Na fotografii je maturitné tablo absolventov Učiteľského ústavu v Štubnianskych Tepliciach z roku 1919. Sú na ňom prví slovenskí učitelia v prvej Československej republike. Medzi nimi aj môj otec. Za Rakúsko-Uhorska pripravoval Učiteľský ústav v Tepliciach učiteľov pre uhorské školy. Študovali tam aj Slováci, no vyučovalo sa po maďarsky. V auguste 1918 však dostali študenti oznámenie, že začiatok školského roka sa odkladá na neurčito. Prvá svetová vojna sa končila, Rakúsko-Uhorsko sa rozpadalo. Pozvánka do školy prišla až v apríli 1919, to už bola prvá Československá republika. Nastúpili len slovenskí žiaci. Lenže slovenských profesorov nebolo, ani učebníc nie, takže museli nastúpiť českí profesori a české učebnice.

Môj otec Ján Kvietok vo svojich spomienkach píše: "Bolo to tragikomické. Boli sme v poslednom ročníku učiteľského ústavu a vôbec sme neovládali slovenský pravopis, ba nevedeli sme sa spisovnou slovenčinou ani správne vyjadrovať. V českých učebniciach sme udivene hľadeli na ř, ů, ě... Slovenčinu nás učil Slovák, 76-ročný profesor Polóni, ktorý predtým 16 rokov pôsobil v Rusku. Roku 1914 prišiel na návštevu do rodného Turca, kde ho zastihla vojna, a kde bol až do vyhlásenia ČSR internovaný. Pán profesor nechápal našu nepripravenosť a učil podľa svojho zaužívaného systému. A my sme veru netušili ani to, čo je to nominatív, genitív, datív, akuzatív... Maďarčina nepozná skloňovanie. Za takýchto okolností sme to po troch mesiacoch dotiahli k maturite a opustili školské lavice ako pripravení-nepripravení prví slovenskí učitelia. Uvedomil som si, že musím cez prázdniny dobehnúť to, čo mi škola nedala. Kúpil som si Czambelovu Rukoväť spisovnej reči slovenskej, poznášal som z povaly rodinného domu staré vlastenecké kalendáre (čože už iné sa našlo v rodine šustra), kupoval som si denne Národnie noviny a s Czambelom v ruke som nad nimi lúštil záhady, prečo je v slove mäkké i či ypsilon, aké sú správne koncovky množného čísla a tak ďalej. Rukoväť som cez prázdniny celkom zodral, ale pravopis som si osvojil." Je pravdepodobné, že aj ostatní absolventi tohto ročníka sa museli sami "doškoľovať". Ich prvými pôsobiskami boli školy tiež bez slovenských učebníc, bez pomôcok, nehovoriac o tom, že väčšina z nich boli málotriedky na lazoch a v malých dedinách v nevyhovujúcich budovách. Ľubica Vlasáková, rodená Kvietková