V Rusku býva veľká zima, takže keď pani Derduľová (na snímke) prvýkrát pozvala svojho budúceho manžela na Slovensko, nestačil sa čudovať, aké je tu krásne leto. "V novembri som sa jej pýtal - Martuška, a u vás zima bude? A ona mi hovorila, áno, ešte príde. Ale nakoniec boli len tri stupne pod nulou," spomína Mario Vittorio Derduľ.
Keď si otvoríte americkú encyklopédiu Who's Who in the World 2005 alebo encyklopédiu Living Legends z cambridgského International Biographical Centre, za slávnymi menami ako Catherine Deneuve, Gérard Depardieu a Johnny Depp nájdete meno Mario Vittorio Derduľ.
Patrí mužovi, ktorý za posledných pätnásť rokov strávených na Slovensku napísal pätnásť kníh. Vďaka prvej z nich, ktorá je jeho autobiografiou, dal o sebe vedieť celému svetu. Jeho životný príbeh je totiž taký fascinujúci, až znie takmer ako vymyslený.
Čitatelia našich časopisov sa o ňom mohli dozvedieť už v osemdesiatych rokoch 20. storočia, keď Derduľovu životnú story uverejňovali na pokračovanie v týždenníkoch Mladý svět a Život. Tento nápad vznikol na pôde vtedajšieho československého konzulátu v Leningrade, kde sa pravidelne schádzali vojnoví veteráni a rozprávali si svoje zážitky. Seržant Mario Vittorio Derduľ, držiteľ mnohých vojenských ocenení z druhej svetovej vojny, s koreňmi siahajúcimi na Slovensko, bol jedným z nich.
Čítanie samého seba
Mario Vittorio Derduľ pôsobí úslužne, nápadne úctivo aj trochu roztržito. Na všetky otázky odpovedá zoširoka a detailne opisuje svoje životné etapy. Fascikle plné listov, preukazov, fotografií a vizitiek, ktorými neustále dokumentuje pravdivosť svojich výpovedí, vzbudzujú v človeku, počúvajúcom príval jeho slov v lámanej slovenčine s ruským prízvukom, až nedôveru, podozrievavosť a pocit neistoty. Prečo musí svoj život takto dokazovať?
Chce vraj, aby sme mu verili. Derduľov príbeh patrí totiž medzi tie, ktoré vymyslí len život. Tvorí aj obsah jeho prvej knihy, v ktorej využil všetky roztratené a neskôr nahromadené informácie o svojom pôvode. Celé roky ich skladal do logických súvislostí, preto dnes akoby samého seba čítal z knihy.
Príbeh a pravda
"Píše sa rok 1914 a moja budúca mama, Bianca Montani, dostáva pozvanie od svojho staršieho brata, talianskeho cirkusového akrobata, na návštevu do Sankt Peterburgu. No začína sa vojna a ona sa už nemôže vrátiť domov, do Janova, preto ostáva so svojím bratom v Rusku," začína Mario Vittorio Derduľ jedno zo svojich rozprávaní, ktoré pretkáva mnohými podrobnosťami a obšírnymi opismi situácií. Potom spraví pauzu, aby sa mohol pustiť do ďalšej kapitoly: "Približne v tom istom čase padá v bitke proti ruským vojskám do zajatia rakúsko-uhorský vojak, poručík Alexander Derduľ, pôvodom Slovák. Môj budúci otec. Medzi zajatými sú aj Jaroslav Hašek, Tito či Béla Kún."
Naozaj - tak to stojí aj na zažltnutých výstrižkoch z časopisov, ktoré si Mario Vittorio Derduľ starostlivo archivuje od socialistických čias. Tiež sa v nich píše, že dotyčný vojak sa na Sibíri postupne "oboznamuje s Leninovými ideami, získava pre ne aj iných a prechádza na stranu boľševikov". Aj toto konštatovanie sa stáva súčasťou príbehu.
Neuznané deti
Bianca Montani medzitým prežíva pád ruského cára a ocitá sa v centre diania Októbrovej revolúcie. V panike uteká do Vladivostoku, kde nasadá na loď spojencov, aby sa cez Ameriku dostala domov. Alexander Derduľ sa medzitým stáva veliteľom Červeného medzinárodného oddielu a bojuje s bielogvardejcami. V tom čase sa spoznáva s Biancou. Zo vzťahu plného lásky a utrpenia počas občianskej vojny sa prvého januára 1923 rodia Raymond a Mario - dvojčatá podobné ako vajce vajcu.
Osud však Biancu a Sašu zakrátko rozdeľuje. Bianca sa po dlhej ceste vracia s dvoma nemanželskými deťmi do Janova, kde ju otec, vážený obchodník, neprijíma, a deti predáva do cudzích rodín. Raymond sa dostáva do rodiny fašistického dôstojníka, Mario do južného Talianska a neskôr do kláštora. "Mal som vtedy asi päť rokov a približne odvtedy si začínam pamätať, čo sa okolo mňa dialo," hovorí.
Cesta do vojny
Mama Bianca po rokoch vypátrala po Mariovi stopu, chcela ho naspäť, no osud chlapca mal v rukách starý otec. Spolu s opátom kláštora zinscenovali jeho únos. Dedko pripravil Mariovi nečakanú cestu - poslal ho ako námorníka na obchodnú loď. Mario s ňou precestoval svet, žil v spoločnosti vyvrheľov a násilníkov, ale nevedel si na takýto život zvyknúť. Napokon sa mu jedného dňa v štetínskom prístave podarilo ujsť.
"Túlal som sa po Poľsku, potom po Československu, napokon som prišiel do Prahy, kde som začal robiť kamelota. Chcel som si našetriť na cestu domov," spomína.
V Prahe ho však po tom, ako raz splnil naoko nevinnú službu - sprostredkoval príjem cigár - zatkli, obvinili z pašeráctva ópia a odsúdili na štrnásť mesiacov. Tak si získal nechcenú popularitu, vďaka ktorej v ňom riaditeľ väznice, kde si odpykával trest, spoznal svojho syna. Alexandra Derduľa však v roku 1939 zatklo gestapo. Mario sa rozhodol ujsť do Sovietskeho zväzu, kde aj jeho hneď zatkli, vyšetrovali a prepustili až po tom, ako československá a sovietska vláda podpísali dohodu o spoločnom boji v druhej svetovej vojne. Mario sa stal členom československého práporu.
Dvojčatá na dvoch stranách frontu
"Nasledujú boje, zranenie pri Sokolove, potom nemocnica," spomína Mario Vittorio Derduľ. "Práve tu sa objavila prvá stopa po mojom bratovi Raymondovi."
Raneného Maria, ležiaceho v nemocnici, navštevuje totiž jeden z lekárov a oznamuje mu, že ho zazrel na plátne v kinožurnáli v uniforme talianskeho dôstojníka. Vysvitá, že ide o dvoch navlas podobných ľudí. Tak sa Mario po rokoch stretáva so svojím bratom, ktorý mu rozpráva všetko o ich rodičoch, o tom, ako mamu pri hľadaní milovaného Alexandra v pôrodných bolestiach odnášali z vlaku smerujúcom do Petrohradu do neďalekej dedinky, kde svojich synov porodila.
Prvý koniec
Tu sa príbeh zďaleka nekončí, naďalej je plný zvratov a prekvapení. Nasledujú dobrodružstvá v sibírskej tajge, vykrádanie hrobov.
Ďalšou zhodou okolností sa Mario stáva šéfom bandy vreckárov. V lupoch, ktoré mu nosia jeho ,podriadení', sa objavuje aj peňaženka ruského režiséra Grigorija Kozinceva. Mario ho osobne navštívi a ku krádeži sa prizná. Režisér mu ponúka pomocnú ruku a možnosť pracovať pri filme.
"Tak som sa stal kameramanom filmového štúdia Lenfilm," hovorí Derduľ. "Precestoval som celý Sovietsky zväz. Spolupracoval som na lepších i horších projektoch."
Medzičasom, samozrejme, vstúpili do Mariovho života aj ženy - najprv banditka-vreckárka Nina, neskôr herečky. Dnes žijú v Rusku jeho dve deti - Eduard a Violeta. Jeho syn dnes pracuje v tajných službách.
Posledné roky v Sovietskom zväze strávil Mario Vittorio Derduľ v kruhu vojnových veteránov. Vtedy sa jeho príbeh prvýkrát končí.
Čo dokáže autogram
Nová Derduľova príležitosť prichádza s možnosťou uverejňovať spomienky na pokračovanie v československých týždenníkoch. Vzápätí teda na scénu nastupujú čitatelia. Presnejšie, pani Marta z Bratislavy, ktorá sa v tom čase, s časopisom v kufri, vyberá na zájazd do vtedy spriatelenej krajiny. Na návšteve Soči, kde sa práve nakrúca akýsi film, pani Marta s úžasom zisťuje, že pán za kamerou a autor článku v jej časopise je ten istý človek. Vyhľadá ho v hoteli, aby získala autogram. Mario jej ho ochotne dáva. Netrvá dlho a na pozvanie svojej budúcej manželky sa ocitá v Československu.
Chcel by som sa nehanbiť
Mario Vittorio Derduľ sa po príchode do Československa zamestnal vo vojenskej redakcii Slovenskej televízie a nakrúcal kinožurnály. Na tie časy to bol celkom dôstojný záver profesionálnej kariéry. "Samozrejme, keď človek žije normálny život, tak všetko to, čo rozprávam, sa mu zdá neuveriteľné. Ale čo môžem urobiť?" kladie si otázku. "Myslíte, že sa nehanbím za to, že som bol vykrádačom hrobov, že som bol u mafie? Chcel by som sa nehanbiť, ale viem, že som bol hriešny."
Derduľ tvrdí, že ak skutočnosti dávajú príbehu zmysel, tak sa ich vo svojich knihách drží, a ak mu niečo v deji chýba, môže si to vymyslieť. Baví ho písať voľne na motívy skutočných udalostí. Tak napísal aj poslednú knihu o škandalóznom a mystikou opradenom mníchovi Rasputinovi. Vznikla vraj opäť náhodou - z rozprávania ženy - Slovenky, ktorá sa svojho času dostala do jeho blízkosti.
o o o
O Derduľov životný príbeh už dlho prejavuje záujem rozhlas i televízia. Svojou epickou šírkou sa núka na ďalšie, hlbšie spracovanie. Svojho času sa o ňom vedelo i vo filmových štúdiách na Kolibe, no kompetentní to odhadovali na príliš náročný projekt. Nedávno oň prejavili záujem aj televízne stanice BBC a ARD, ktoré majú v úmysle nakrútiť podľa neho televízny seriál.
"Riadim sa ruským príslovím, ktoré hovorí, že pod ležiaci kameň ani voda nenatečie. Ja ho dvíham, aby voda začala tiecť," hovorí Mario Vittorio Derduľ. Najlepším bremenom preňho je príbeh jeho života a v ňom on sám. (Na snímke v Leningrade ako kameraman Lenfilmu v roku 1967.)
Mario Vittorio Derduľ za kamerou pri nakrúcaní veľkofilmu Knieža Igor.
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL A ARCHÍV M. V. DERDUĽA
