Hlavné mesto amerických snov New York sa iba dva dni po jedenástom septembri zastavilo a vybočilo z refrénu Franka Sinatru, že nikdy nespí. „Ľudia sa jednoducho báli večer vyjsť do ulíc. Cez deň sa vyhrnuli do obchodov po zásoby potravín, padla však sieť a nedalo sa platiť bezhotovostnými kartami. A tak sa masy tlačili pred bankami, čakali na cash. Dodnes cítiť ekonomickú depresiu, mnoho projektov sa zastavilo,“ smutne spomína Loyzo Smolinsky. Slovenský absolvent Akadémie dramatických umení v New Yorku čaká na zelenú kartu a šance v divadle alebo vo filmovom priemysle, ktorý z druhej strany kontinentu riadi Los Angeles.

„Jedenásteho septembra som odchádzal na služobnú cestu do Washingtonu. Z taxíka som videl, že prvá z dvojičiek horí, tak som ho otočil späť do môjho bytu v Queense. Tam som v televízii uvidel horieť aj druhú. Hneď som sa vydal darovať krv.“

Na drevený mostík s výhľadom na kráter pod bývalými mrakodrapmi World Trade Centre treba lístok – bezplatnú časenku. Ľudia disciplinovane postupujúci v rade si pred kostolíkom čítajú odkazy, čo chvíľa niekto pripíše svoju modlitbičku, zapáli sviečku. Na rozľahlom rumovisku sa pohybuje niekoľko nákladných áut, unavení robotníci sa divákom a ich fotoaparátom na plošine nevenujú. V okolitých uličkách downtownu pulzuje biznis s tematickými tričkami a čiapkami. „Nikdy nezabudneme. Svorní zostaneme. V NY neexistuje človek, ktorý by ťa nemiloval. Boh žehnaj Ameriku.“

Newyorčania tvrdia, že taký teplý začiatok týždňa, ako je tento posledný januárový, nepamätajú. Aj na známom klzisku medzi mrakodrapmi Rockefellerovho centra sa pod zlatou sochou Prometea korčuľuje v krátkych rukávoch. Studenší pohľad je iba na hliadkujúceho vojaka s veľkou ostreľovacou puškou.

Ani dámy vo večerných toaletách, ktoré parfumujú lóže VIP v Madison Square Garden sa nerozhorčujú, keď sa ich uniformovaní členovia security opakovane diskrétne dotýkajú pri trojnásobných osobných kontrolách pred vstupom. New York je pokornejší, ale rozhodne to jeho atmosféru nezoslabilo. Veľké jablko svojou silnou sentimentalitou buď beznádejne priťahuje, alebo svojím gigantickým vševrením odstrašuje.

Hoci to turistickí sprievodcovia neodporúčajú, najhmatateľnejšie cítiť jeho pulz v bludisku metra. Funkčne ošarpané vagóny, čo hrkocú už roky rovnako pomaly a občas ich pokropí presakujúca voda, majú jedinú modernizáciu – na prvom vagóne je nalepená americká vlajka. Nekonečne farebné panoptikum uvoľnene sa náhliacich postáv, gitaristi podopierajúci stĺpy, umelecky miešajú zo všednosti úžas fungujúcej tolerancie. New York je osobnosťou medzi mestami sveta preto, že ich prenikavo ovyplyvňuje bez toho, že by sa o to usiloval.

Na Times Square ešte po polnoci ponúkajú predavači čerstvé praclíky s ironickou narážkou na príbeh svojho prezidenta Busha: „Nebojte sa, tieto sú bezpečné, po prvom si dáte určite ďalší.“

VOJTECH JURKOVIČ, New York