Číta vari slovenský národ hromadne jeho diela? Máme Krvavé sonety alebo Hájnikovu ženu na nočnom stolíku? Prečo práve Hviezdoslav?

Ó, mojej matky reč je krásota!
"Pavol Országh Hviezdoslav (2. február 1849 Vyšný Kubín - 8. november 1921 Dolný Kubín) patrí medzi najvýznamnejších slovenských spisovateľov..." takto sa začína väčšina textov v učebniciach literatúry základných a stredných škôl. Nasleduje vymenovanie vrcholných diel, ukážka z protivojnových Krvavých sonetov a stručný obsah epického diela, Eža Vlkolinského, Gábora Vlkolinského či Hájnikovej ženy.
A ešte je tu Hviezdoslavov Kubín a portrét pekného starého pána s mašľou pod krkom.
Nájde sa niekto, kto za posledných 50 rokov počas štúdia nestál pred tabuľou, na ktorej bolo kriedou napísané "Ó, mojej matky reč je krásota!" a otočený k spolužiakom nerecitoval naučenú básničku alebo prózu aspoň na triednom kole recitačnej súťaže?
Čo z toho väčšinu z nás podvedome utvrdí v tom, že Hviezdoslav je najvýznamnejším básnikom a spisovateľom všetkých čias? Všetko dokopy?
Viac odborníkov si myslí, že reprezentatívna vzorka slovenského národa si v ankete zamenila vlastný úsudok za odpoveď pred školskou tabuľou. "Svoju rolu tu pravdepodobne zohrala povinné vyučovanie na stredných školách, kde sa deti učia časti Hviezdoslavových veršov," hovorí mladá asistentka z katedry kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Monika Ondrejovičová. Bola by rada, keby za výsledkom stálo poznanie, že Hviezdoslav reprezentoval nastupujúcu generáciu na prelome 19. a 20. storočia, alebo keby to bolo kvôli Sonetom. "Dokázal postrehnúť atmosféru, používal jazyk, ktorý je veľmi náročný, ale o to zaujímavejší," hovorí kulturologička, ktorá sa vracia ku klasickým hodnotám cez iného "národného velikána" - M. R. Štefánika. Spomedzi básnikov by u nej zvíťazil Emil Boleslav Lukáč alebo Ján Smrek.

Hrdí Oravci
Život talentovaných ľudí časom vždy začnú sprevádzať mýty. A o tie sa národ veľmi rád stará. "My Oravci sme naňho hrdí a Dolný Kubín by bol bez Hviezdoslava všedný. Hviezdoslav je pre celé Slovensko rodinným striebrom," hovorí riaditeľka Oravského múzea Mária Jagnešáková. Staršia generácia podľa nej vníma Hviezdoslava ako dar.
Vymenúva dôvody, ktoré mohli zabezpečiť Hviezdoslavovi víťazstvo v prieskume: "Patrí medzi velikánov slovenskej literatúry. Hodnota jeho diela sa nedá spochybniť. Svojou tvorbou je aktuálny v každom čase, chvíli a dianí."
V Oravskom múzeu berú Hviezdoslava ako svoj poklad. Poznajú celé básnikovo dielo, opatrujú pozostalosť, odevné doplnky, dary, čo dostal na jubileá. Priebežne obnovujú expozície. Sledujú celoslovenské vyvrcholenie recitačnej súťaže Hviezdoslavov Kubín, vážia si slovenského velikána. Pod múzeum patrí Literárne múzeum P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne a aj stará drevená hájovňa v Oravskej Polhore. Tam sa odohráva príbeh Hájnikovej ženy a je na Slovensku jediným literárnym múzeom, ktoré nie je venované osobe, ale dielu.
"V učebných osnovách je dielo Pavla Országha Hviezdoslava zahrnuté už od šiesteho ročníka základnej školy - až po maturitu. Preto sa vari nenájde Slovák, čo by jeho dielo nepoznal," hovorí riaditeľka múzea. Nepriamo tak potvrdzuje predpoklad, že vedúcu pozíciu básnikovi v rebríčku "naj" spisovateľov všetkých čias zabezpečila škola.

Kde vznikol hviezdoslavovský kult
Profesor Ján Gbúr prednáša na Katedre estetiky Filozofickej fakulty PU v Prešove. "Hviezdoslava poznám dosť dobre," hovorí tým, že sa ho snaží vidieť tak čisto a reálne, ako sa dá.
Pasovanie Hviezdoslava za najvýznamnejšieho slovenského spisovateľa všetkých čias považuje skôr za výsledok mimoliterárnej ako literárnej skutočnosti. "Pri vnímaní jeho diela rozhodovalo a rozhoduje nie to skutočné, ale to, čo sa o básnikovi hovorí." Z hodín literatúry si viac zapamätáme to, že Pavol Országh bol "najväčší", "najklasickejší" a "najpripomínanejší" básnik, ako by sme si dali tú námahu prehrýzť sa jeho novotvarmi a špecifickým jazykom, a tak spoznať umeleckú hodnotu diela.
Postavenie Hviezdoslava a jeho mýtus je podľa profesora Gbúra dané dianím na prelome 19. a 20. storočia. "Vtedy, v čase, keď Hviezdoslav naozaj niečo znamenal, sme si ako národ potrebovali vytvoriť kultovú osobnosť, národnú, literárnu autoritu, priam s goetheovskými črtami. Vznikla v podobe Hviezdoslava. Nazdávam sa, že to bol začiatok jeho cesty vzďaľovania sa od čitateľa, a naopak."
A tak sa z Hviezdoslava stala legenda, ktorá sa pomaličky začala premieňať na sochu, ktorá sedí na svojom námestí. Hviezdoslav je dnes pre čitateľa paradoxne najväčší, hoci mu je často nezrozumiteľný, málo prístupný, a tým aj nepoznaný.

Najväčší - a to je všetko?
Máme ako absolventi základných a stredných škôl na básnika realistický pohľad? "Nie, určite nie," hovorí profesor Gbúr. Podľa neho sa Hviezdoslav na literatúre učí na základe istých modelov a mimoliterárnych skutočností. Chýbajú menej známe texty a literárnohistorické výklady. Učebnice, ktoré vznikajú teraz, sú však v tomto smere oveľa lepšie ako staré. Tie mali legendarizujúci rozmer, viac sa hovorilo o tom, ako by sme ho chceli vidieť.
Napríklad, na zdôraznenie toho, že Hviezdoslav je naozaj náš národný, slovenský básnik, sa používala historka, zbavená širších historických súvislostí. Znela približne tak: nadaný Paľko odišiel študovať do Miškovca. Tam, na maďarskom území, sa rozprávalo po maďarsky, nuž sa po maďarsky naučil aj študent Pavol a v tomto jazyku začal písať prvé básničky. Po návrate domov na svadbe zarecitoval verše v cudzom jazyku, ktorému jeho matka nerozumela a horko sa rozplakala. Vtedy si uvedomil, že najkrajší jazyk je materinský a začal v ňom veršovať.
"O to sa pričinila legendarizácia, synekdochické zjednodušovanie básnikovej mladosti a dozrievania," hovorí profesor. Veci na pravú mieru nedal ani román Študent, ktorý vyšiel v roku 1991. Nora Baráthová v ňom píše o Hviezdoslavovej mladosti. "Očakával som, že urobí koniec všetkým legendizujúcim obrazom Hviezdoslava tým, že presne pomenuje realitu za jeho života a hlavne to prerodenie sa z maďarskej kultúry do slovenskej." Podľa neho román nesplnil jeho očakávania a autorka z básnika urobila rozprávkového hrdinu.
Aj výklad Országhovho umeleckého mena Hviezdoslav sa robí v duchu "ten, koho sláva siaha ku hviezdam", a nie "ten, kto tematizoval a umelecky zobrazoval veľké témy dotýkajúce sa hviezd a neba". Hviezdoslav sa nevyvyšuje ku hviezdam, skôr hviezdy oslavuje, no neskôr, keď sa týmto témam už trochu vyhýbal, téma hviezd sa podľa Gbúra zosemiotizovala a začala sa vykladať inak.
"Jediná cesta je odmýtizovať Hviezdoslava a vnímať ho ako hociktorého iného autora. Inak budeme hovoriť len to, že je najväčší, a to je všetko," hovorí.

Ako odmýtizovať legendu?
Hviezdoslavov kolega spisovateľ Štefan Moravčík sa pokúsil preniesť básnika do súčasnosti, keď preložil do prózy jednu kapitolu Hájnikovej ženy. Ján Gbúr si myslí, že dielu nepomohol. Namiesto priblíženia diela z neho urobil parodizujúci variant, Hájnikovej žene dal ireálnu, lascívnu podobu. Poradiť si s textami, ktoré nám zanechal Hviezdoslav, nie je jednoduché, nielen pre študentov. Zvukomalebné slová, novotvary ktoré si básnik vymýšľal, zvláštny rytmus básní, to všetko môže spôsobiť zaplesnutie knihy s výdychom "to sa nedá čítať".
Hviezdoslav by sa mal prekladať do modernejšej reči. Tvrdí to Ján Gbúr aj šéfredaktorka vydavateľstva Slovenský Tatran, ktoré vydalo zozbierané básnikovo dielo. Dokazuje to napríklad experiment básnika Ľubomíra Feldeka a režiséra Pavla Lančariča, ktorí na doskách SND predstavili Hájnikovu ženu vo vydarenej hre Horor v horárni.
Najdôležitejšie je nenarušiť skelet, ktorý vytvoril pôvodný autor - tak ako to urobil Vojtech Mihálik v sedemdesiatych rokoch, a najlepšie ponechať v knihách aj originál, nech si čitateľ porovná a rozhodne sa.

Hviezdoslav pre dnešok
Čo z Hviezdoslavovej tvorby by mohlo osloviť dnešných ľudí? "Epická skladba, naliehavosť Krvavých sonetov, možno aktualizácia Hájnikovej ženy, po ktorej siahajú aj súčasní dramaturgovia," hovorí kulturologička Monika Ondrejovičová.
Profesor Gbúr si tiež myslí, že Hviezdoslav má čo povedať, lebo väčšina jeho lyrickej tvorby sa týka nadčasových tém. A okrem toho: "Bol to hlboký človek. Mravný a veľký humanista, ktorý odmietal akúkoľvek formu násilia, o čom svedčí nakoniec aj najznámejší sonetový cyklus Krvavé sonety."
V Hviezdoslavovom diele navyše stále ostáva priestor pre tých, ktorí pre seba radi objavujú nepoznané veci. "Vôbec nie je objavená jeho dramatická tvorba z mladosti. Napríklad krásna shakespearovská hra Pomsta, ktorá by si mohla nájsť cestu k dobrým dramaturgom. Neobjavené je jeho spracovanie biblických tém, žalmickej tvorby."
Skladať dokopy sa dajú aj detaily Hviezdoslavovho života, na ktoré náhodne natrafíme. Trebárs básnikov podpis na platobnej karte Tatrabanky. Roztodivné básničky, ktoré venoval mestám, kde pôsobil alebo mal známych. Keby si Prešovčania prečítali básničku venovanú mestu, tak by sa zhrozili, ako sa díval na kultúrny Prešov v období, keď tu pôsobil.
"Ja všetky tieto informácie vnímam ako pikošky. Základný obraz o Hviezdoslavovom živote poznáme. Nič dôležité nie je skryté," hovorí Gbúr. Pre neho je podstatnou informáciou napríklad to, že aj keď Hviezdoslav žil na Orave v ústraní, mal v knižnici všetky dôležité knihy, ktoré mali aj renomovaní spisovatelia v Prahe alebo v Pešti.

Hviezdoslav i Slávy dcéra - vypredané
Zväzky Hviezdoslavových diel - od najzákladnejších diel po korešpondenciu, reči, žalmy a pamätné texty - vydal Slovenský Tatran naposledy v rokoch 1997 a 1998. Vyšli v dvojtisícovom náklade. "Je to veľký náklad, a navyše ide o poéziu. Dnes sú prvé dva zväzky vypredané, z ďalších zväzkov ostalo 300 kusov. Neviem, či je to záujem ľudí o spisovateľa, alebo nedostatok vydaní Hviezdoslava," hovorí riaditeľka vydavateľstva Eva Mládeková.
Spolu so šéfredaktorkou Máriou Bratovou sa výsledku čitateľskej ankety i prieskumu potešili. "Som nadšená tým, že vôbec niekto rozpráva o Hviezdoslavovi," hovorí Mládeková. Rozpráva o vákuu, ktoré v klasickej literatúre zavládlo po revolúcii. Ľudia sa pozerali skepticky, keď vyšli s Kollárom či s Hviezdoslavom. "Dnes badať akýsi návrat ku klasickej literatúre. Vydali sme Kollára aj Hollého - a Slávy dcéra je beznádejne vypredaná."
Podľa odhadu si Hviezdoslava kúpili súkromní odberatelia, lebo knižnice a školy v súčasnosti na nákup nemajú peniaze.
"Vo svete sú klasici tohto rangu na trhu jednostaj, lebo to patrí ku kultúre národa. Vydavateľ by mal mať toľko možností, že ak sa minie jeden zväzok, tak sa dotlačí. Situácia je však iná," hovorí Bratová. "Neviem, komu sa zas podarí vydať štvorzväzkového Hviezdoslava." Je presvedčená, že vlastné vydanie klasika by si mala pripraviť každá generácia, aby sa tam dostali básne, ktoré vyšli len niekde v časopise a niekto ich objaví.
Prečo vyšiel Pavol Országh Hviezdoslav ako najvýznamnejší slovenský spisovateľ všetkých čias? Ťažko povedať. Každá generácia, hoci má svojich generačných básnikov a spisovateľov, vie vždy zarecitovať nejaké verše od Hviezdoslava.

Feldek: Hviezdoslava odporúčam, bol to dobrý básnik
Mne je jednoduché hovoriť o Hviezdoslavovi, lebo som napísal na motívy Hájnikovej ženy divadelnú hru Horor v horárni. Ukazuje sa, že ten námet bol živý. Na predstavenie na Malej scéne SND chodia z celého Slovenska autobusy so študentmi. Minule mi prišla SMS-ka od profesorky z Levíc, že mi ďakuje a že si neuvedomujem, čo som všetko pre Hviezdoslava spravil. Len z Levíc priviezla deväť autobusov. Hru som nepísal pre školy, ale pre bežného večerného diváka. Ukázalo sa však, že si ju prisvojuje mladý divák. Odporúčam spomínať na Hviezdoslava každému, bol to dobrý básnik.
Hviezdoslav je živý, napriek tomu, že jeho jazyk je trochu zastaraný. Slovenčina prekonala za tých sto rokov veľmi prudký vývoj a nedá sa nič robiť - ten jazyk odišiel. V spomínanej hre som sa ho pokúsil trochu oživiť, ale ponechal som niekoľko citátov aj s jazykovou patinou. Pôsobia však smiešne, aj keď ich napísal vážne.
V originále možno pátrať, všeličo pekné sa v ňom nájde. Ale je tu riziko, že pôvodný jazyk mení zmysel a vážne sa stáva smiešnym. Aby sa to nedialo, v priebehu hry som jazyk očistil tak, aby vážne ostalo vážnym.
Keby niekto chcel, aby som prepísal ešte nejaké jeho dielo do modernejšej podoby, trúfol by som si na dielo Herodes a Herodias. Nechcem to hovoriť príliš nahlas, ešte to niekto začuje, zajtra mi zazvoní telefón a zas mám na rok roboty.

P. O. Hviezdoslav Krvavé sonety
13
Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov?
Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou
vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,
z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,
krvižíznivec s večnou záhou žhavou?
Ech, sebectvo! to! - a niet, nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.
Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra
svevoľne, kde len stihne, slabšieho;
bár zem je pre všetkých dosť šírošíra,
chce, aby strela sa len pre neho;
ba končiny si svojí všehomíra,
kams v prázdeň vytískajúc iného -
txt pod foto:
Hviezdoslavova Hájnikova žena podľa Feldeka je Horor v horárni. Na snímke Diana Mórová v úlohe Hanky Čajkovej a Marián Labuda ako advokát Országh.