me však iba o dvoch-troch kozmetických zmenách – naše vyučovanie je iné celé, počnúc formami a končiac prístupom k žiakom. Nanešťastie, veľa ľudí má stále podvedomý strach zo zmien, a to sa týka aj výchovy.“

My sme Milénium už začali

V Škole hrou sa neznámkuje, nie je tu klasická štyridsaťpäťminútová hodina – deti oddychujú vtedy, keď sú unavené. Sedia v laviciach do kruhu a počas hodiny sa môžu voľne pohybovať. Krédom Školy hrou je byť symbolom zaujímavého učenia, bezpečia, priateľstva a príťažlivého a akčného vyučovania. To sa jej zatiaľ naozaj darí – deti do nej chodia rady. Spokojní sú i rodičia, ktorí sem každý deň vozia deti aj z väčšej vzdialenosti.

„Dovolím si tvrdiť, že to, o čom hovorí projekt Milénium, sme začali už dávno. Práve preto nás mrzí, že hoci vláda hovorí o podpore alternatívnych štátnych škôl, v praxi koná inak,“ tvrdí Juraj Droppa, predseda Občianskeho združenia Šťastné deti, ktoré založili rodičia práve na záchranu Školy hrou.

Chcú len samostatnosť

Kameň úrazu je v tom, že Škola hrou organizačne patrí pod Základnú školu na Okružnej ulici v Banskej Bystrici. Podľa rodičov však riaditeľ projekt podporuje skôr formálne a jeho nesúhlas sa prejavuje rôznymi drobnosťami – napríklad prepustením učiteľa, ktorého majú deti rady a prijatím nového, ktorý nevie (či nechce) učiť v súlade s metodikou projektu.

Riaditeľ ZŠ na Okružnej Ján Kubovčík tvrdí, že Školu hrou nepozná. „Ja poznám len alternatívne triedy na štátnej základnej škole na Okružnej. Škola hrou neexistuje, v tomto školskom roku realizujú projekt Krok za krokom z nadácie Škola dokorán. Ak chcú dosiahnuť zaradenie do siete základných škôl, nik nie je proti tomu, nech sa páči. Ale na území mesta, kde sú plne organizované školy, zriadiť malotriednu školu je nonsens. Ja im odporúčam zriadiť súkromnú školu. So mnou však nikto nerokuje, obchádzajú ma a všetko sa dozvedám až po funuse alebo z druhých rúk.“

Všetko stojí na jednom nesúhlasnom stanovisku

Rodičia i učitelia Školy hrou vypracovali spolu s okresným úradom návrh na zaradenie do siete štátnych základných škôl so samostatným vedením. „Žiadali sme len administratívnu nezávislosť, nič viac,“ hovorí J. Droppa. „Okresná školská rada však k nášmu návrhu vydala alibistické stanovisko. Školu hrou podporujeme, ale medzi základné školy ju neodporúčame zaradiť.“

Na základe tohto stanoviska ministerstvo návrhu nevyhovelo. Rodičia protestujú.

„OŠR zdôvodnila svoj názor polopravdami. Argumentovali napríklad malým počtom žiakov. Máme málo žiakov, lebo nemôžeme školu hrou dostatočne propagovať a prezentovať. Rodičia sa boja prihlásiť sem deti, lebo nevedia, či sa triedy na jeseň naozaj otvoria,“ pokračuje Droppa. „Ministerstvo sa opiera aj o výsledky inšpekcie z roku 1995, ktorá bola negatívna. Nik si však nespomenul na inšpekciu z roku 1998, ktorá bola jednoznačne pozitívna! Osobne sme boli na ministerstve školstva. Jasne sme sa dohodli, že rozhodnutie padne až po rokovaní so zástupcami okresného úradu. Ministerstvo však nakoniec žiadosť zamietlo ešte pred ním.“

Boj o samostatnosť trvá

Rodičia o samostatnosť školy bojujú už takmer rok. „Na margo rodičov padol už i názor, že sú arogantní a agresívni,“ krúti hlavou Júlia Ďatelinková. „V nich však problém nevidím.“

Juraj Droppa tvrdí, že predseda okresnej školskej rady Štefan Ševčík napokon ich argumenty uznal a prisľúbil zmenu svojho stanoviska. „Sľub však nedodržal. Rada sa znova zišla až po viac ako štvrťroku a oznámila nám, že stanovisko nezmení. Dostali sme len jednu zbytočnú radu: Ak ide iba o nezhody s riaditeľom školy, tak sa s ním naučte vychádzať.“

Štefan Ševčík pre SME povedal, že rodičom odporúča zriadiť školu ako súkromnú. „Ja na ich mieste by som to urobil. Sú dobrí a môžu veľa dosiahnuť. Nech sa toho neboja.“

SOŇA REBROVÁ