pokladá, že by ešte nejaké nové texty vydal.

Vznik knihy prekvapil aj autora samotného a už s ňou nepočítal. "Akoby netušiac, samo osebe, sa to udialo," povedal včera na stretnutí s novinármi, kde si prevzal Cenu ministra kultúry. Podľa vlastných slov, vďačne sa drží Tolstého poučky, že písať treba, len keď sa musí. Medzitým robil len nevyhnutné veci a nepočítal, že z toho, čo pribudlo vo fascikli, bude knižka. Vtedy vstúpil do tejto hry Martin Chovanec, riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ.

"Že či niečo nemám. Tak nemám, ale že aby som pohľadal. Začal som sa v rukopise prehŕňať a zistil som, že sa dá urobiť z toho celok. A po niekoľkých urgenciách na druhom konci drôtu niečo buchlo - asi to bol kameň zo srdca vydavateľa," zavtipkoval básnik a vtipkovania sa napriek zdravotným problémom počas celého stretnutia nevzdal. Hoci v súčasnosti takmer nepočuje (čo je vraj občas aj výhoda), odpovedal na písomné otázky novinárov.

"Haniť to nebudem, ale len predavačky na trhu chvália svoje paradajky," povedal Rúfus a nechal hodnotenie svojich testamentárnych výpovedí na čitateľa. Počas dvoch rokov si ho inšpirácia nachádzala vo dne v noci, "nie je železničná spoločnosť, nemá svoj harmonogram". Ani tvar básne však básnikovi nepadne sám z neba, je to podľa neho zložitá robota, ktorá je súčasťou tajomstva.

Tridsaťdeväť básní dopĺňajú ilustrácie Ivana Pavleho, ktoré Rúfus prirovnal k tabuli u očného lekára, na ktorej sa odskúša, koľko človek vidí. "Kto vie čítať to, čo nakreslil, má čo čítať."

Hoci sa básnik aktívne nezapája do spoločenského života, stále má čo povedať k dnešnému svetu a jeho udalostiam. "Trápi ma, že ľudstvo ten svoj osud nezvládne. Je to pasca nastavená na človeka, no väzba medzi príčinou a následkom je nezrušiteľná. To je fyzikálny vzorec božej spravodlivosti." (dot)