FOTO SME- MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Niekdajšia filmová publicistka Jana Žilčayová (na snímke) je autorkou námetu a spoluscenáristkou cyklu dokumentárnych filmov Propeler (alebo subkultúry mládeže). V šiestich dokumentoch si všíma spoločenstvá, ktoré stoja proti "oficiálnemu" životnému štýlu.
Film bol v januári vybraný na Chicago International Documentary Festival 2004 a vo februári na Febiofest v Prahe. V roku 2003 bol ocenený prémiou za ostatnú televíznu tvorbu v rámci cien IGRIC.
Aký význam majú podľa vás subkultúry?
"Subkultúry sú živnou pôdou každej hlavnoprúdovej kultúry. Teda tej, ktorá je všeobecne prijímaná ako prevažujúca. Krásne to vidieť na móde, ktorá je najväčším diktátorom vkusu. Veľké módne domy tiež často vychádzajú z nápadov z ulice, čiže z undergroundu, alebo okrajových societ. A nielenže vychádzajú, ony ich aj vyhľadávajú a inšpirujú sa ich nekonvenčnosťou, odvážnymi kombináciami farieb, štýlov a doplnkov. Takto sú subkultúry niečím, čo výrazne ovplyvňuje a posúva hlavný prúd. Je to cyklický proces, pretože je samozrejmé, že sa rozpustia v strednom prúde a zaniknú v jeho všeobjímajúcej a všepohlcujúcej zarovnanosti preto, aby sa objavili nové, revoltujúce, na hlavu postavené subkultúry. Vďakabohu za tento cyklus."
Ako sa dívate na rôzne extrémne názory v rámci týchto spoločenstiev?
"Ja viem, niektoré sú až príliš provokatívne a príliš cez hranicu, ale i napriek tomu sú zaujímavejšie ako šedivosť. Zaujali nás najmä preto, že prinášajú nové spoločenské vrstvenie, čerstvý vzduch a inú poetiku. Nakoniec, ide viac-menej o vekové rozpätie od 16 do 25 rokov, potom väčšina z nich prestane mať potrebu byť niekde špeciálne zaradený. Ono je to vlastne obdobie hľadania a formovania identity, hodnotového rebríčka a najmä neistoty z veku dospievania. V tom je najväčší pôvab subkultúr. Ten posledný krik okolo dospelosti. Alebo pred ňou?"
Čo bolo pre vás podnetom na nakrútenie dokumentu o týchto skupinách?
"Na Medzinárodnom festivale televíznych programov pre deti a mládež Cena Dunaja v roku 2000 mi nešiel do hlavy priepastný rozdiel medzi slovenskými a zahraničnými programami, čo sa týka pútavosti tém. Tie naše boli ako z inej planéty. Akoby mládež, tá pestrofarebnejšia, provokatívnejšia, drzejšia, u nás neexistovala. Akoby sme ju vygumovali. Dokonca si pamätám na situáciu, keď na festival prišlo niekoľko mladých ľudí s čiernym 'mansoňáckym' výzorom a poslali ich preč. Pritom festival bol pre verejnosť a navyše, zahraniční novinári, hostia a porota sa zjavne potešili, že je tam konečne trošku živšie. Keď som si začala všímať mladých pozornejšie, zistila som, že ľudia okolo sedemnátky sú rozdelení do rôznych subkultúr s veľmi typickými atribútmi, ako značky oblečenia, žáner hudby, spôsob správania sa, zásady, miesta, kde sa schádzali a podobne. Keďže išlo skoro o prvú generáciu po revolúcii s možnosťou rozrôzniť sa, bola aj tou, z ktorej vznikli mnohé subkultúry na Slovensku. Potom to už chcelo len sa s nimi trošku skamarátiť a neklásť im stupídne otázky. A nakrútiť o nich cyklus dokumentov."
Nadobudli ste k niektorým spoločenstvám osobný vzťah? Sú pre vás ľudsky inšpiratívne?
"Osobný vzťah sme s Paľom Korcom, režisérom dokumentu Propeler, nadobudli ku každej. A ku všetkým ich predstaviteľom. Ak máte šťastie, že s vami začnú hovoriť otvorene, čiže rovnocenne, dozviete sa nesmierne zaujímavé veci o ich živote. Ako vidia svet. Pre nás starších to je ako s mainstreamom. Okamžite sme to pohltili a vkomponovali do seba. Pre oživenie nášho sveta (smiech).
Zoznámiť sa s nimi takto detailne bolo skvelé. A potom, táto generácia je sebavedomejšia, lebo ju neustále nebijú po vytŕčajúcich hlavách a vie si povedať, čo chce, čo sa jej páči a čo nie. Čiže toto a mnoho iných vecí ma nielen inšpirovalo, ale najmä potešilo."
Aj skinheadi?
"Tam som nebola. To vybavil Paľo Korec. Ale nepamätám si, že by prišiel z nakrúcania frustrovaný. My sme brali všetko najmä faktograficky, nie moralizátorsky. Pretože to bolo hlavnou ideou filmov. Nevkladať tam nič z našich hodnôt a názorov. Pri vedení rozhovorov ma Paľo často napomínal, že ich tlačím do môjho postoja, alebo že sa ich snažím navádzať. Musela som sa umierňovať a naučiť najmä počúvať. Ďalšia dobrá skúsenosť a inšpirácia. Ale z filmov a rozhovorov s aktérmi sa vynorí všetko, o čom konkrétne subkultúry sú. Niektorí sú zabávači, iní pomáhači a ďalší dohliadači. Keby mohli, dohliadali by na čistotu autobusov, parkov, mesta, hláv, rasy a všeličoho iného. Faktom však je, že všetky diely sa nakrúcali skvele a bez akýchkoľvek problémov."
Mali ste pri práci aj nejaký znepokojujúci zážitok?
"Nemali. Ale možno mali znepokojujúci zážitok subkultúry s nami. Aha, viem, čo ma znepokojovalo. Mali sme obavy, že budeme našimi otázkami smiešni a vyhýbali sme sa rodičovsko-dospelým frázam. Napríklad, nemali by ste brať drogy. Drogy sú zlé."
A naopak, najpozitívnejší zážitok?
"Najkrajší zážitok bol, keď sme filmy premietali v rámci výstavy, prišli si ich pozrieť predstavitelia subkultúr a výborne sa na nich zabávali. A keď sa na záver ozval potlesk. Keď sa premietania museli opakovať, diskutovalo sa o nich na rôznych chatoch a na filmy posielali kamaráti kamarátov. Alebo keď sa premietali v bratislavskom kine Mladosť a diváci stáli do polovice Hviezdoslavovho námestia a po projekcii za nami prišiel koordinátor Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov v Chicagu a vyžiadal si ich. To bola pre nás obrovská satisfakcia.
Veľký zážitok boli aj nelegálne a pololegálne akcie, na ktoré nás pustili a dovolili nakrúcať. Z nich vznikol najlepší materiál. Keď sme už pri tom, spomeniem napríklad grafiťákov a ich sprejerské akcie. Zákon, ktorý nedávno parlament odhlasoval a zmenil sprejovanie objektov na trestný čin, schválili asi ľudia, ktorí nemajú deti. Alebo nemajú predstavu, ako vyzerá dospievanie. A najmä, čo spraví z detí kriminál. Celý svet, všetky mestá sú posprejované. Je to súčasť ich poetiky. Nemalo by sa to tolerovať úplne, ale táto kriminalizácia je paranoidná."
Spolutvorcom dokumentu je aj Slovenská televízia, cyklus sa však dodnes v jej vysielaní neobjavil. Prečo?
"Tak to sa už asi nikdy nedozviem. Ich argumenty boli zakaždým iné. Dokonca sme aj dali diely dokopy a spravili sme celovečerný dokument, aby sa vysielal naraz. Ani tak sa nevysielal. Podľa mňa je spoločným menovateľom strach. V dokumentoch sa rozpráva otvorene o mnohých témach, ktoré sú v našej spoločnosti ešte stále tabu, napriek tomu, že sa s nimi stretávame za každým rohom. Ale to je typické: zakrývať si oči a tváriť sa, že neexistujú. Najskôr nás to vytáčalo, ale keď sa dokument dostal mimo hraníc na festivaly, na prehliadky od Čiech po Chicago a do siete digitálnych kín po Európe, prestalo nás to trápiť. Nakoniec, je na DVD a kto chce, si ho pozrie aj tak. Nedávno mi kamarát spomínal, že sa pirátsky premietal na akcii v známom pražskom klube. Podstatné je však to, že sa páčil aj hlavným aktérom a ich generácii. Že k nemu nemali výhrady."
Názor psychológa
O rôznych opozičných skupinách mladých ľudí, vytvárajúcich svoje subkultúry, hovorí psychologička Ľuba Sládeková.
"Združovanie sa do skupín je prirodzený jav osamostatňovania sa od rodiny. Ide o dovŕšenie procesu sebareflexie, teda odpovedí na otázky ,aký som' a ,kto som'. Hľadanie spravodlivosti, dôvery, uznania, stretanie spriaznených duší, komunikáciu. V takýchto skupinách sú dôležité spoločné zážitky a pocit skupinovej identity, aj keď v niektorých prípadoch môže prísť k zaujímavému paradoxu - v snahe žiť nekonvenčne prijímajú títo ľudia iné konvencie, aj veľmi striktné. Čiže sa v niektorých prípadoch môže stratiť individualita a niekedy aj tolerancia voči ľuďom s iným zmýšľaním. Mimo skupín sa pohybuje množstvo mladých ľudí, ktorí si sami manažujú život, majú svoje ciele, plány a žiadnu skupinovú identitu nepotrebujú, na takéto veci ani nemajú čas. Obe tieto tendencie - skupinová aj vlastné smerovanie - sú úplne prirodzené."
Graffiti a mesto
Na problematiku graffiti v Bratislave sme sa spýtali hovorkyne bratislavského magistrátu Evy Chudinovej.
"Minulý rok dalo mesto ako pilotný projekt vyčistiť od graffitov podchod na Patrónke. Projekt sa osvedčil a hlavné mesto vypísalo verejnú súťaž na čistenie plôch. Víťazná firma dostala osem miliónov korún. Začali s najznečistenejšími miestami - lávkami pre chodcov na Novom moste. V súčasnosti sa tam čistí plocha asi 3700 štvorcových metrov, bude to stáť 3,7 milióna korún. Na čistenie mosta z vlastnej iniciatívy prispelo aj americké veľvyslanectvo sumou 10-tisíc dolárov. Po vyčistení sa plochy prestriekajú antigraffitovým náterom, ktorý zjednoduší ďalšie odstraňovanie graffitov. Ďalšie znečistené miesta sú v okolí dopravných stavieb a podchody. Podľa informácií z Dopravného podniku Bratislavy sa na odstraňovanie škôd, súvisiacich s grafitmi (vrátane vyrezávania do skla na oknách dopravných prostriedkov a pod.) ročne vynaloží 3-5 miliónov korún. Nechceme obmedzovať ničiu slobodu, ale našou povinnosťou je udržať čisté plochy a priestranstvá.
Čo sa týka plôch oficiálne vyčlenených na realizáciu umeleckých graffitov treba zistiť, komu ktorá plocha patrí, pretože zďaleka nie všetky plochy, ktoré by prichádzali do úvahy, patria magistrátu. Mesto však uvažuje o vyhradení niektorých miest na takéto účely. Komunikovali sme aj so zástupcom writerov, ktorí priniesli návrh na plochy, ktoré by chceli využiť na graffiti. V týchto dňoch vyberáme vhodnú, ktorá patrí magistrátu a ktorú by sme uvoľnili na oficiálne maľovanie."
Hnutie skins vzniklo v 70. rokoch v Británii, inšpirované punkom a skupinami jamajských prisťahovalcov Rude Boys. V 80. rokoch vznikla samostatná subkultúra nacistických skinov White Power. "Tradiční" ľavicoví skíni hovoria - "neonacisti nám ukradli značku. Oni vlastne ani skíni nie sú. Sú to obyčajní náckovia". FOTO - REUTERS
Plagát koncertu oi! & punk. Vľavo punker, vpravo ľavicový skín. "Tradiční" skinheadi nie sú rasisti ani fašisti, skôr smerujú k anarchizmu, kamarátia sa s punkáčmi a organizujú spoločné koncerty. FOTO - ARCHÍV
FOTO - WWW.ARTATTACK.SK
