z headlinerov Wilsonicu 2005 a do Bratislavy priváža svoju horúcu novinku - projekt One Self, ktorému v najbližších dňoch vychádza album Children of Possibility. Viac nám o ňom povedal v telefonickom rozhovore.

: Na Slovensku si už raz hral. Pamätáš si niečo?

To si teda pamätám. Bolo to v dome kultúry a mal som veľký stres. Cestovali sme autom z Poľska desať hodín a nestihli sme urobiť zvukovú skúšku. Teraz to dúfam dopadne lepšie.

: Privážaš čerstvý album projektu One Self a na tvojej webstránke sa píše, že budete robiť "živé reinterpretácie nového albumu". Môžeš vysvetliť, čo to znamená?

Album tria One Self sa volá Chil-dren of Possibility a bude oficiálne vydaný na Ninja Tune 13. júna. Teraz ho predvádzame na koncertnej šnúre. Okrem mňa sú ešte One Self speváčka Yarah Bravo a raper Blu Rum 13 a naživo nás dopĺňa dídžej Woody the World and the MC Champion a perkusionista menom Bongo Pete. Máme bicie automaty, klávesy, efekty, štyri gramce a tak sa snažíme skladby zahrať trochu inak, tanečnejšie. Koho by bavilo počúvať na koncerte úplne to isté, čo na platni?

: Takže sa môžeme tešiť na plnokrvný live act?

Ja by som to nazval live actom s prvkami dídžejského setu. Veľa záleží samozrejme od ľudí - ak sa chytia, budeme hrať dlhšie a viac improvizovať. Všetky naše šou rátajú s divákmi. Ich reakcie bývajú rôzne a preto je každý koncert iný.

: Chystáte pre Bratislavu niečo špeciálne?

Na letnej šnúre máme dosť nabitý program a nemôžeme si dovoliť aranžovať pre všetky priestory, kde hráme exkluzívne veci. Ale v každom meste, každej krajine sa náš koncert aspoň trochu líši. Niekedy zistíme, že sme hrali dlhé upbeatové sety, inokedy zas pokojnejšie pesničkové veci.

: Líšia sa nejako reakcie západného a východoeurópskeho publika na tvoju hudbu?

Často hrávam po celej Európe. V Prahe som bol už asi desaťkrát, rovnako tak vo Varšave či Budapešti. Ak mám porovnávať, obvykle sú ľudia žijúci tu na koncertoch veľmi nadšení, tešia sa, skáču, pokrikujú. V takej atmosfére sa mi hrá skvele.

: Takže je to také viac energetickejšie?

Hej. Akože nemôžem povedať, že západné publikum by nás nejako nebralo, ale občas narazíme na to, že v tej obrovskej ponuke koncertov, ktoré má, stráca záujem. Môže sa vám pokojne stať, že v parížskom klube hráte pre päťdesiat ľudí, z ktorých sa ešte polovica nudí. Keď však prídete do Varšavy, čaká vás dvojtisícový dav hladný po vašej hudbe. Úžasné pritom je, že u nás sa nepredáva toľ-ko albumov a mnohí ľudia tú hudbu prvýkrát počujú až priamo na koncerte. Vaše finančné možnosti sa samozrejme nedajú porovnávať s britskými pomermi. Moja skúsenosť s "východom" je však taká, že hoci ľudia tu nezarábajú tak dobre, o to lepšie sa dokážu baviť a dostať do hudby.

: Ty si Rus, ktorý vyrastal v Londýne. Keď padol komunizmus, nikdy si neuvažoval o tom, že by si sa vrátil žiť do rodnej krajiny?

Už dlhé roky žijem v Anglicku a cítim sa tu v pohode. Ak by som sa chcel sťahovať, určite by to nebolo do Ruska, ale skôr do južnejších krajín, kde je teplo. Viem si predstaviť, že by som žil napríklad v Španielsku alebo Taliansku.

: Prečo?

V Rusku som sa narodil, žije tam i časť mojej rodiny. Ale teraz sa potrebujem sústrediť iba na hudbu a jej hlavným mestom je Londýn. Tam sú možnosti pravidelného koncertovania, nahrávania, množstvo zaujímavých hudobníkov, s ktorými sa dá spolupracovať a tak ďalej.

: A dnešná Moskva nie je hudobné mesto?

Je to veľkomesto, ale nie v hudobnom zmysle. Tým je okrem Londýna povedzme New York.

: V Moskve si však tiež už niekoľkokrát hral. Mal si pocit, že ťa tam vnímajú skôr ako exotického emigranta?

To určite nie. Spomínam na to veľmi rád. Bolo to rovnako skvelé, ako všade vo východnej Európe. Ale žiť v Moskve by som asi nevedel.

: Z bývalých komunistických krajín kedysi emigrovali ľudia za dosť dramatických podmienok. Ako to vlastne bolo v tvojom prípade?

No, mal som päť rokov, takže veľmi si to nepamätám. Ale išlo skôr o papierovanie, než o nejaký dobrodružný útek. Mama sa vydala za môjho nevlastného otca, ktorý je Angličan a získala tak právo opustiť Rusko. O detailoch sme sa spolu nikdy nebavili. Dnes už je to jednoduché, môžete žiť tam, kde chcete.

: Niekde som sa dočítal, že v Londýne si pracoval ako inžinier. Ako prebehol útek z kancelárie na pódiá hudobných klubov?

Bol som stavebným inžinierom a pripravoval grafické návrhy industriálnych budov. To ma živilo, ale už od štrnástich ma veľmi zaujímala hudba - hlavne funky a hip-hop. Nebol som však ako iné decká, ktoré chceli byť napríklad Michaelom Jacksonom. Kúpil som si dídžejský gramofón, platne, neskôr sampler a po niekoľkých mesiacoch domácej zábavy som bol schopný hrávať naživo. Vlastne, bavím sa stále, len už to mám v posledných rokoch zaplatené (smiech).

: Čo vlastne používaš na hudbu dnes? Laptop, sampler alebo gramofóny?

Keď robím dídžejing, samozrejme, gramofóny, inak úplne všetko, z čoho sa dá vylúdiť zvuk. Od elektroniky až po akustické nástroje.

: Čiže záleží to od konkrétneho projektu, ktorý práve robíš?

Skôr od hudby, ktorú chcem urobiť. Dlhé roky som hrával pod rôznymi pseudonymami ako Andrej Gurov, Unknown Sound či Little Aida, ale teraz sa sústreďujem iba na dídžejing ako Vadim a hrávanie s projektom One Self. O rok však môže byť všetko úplne inak.

: Tvoje staršie skladby boli vyskladané najmä zo samplov, ako je to v prípade One Self?

Deväťdesiat percent albumu Children of Possibility tvorí naživo hraná hudba. Na začiatku boli nápady v podobe samplov, ale v štúdiu sme im dali s hudobníkmi, ktorých sme si prizvali, úplne inú podobu. Veľa sme improvizovali a bolo to odrazu niečo úplne svieže. To ma teraz zaujíma - rozvíjať prvotné idey a nechať sa prekvapiť, kam sa dá dostať pri hľadaní ich definitívnej podoby.

: V posledných rokoch mnohí hudobníci začali spájať zvuk s obrazom a stabilnou súčasťou koncertov sa stali videoprojekcie. Iní sa však sťažujú, že vizuálna zložka odvádza pozornosť od hudobnej. Aký je tvoj názor na vídžejing?

Je veľa vecí, ktoré by som chcel využívať, ale nemôžem. Vídžejing je jednou z nich. Je to otázka peňazí: nikto to nebude robiť zadarmo a málokto má toľko času, aby strávil s nami tri mesiace na cestách. Spojenie hudby s obrazom považujem za veľmi zaujímavé, ale fakt nie som U2, ktorí si môžu dovoliť zaplatiť štáb exkluzívnych vídžejov a veľký svetelný park.

: Pokiaľ viem, na novom albume bude ako bonus videoklip, takže to nie je až také zlé, nie?

Na ten klip bol budget sedemsto eur. Keď sa robí nové video pre Missy Eliott, režisér disponuje miliónom eur.

: To znie ako sťažnosť. Nie si spokojný s labelom Ninja Tune, kde vydávaš?

Ale vôbec nie. Chvíľu som sa snažil šéfovať vlastnému labelu Jazz Fudge, lebo sa mi zdalo, že nindžovia sú orientovaní iba na istý druh, povedzme bývalej tanečnej hudby. Je to ale náročné časovo, aj finančne. Už to nerobím. V Ninja Tune mám úplnú slobodu robiť to, čo chcem. Takže som tam viac než spokojný.