Dnes: speváčka Martina

Martinin miláčik má osem rokov a volá sa Deni. "Doniesol nám ho strýko veterinár s tým, že je to šteniatko krátkosrstého jazvečíka. No už aj z fotky vidno, že trochu vyrástol. Niežeby sa strýko nevyznal v plemenách. Vedel však, že naša rodina je taká, že keď ho už raz budeme mať doma, nevzdáme sa ho. V podstate sme mu zachránili život, lebo ho nikto nechcel práve preto, že nie je čistokrvný. Jeho mama však bola čistokrvná jazvečíčka, takže keď sme sa dívali na šteniatko neustále rastúce do výšky, stále sme čakali, kedy sa začne aj naťahovať."

Nestalo sa, no Martina a jej rodina by už Deniho nevymenila. Je to plnoprávny člen rodiny.

Martina sa Denimu poriadne venovala, výcvik psa ju totiž veľmi bavil. "Vie nielen sadni, ľahni, mŕtvy či štekaj, ale dokonca sa naučil vyjadrovať svoje politické postoje. Keď sme povedali meno nejakého politika, zabrechal."

Deni je veľmi inteligentný a dobre vie, že keď nie je na vodidle a rozbehne sa, dvojnohí páni nemajú šancu dobehnúť ho. "Takže vtedy nepočúva vôbec."

Deni je zvyknutý na život v meste, nepotrebuje kilometre prechádzok ako poľovnícke psy, no miluje les. Tam sa správa poslušne, lebo je to neznáme prostredie. Neuteká, nešteká na ľudí, vidno, ako si to užíva. Len raz sa Martine podarilo uštvať ho na prechádzke takmer na smrť. Keď sa s ním vybrala na túru na Pajštún. "Vtedy zaspal vo vani, a to kúpeľňu neznáša najviac na svete."

Deni od malého šteniatka nebol "hladkacím psom", no ako starne, sem-tam už príde a nechá sa potľapkať.

Čo Deni zbožňuje, je Martinin spev. Najmä sa mu páči, keď sa venuje opernému spevu.

"Začnem nejakú áriu a on si ku mne sadne, doslova dá labku cez labku a uprene ma sleduje. Asi dva razy neodolal, pridal sa ku mne a začal zavýjať. Ale zvyčajne mu stačí len počúvať."

Okrem Deniho mala Martina aj papagáje a kocúra.

"Filip bol tiež veľmi inteligentný. Napríklad, keď bol doma hluk, lebo sme všetci rozprávali a on chcel spať, zapchal si uši labami. Mali sme ho veľmi radi. No raz na neho prišla silná ruja, chcel ísť veľmi von, tak sme ho pustili, lebo sa zvykol sem-tam prebehnúť. Lenže už sa nevrátil. Najmä ja som na neho čakala nielen dni a týždne, ale aj mesiace, lebo som bola o niečo menšia, a tak nádej vydržala dlhšie. Netuším, čo sa s ním stalo, ale mali sme ho dlho, takže sa utešujem, že u nás prežil krásny život."

Martina má ešte jednu lásku - kone. Priviedol ju k nej strýko veterinár, ktorý sa na ne špecializoval.

"Bol veterinárom v Motešiciach a my sme tam za ním chodili. Pamätám si, ako raz prevážal grošovaného koňa a zastavil sa s ním u nás v Senci. Všetky deti zo sídliska boli namäkko a ja najviac, že sa môžem pochváliť, že ho doviedol môj ujo. Vlastniť koňa je odvtedy môj sen a verím, že si ho čoskoro splním."

(bd)