej. Ani si nemyslím, že som zrelý na to, aby som urobil singlovú trojminútovú pesničku

s troma akordami. Ale chcel by som byť

troška popovejší na ďalších albumoch.

: Takže možno nakoniec predsa len budú M83 popovou senzáciou.

(smiech) To až zasa nie je treba a tak skoro to určite ani nebude, ale rozhodne chcem, aby sa moja hudba dostala k viac ľuďom.

: Teraz cestujete ako Mobyho predkapela. Aké máte reakcie od jeho pomerne mainstreamového publika?

Vcelku dobré. Však hráme len pol hodinku na každom koncerte.

: Inak, od začiatku vás porovnávajú s My Bloody Valentine a aj keď všade vravíš, že si ich začal počúvať až potom ako prišli tie porovnávania, porovnávajú vás stále. Už si si zvykol?

Oni boli skvelá kapela, takže je to pre nás česť. A mám čisté svedomie, snažím sa robiť vlastnú originálnu hudbu. My Blood Valentine mám veľmi rád, tak mi tie prirovnania zatiaľ až tak nevadia.

: A čo Air?

Ale no tak. S nimi nás porovnávajú len preto, že sme z Francúzska a oni zhodou okolností tiež.

: Na Slovensku, kde už čoskoro hráte, vás veľa ľudí nepozná. Ako ste na tom doma vo Francúzsku. Tam patríte medzi populárne kapely?

Ani tam veľmi nie. V prvom rade preto, že sme domáci, ale spievame po anglicky. A to nemajú ľudia radi. Ak chce francúzska kapela uspieť, musí spievať po francúzsky. Ak spieva po anglicky musí byť z USA alebo z Británie. Takže sa veľmi nedostávame ani do francúzskych rádií.

: Keď už si spomínal tú budúcnosť a príklon k jednoduchšej hudbe. Máš už nejaký nový materál v tom duchu a konkrétne plány?

Zatiaľ len koncertujeme a je toho veľmi veľa. Budem sa venovať novým veciam, keď sa vrátim do Francúzska, niekedy na konci leta, začnem premýšľať nad novými pesničkami. Vidím to tak, že niekedy v januári už budem môcť nahrávať nový album.

: Vďaka za rozhovor a vidíme sa v sobotu na Wilsonicu.

Teším sa. Rado Ondrejíček