veď aj ja často pracujem dlho do večera. Problém je však v tom, že ich firma podporuje tímového ducha a často sa stretávajú aj cez víkendy. Organizujú všelijaké akcie, opekačky, výlety, sústredenia. Môj priateľ hovorí, že keby na ne nešiel, vypadol by z kolektívu, a to nechce. A navyše, nezdá sa, že by mu to nejako prekážalo. Ja som potom cez víkend sama, s kamarátkami, niekedy si pripadám, akoby som mala partnera na čiastočný úväzok. Asi je nás však nespokojných viac, lebo pred časom prišiel priateľ s tým, že robia akciu aj pre partnerky. Skončilo sa to však fiaskom - s tými dievčatami som si nemala čo povedať, naši priatelia a manželia sa rozprávali väčšinou o práci a používali ten zvláštny jazyk programátorov, z ktorého rozumiem iba spojky a predložky. Najlepšie je, ako sa bavia na svojich vtipoch, ktorým žiadny smrteľník nerozumie.

Priateľa ľúbim, ale zdá sa mi, že začínam žiarliť na jeho prácu. Mám miernu povahu, tak som zatiaľ na neho nijako netlačila (aj keď som sa mu niekoľkokrát posťažovala na túto situáciu), ale chystám sa porozprávať s ním, nech mi venuje aspoň víkendy. Ako mám na neho zatlačiť, aby som nevyzerala ako sekera alebo egoistická žena, ktorá bráni partnerovi v pracovnej kariére? Ja predsa chcem len to, čo je normálne, nemám žiadne špeciálne požiadavky.

Elena

Milá Elena,

váš problém zrejme nebude v dnešnej dobe ojedinelý. Mnohé firmy sa snažia svojich zamestnancov si čo najviac pripútať. To môže byť dobré pre firmu, ale problematické pre súkromný život jej zamestnancov.

Podľa toho, čo ste napísali, mám pocit, že sa vo vás bije niekoľko protichodných vecí. Prvou je vaša potreba byť so svojím priateľom, druhou je vaša mierna povaha a treťou vaša obava z toho, že ak budete niečo od priateľa žiadať, znamená to, že ste egoistka. Zdá sa mi, že vaša mierna povaha a obava z egoizmu vám bránia naplniť vašu potrebu po bytí s priateľom. Otázkou je, ktorá z týchto vecí je pre vás najdôležitejšia. Rozumiem, že zmeniť svoju miernu povahu nie je jednoduché, a zrejme to ani nie je potrebné. Domnievam sa, že aj s miernou povahou môžete presadiť to, po čom túžite. Potreba byť so svojím priateľom je, myslím si, prirodzenou súčasťou partnerského vzťahu a ako sama píšete, chcete iba to, čo je normálne. Otáznou teda ostáva vaša obava z toho, že by ste mohli byť označená za egoistku. Čo by znamenalo byť egoistkou v kontexte toho, čo píšete? Myslím si, že by ste ňou boli, keby ste mysleli iba na svoje potreby a úplne by ste odmietali tie priateľove. No nezdá sa mi, že by to tak bolo. Mám dojem, že rozumiete tomu, že priateľ nechce vypadnúť z pracovného tímu, aj tomu, že potrebuje byť so svojimi priateľmi a kolegami. To sú jeho potreby, ktoré si napĺňa, a vy mu v tom nebránite. To je iste fajn, no zrejme máte aj vy nejaké potreby. Minimálne tú, že chcete byť viac so svojím priateľom. Ak sa teda zhodneme na tom, že je to legitímna potreba v partnerskom vzťahu, potom by azda mohol odpadnúť problém s tým, že by ste mohli byť označená za egoistku.

Uvedomujem si, že to, čo som tu napísal, možno znie až príliš "prešpekulovane", no pokúsil som sa spochybniť vašu obavu z niečoho, čo je prirodzenou súčasťou vzťahu. Preto by som vás chcel podporiť vo vašom rozhodnutí porozprávať sa s priateľom a žiadať od neho, aby vám venoval aspoň víkendy. Rozhodne to nie je nič, za čo by ste si o sebe mohli myslieť, že ste egoistka. To, ako sa nakoniec rozhodne váš priateľ, je však už iný príbeh.