Pred pätnástimi rokmi absolvoval Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave a čoskoro nato sa vybral hľadať šťastie do sveta. Dnes má tridsaťtri a za sebou úspešnú kariéru baletného sólistu v Holandsku i v kanadskom Montreale. Po Tomášovi Šrámekovi, ktorý zaujal svojím umením v sedemdesiatych rokoch v Toronte, je MÁRIO RADAČOVSKÝ ďalšou slovenskou baletnou hviezdou v Kanade. Nedávno pricestoval do Bratislavy na baletný galavečer pri príležitosti 85. výročia vzniku slovenského baletu, na ktorý pripravil vlastnú choreografickú miniatúru. Sprevádzala ho jeho tanečná partnerka a veľká láska, snúbenica Anik Bissonette, ktorá je sólistkou Les Grands Ballets Canadiens v Montreali.

Čo bolo pre vašu tanečnú kariéru najdôležitejšie? Mali ste dobré základy na tanečnom konzervatóriu v Bratislave?

Základy sú najdôležitejšie. Moja profesorka pani Pilzová je nezabudnuteľná dáma. Aj napriek tomu, že učila chlapcov, čo je atypické, sa jej náš ročník vydaril. Mnohí sa, podobne ako ja, uplatnili v zahraničí. Veľa som získal aj z 'partneriny' od vynikajúceho tanečníka, profesora Jána Haľamu, s ktorým v tom čase túžili tancovať všetky baletky SND. Aj ja som sa chcel stať tanečníkom, ktorý bude mať renomé aj medzi kolegami. Po škole však už záleží na tom, ako si kto nasadí latku a či má šťastie.

Vy ste ho zrejme mali. Pomerne skoro po skončení konzervatória ste sa stali členom a sólistom Holandského tanečného divadla pražského rodáka Jiřího Kyliána. Ako sa vám to podarilo? Uspeli ste na konkurze?

Nie, lebo hlavný konkurz som zmeškal, nemohol som naň ísť. Bol to však osud a dnes som tomu rád. Do Haagu, kde Kyliánovo tanečné divadlo pôsobí, chodieva skúšať šťastie okolo štyristo tanečníkov z celého sveta, a zoberú dvoch. Vtedy som študoval v Prahe Poľnú omšu, práve jednu z choreografií Jiřího Kyliána. Napísal som mu teda ospravedlňujúci list, že na konkurz nemôžem prísť. No a dostal som odpoveď, že v Prahe je náhodou jeho asistentka Roselin Andersonová a že sa na mňa príde pozrieť. Spolupracovali sme dva dni a na tretí mi prišla povedať, že o týždeň cestujem do Holandska. Problém bol len s angličtinou, veľa som z nej nerozumel, museli mi tlmočiť kolegovia. Cestu aj ubytovanie mi zaplatili Kyliánovci. Pracoval som v štúdiu s pánom Kyliánom a jeho asistentmi a potom mi prikázali kúpiť si učebnicu angličtiny s tým, že od augusta nastupujem.

Aký to bol pocit?

Senzačný. Veď to bol môj sen. Byť členom jedného z najlepších baletných súborov na svete u jedného z najväčších choreografov v histórii tanca. Okrem toho som bol v súbore ako prvý Stredo- či Východoeurópan. Neskôr sme sa o tom s pánom Kyliánom rozprávali. Spočiatku mal strach, že mu nasadia nejakého vyrývača, pretože v roku 1968 emigroval z Československa. Keď som nastupoval, pred skupinou ma predstavoval takto: Môj prvý český tanečník je Slovák. Nič mi však nedal zadarmo, aby mu nič nemohli vyčítať. A rok po mne prijal jedného tanečníka z Čiech.

Aj do Les Grands Ballets Canadiens v Montreali ste sa dostali bez konkurzu?

Vynikajúci americký tanečník Larry Rhodes, ktorý bol svojho času konkurentom Baryšnikova a Nurejeva, šéfoval Veľkému baletu v Montreali a chodieval pritom učiť do Holandska. Niekoľko rokov mi opakoval - Mário, príď aspoň na jednu sezónu. Nemal som však dôvod, u Kyliána som bol veľmi vyťažený aj spokojný. Po ťažkej chorobe v roku 1998 som sa však rozhodol, že to skúsim aj za morom. Už som tam šiesty rok.

Akú ste mali chorobu?

Rakovinu, našťastie so šťastným koncom. Presne ten typ, ktorým trpel americký cyklista Armstrong (rakovina semenníkov, pozn. red.). Odvtedy už vyhral šesťkrát Tour de France. Dnes hovorím, že Holandsko mi zachránilo život. Šesť mesiacov som bol v nemocnici, absolvoval som chemoterapiu, rádioterapiu, tri operácie. Pán Kylián aj všetci moji kolegovia mi vtedy veľmi pomohli. Okrem toho verím, že tam hore mám dobrých strážcov a že pánbožko si povedal: ešte nie.

Neodrazilo sa to na vašej výkonnosti? Vy ste vždy boli technicky aj javiskovo veľmi disponovaný tanečník. Ako ste na tom teraz?

Technicky som na tom slušne, ale nie enormne dobre. Na javisku som sa vždy snažil, aby boli obe tanečné stránky - technika aj herecký prejav - vyvážené. Existujú vynikajúci tanečníci, z ktorých nič herecké nelezie, a naopak, ,herci', ktorí majú zase technické hendikepy.

Aká je dnes baletná konkurencia vo svete?

Momentálne dominujú Kubánci - sú neuveriteľní technici. Majú niečo vyše dvadsať a na javisku dokážu zázraky. Nie sú to však akrobatické výkony, je to skutočné umenie. Ale aj mnohí iní mladí tanečníci sú výborní a trend sa stále zlepšuje. Až tak, že aj Baryšnikovovi by sa o takých výkonoch mohlo iba snívať.

Sledujete úroveň slovenského baletu?

Bojím sa hodnotiť. Za posledných päť rokov som však zaznamenal obrovskú zmenu k lepšiemu aj nárast komunikatívnosti vedenia smerom k nám, čo žijeme v zahraničí. V súbore sú výrazné mladé ženské talenty a hoci mužská časť trocha zaostávala, už aj tam vidieť prvých kvalitnejších tanečníkov, vynikajúci sú Andrej Kremz a Roman Novitzky. Veď donedávna veľkú časť sólistických partov tancoval len Jozef Dolinský.

Ste v kontakte s kolegami - Slovákmi, ktorí tiež uspeli v zahraničí?

Roman Lazík je prvým sólistom v Mníchove, ďalší sú v Hamburgu, v Berlíne, viacerí v Holandsku. Hoci sme rozídení po Európe, sme na seba naviazaní. Od ľudí, čo nás poznajú, som dokonca počul, že by sme mohli dať dokopy výborný súbor. Pravdaže, všetko to potrvá, ale my sme práve tí, ktorí pootvorili dvere do tanečného sveta - a majú tam s nami dobré skúsenosti.

Keď ste však v roku 1992 prišli do Holandska, ešte o nás asi veľa nevedeli. Ako vás prijali?

Mysleli si, že sme cvičené opice. Prekvapilo ich, že som vzdelaný, pomerne dobre oblečený a celkom ich šokovala moja videokamera. Mali o nás úplne skreslený obraz. Že tu žijeme ako horda hlupákov z panelákov. Podľa mňa sa môžu učiť aj oni od nás. Pokora je síce dôležitá, no prílišné skláňanie hlavy zbytočné. Veď ani tam nie je všetko zlato, čo sa blyští.

Koľko máte dnes domovov?

Po Slovensku a Haagu je mojím tretím domovom Montreal. Som Slovák s holandským pasom žijúci v Kanade. S Anik tancujem už šesť rokov, tri roky sme zasnúbení, chceme sa zobrať a žiť v Kanade.

Aký majú Kanaďania vzťah k baletu?

Majú ho veľmi radi. Problémom sú tam však vzdialenosti. Napríklad Montreal, kde žijem, je od Toronta vzdialený sedemsto kilometrov a od Winnipegu dvetisíc. Do Britskej Kolumbie, kde som tancoval mesiac, to bola tiež poriadna diaľka. Všade tam sú však skvelé baletné stánky a veľký záujem publika. V tanečnej budove sú malí tanečníci v každodennom kontakte s hviezdami baletu. Vidia svoje vzory a podľa toho sa snažia a orientujú. V balete musia byť dvere otvorené dokorán.

Na baletnom galavečere v SND ste sa predstavili ako choreograf. Orientujete sa postupne týmto smerom?

Už dávnejšie som mal takéto ambície, skúšal som miniatúry pre pas de deux, ale bál som sa. Nedôveroval som si, pretože som vedel, že na svete existuje množstvo zlých choreografov a ja som netúžil ich rady rozširovať. Anik a Evelyn Hart - veľké hviezdy kanadského baletu, mi však dodali sebadôveru a istotu, že to, čo robím, nie je na zahodenie. V tridsiatich troch rokoch pomaly začínam premýšľať, čo ďalej. Choreografia mi môže pomôcť k plynulému prechodu z javiska do inej práce baletného umelca.

FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ a CTIBOR BACHRATÝ