Desaťročie transformácie postkomunistických krajín ukázalo, že brzdenie reforiem v určitom bode nespôsobujú krátkodobo znevýhodnené skupiny ľudí (dôchodcovia a nezamestnaní), ale naopak krátkodobo zvýhodnené skupiny. Tie dokázali vyvinúť systematický tlak na vládnu politiku s cieľom nedotiahnuť reformy.

Napríklad existencia štátnych bánk a podnikov, bariéry vo voľnom obchode alebo nezreformované zdravotníctvo poskytovali pre týchto ľudí značné arbitrážne zisky. Je preto prirodzené, že existuje motivácia neprivatizovať (s odovzdaním manažérskych právomocí) najziskovejší štátny podnik na Slovensku. Potrebuje vôbec Slovensko privatizáciu SPP z makroekonomického hľadiska?

Zahraničná zadlženosť Slovenska je stále vysoká. Zahraničný dlh vlády (vrátane NBS a štátnych garancií) ostal skoro nezmenený v porovnaní s koncom roka 1998. Zahraničné rezervy sa znovu dostali pod trojmesačné pokrytie dovozov, ktoré sa voľne označuje za minimálnu „menovo bezpečnú“ hranicu.

Rezervy teda rástli pomalšie ako dovoz. A to v čase, keď ekonomika vykazuje veľkú vonkajšiu nerovnováhu. Model pravdepodobnosti menovej krízy preto v posledných mesiacoch odkrýva znova vyššiu menovú citlivosť ekonomiky (graf 1). Prečo potom ratingové agentúry zvýšili hodnotenie Slovenska? Rátali totiž s privatizáciu Slovenského plynárenského priemyslu.

Samotná privatizácia SPP by mohla byť z hľadiska príjmov historicky v tomto regióne najväčšia. Získané peniaze by mohli zvýšiť oficiálne zahraničné rezervy štátu až o 70 percent. Takisto by sa mohli použiť na splatenie dlhov (najlepšie tých rizikovejších zahraničných). Už v rokoch 2003 a 2004 bude totiž potrebné splatiť veľký objem zahraničného vládneho dlhu, ktorý by v prípade neobnovenia mohol odčerpať viac ako tretinu oficiálnych rezerv.

Splatenie dlhu by však pocítil aj občan. Pokles dlhších úrokových sadzieb by znížil náklady podnikov, čo by mohlo pomôcť expanzii a rastu zamestnanosti. Navyše, ak chce Slovensko niekedy prejsť na spoločnú európsku menu, musí plniť maastrichtské kritériá.

V oblasti fiškálneho deficitu je potrebné dosiahnuť razantné zníženie z viac ako piatich pod tri percentá HDP. Splatenie dlhov by Slovensku pomohlo „bezbolestne“ znížiť fiškálny deficit o celé percento HDP kvôli nižšej dlhovej službe (graf 2).

Snahy o neprivatizáciu teda môžu viesť nielen k možnému obohacovaniu sa úzkej skupiny ľudí, ale aj nepomáhajú znižovaniu nezamestnanosti, nepomáhajú znižovať „bremeno“ uvalené na občana v dôsledku adaptácie sa na euro, ako aj zvyšujú riziko znehodnotenia jeho úspor v prípade posunu kurzu koruny.

Autor: JÁN TÓTH(Autor je hlavným ekonómom ING Bank)