Mám dve deti s malým vekovým rozdielom, majú tri a štyri roky. Obe už chodia do škôlky, kde poslúchajú, sú veľmi poriadne a milé. Doma sa však vedia úplne uvoľniť, hrajú sa spolu a naháňajú. To mi až tak nevadí, horšie je keď sa v zápale hry rozbláznia a začnú robiť strašný hluk – mne to pripadá že nehovoria, ale kričia. Vtedy už na nič nereagujú, ani na hnev, ani na milé slová. Biť ich nechcem. Kedy prídu do takého veku, že sa trochu upokoja a nebudú kričať, ale rozprávať? M. Z., Žilina

Mária Findová, psychologička: „Myslím si, že váš problém zdieľa pomerne veľa rodičov, ktorí majú deti v rovnakom veku ako vy. Je to vek, v ktorom väčšina detí túži po spoločnosti iných detí, chce sa pred nimi predviesť, ukázať, čo dokáže. Takmer vždy, keď sa vyskytne pokope viac detí, neustále sa smejú, vystrájajú – skrátka, prejavujú sa radostne. A s tým súvisí aj vyššia hladina decibelov, ako sme niekedy schopní uniesť, najmä po náročnom pracovnom dni. K tomu sa pridáva i temperament a spontánnosť detí. To, že sa prejavujú trošku inak doma ako v materskej škole, môže súvisieť s tým, že doma je priestor len pre ne. Nemusia bojovať o pozornosť pani učiteľky s ďalšími deťmi, nemusia sa deliť o hračky a doma často nie je taký režim ako v škôlke, viac sa im povolí.

Máte deti vo veku, ktorý pre ne znamená veľký vývinový prelom. Čoskoro by sa u nich malo skončiť obdobie, ktoré sa nazýva prvým obdobím vzdoru, čo je obdobie, keď sa dá len ťažko s deťmi na niečom „rozumne“ dohodnúť. Stávajú sa z nich svojbytné osobnosti, ale zároveň zisťujú, že tak isto sú na tom ich rovesníci a že vo svojej komunikácii s nimi musia hľadať cestu, ako sa dorozumieť, dohodnúť. Učia sa to i vo vzťahu k svojim rodičom či iným vychovávateľom. To, že dieťa odmieta reagovať na naše upozornenia vľúdnym slovom, ba ani na krik a hnev, je záležitosťou nezrelosti detskej osobnosti.

Nie je to teda vývinová porucha alebo zlé znamenie do budúcnosti. Snažme sa radšej takýmto drobným konfliktom predchádzať. Neznamená to povoliť dieťaťu absolútne všetko: krik, skákanie po posteli, rozhadzovanie hračiek, dobiedzanie do súrodencov, kamarátov… Trvajme na tom, že niečo sa smie, niečo nesmie, niečo sa musí a na niečom sa môžeme v pokoji dohodnúť.

Čo sa týka vašej otázky, či sa táto situácia zmení s nástupom do školy, isto sa zmenia vaše deti, ich potreby, záujmy a tiež im pribudnú nové skúsenosti, zručnosti a povinnosti. Svoju pozornosť z hry prenesú na plnenie školských povinností. U väčšiny detí je nástup do školy spojený i so zmenou správania a miernym zvážnením.“