j nadpriemernou inteligenciou a telekinetickými schopnosťami, oplýva typickým dahlovským humorom..

Rodičia sú vám už raz takí. Myslia si o svojom decku, že je úžasné aj vtedy, ak je to ten najodpornejší malý ťulpas, akého si viete predstaviť.

Niektorí zachádzajú ešte ďalej. Sú takí zaslepení obdivom, že dokážu presvedčiť aj seba samých, že ich dieťa je geniálne.

Nuž, je to vlastne normálne. Tak to už na svete chodí. Iba ak práve NÁM začnú vykladať o výnimočnosti svojho nezbedného potomka, vtedy nám začne byť nanič.

Učitelia si užijú až-až pri počúvaní táranín domýšľavých rodičov, ale pri písaní záverečných hodnotení po skončení školy nastane čas odplaty. Keby som bol učiteľom, ukuchtil by som zopár ozajstných lahôdok pre rodičov zaslepených pýchou. "Váš syn Maximilián," napísal by som, "je úplný nepodarok. Dúfam, že máte rodinný podnik, kam ho budete môcť strčiť, lebo je absolútne isté, že nikde inde zamestnanie nezoženie." Alebo, keby som mal v ten deň zvlášť lyrickú náladu, napísal by som: "Je zaujímavé, že lúčne koníky majú sluchové orgány na brušku. Vaša dcéra Vanesa, súdiac podľa výsledkov, ktoré dosiahla v tomto školskom roku, nemá vôbec žiadne sluchové orgány."

Mohol by som ešte hlbšie načrieť do bohatstva prírodných vied a napísať: "Cikáda žije šesť rokov pod zemou ako kukla a šesť DNÍ ako slobodný tvor na slnku a vzduchu. Váš syn Wilfred prežil na tejto škole osem rokov ako kukla a ešte stále čakáme, že z nej vylezie." Zvlášť otravné dievčisko by ma mohlo vyprovokovať k týmto jedovatým slovám: "Fiona oplýva takou istou chladnou krásou ako ľadovec. Na rozdiel od ľadovca sa však pod hladinou neskrýva nič." Keby som bol učiteľom, asi by ma celkom bavilo písať záverečné hodnotenia na tých smradov v mojej triede. Ale dosť už o tom. Musíme ísť ďalej.

Sem-tam možno stretnúť i rodičov, ktorí sa správajú celkom opačne a o svoje deti neprejavujú nijaký záujem. Títo sú, samozrejme, oveľa horší ako rodičia, čo si ich slepo zbožňujú. Takými rodičmi boli pán a pani Červohorskí. Mali syna Michaela a dcéru Matildu. Matilda im bola príťažou, čímsi, čo musíte znášať a keď príde čas, tak to chytíte a odhodíte. Pán Červohorský a pani Červohorská sa už ohromne tešili na tú chvíľu, keď budú môcť Matildu chytiť a odhodiť niekde ďaleko, najlepšie až za hranice krajiny alebo ešte ďalej.

Je dosť smutné, ak rodičia považujú svoje PRIEMERNÉ dieťa za príťaž a bremeno, ale akosi oveľa smutnejšie, ak ide o VÝNIMOČNÉ, myslím tým citlivé a nadané dieťa. Matilda bola citlivé, ale predovšetkým výnimočne nadané dieťa. Mala takú bystrú hlavičku a tak rýchlo sa učila, že by si to všimli aj tí najobmedzenejší rodičia. Matildini rodičia však boli takí zadubení a pohrúžení do svojich malicherných problémov, že na svojej dcére nespozorovali nič mimoriadne. Ak mám povedať pravdu, pochybujem, že by si niečo všimli, aj keby sa dovliekla domov so zlomenou nohou.

Matildin brat Michael bol celkom obyčajný chalan, ale ako som už povedal, nad jeho sestričkou by ste vyvaľovali oči. Keď mala JEDEN A POL ROKA, vedela už správne hovoriť a poznala toľko slov ako väčšina dospelých. Namiesto toho, aby sa tomu rodičia tešili, nazývali ju malým táradlom a prísne ju napomínali, vraj: dievčatko má byť vidieť, ale nie počuť.

Keď mala Matilda TRI roky, naučila sa sama čítať z novín a časopisov, ktoré sa povaľovali po dome.

Keď mala ŠTYRI roky, vedela už čítať rýchlo a plynulo a začala sa pochopiteľne zháňať po knihách. Jedinou knihou v tej osvietenej domácnosti bolo čosi, čo sa nazývalo Varíme jednoducho a patrilo to Matildinej matke. Keď Matilda celú knižku od začiatku do konca prečítala a naučila sa všetky recepty naspamäť, naisto vedela, že potrebuje niečo zaujímavejšie.

"Ocko, čo myslíš," spýtala sa, "mohol by si mi kúpiť knihu?"

"KNIHU?" čudoval sa pán Červohorský. "Na čo by ti bola nejaká otravná kniha?"

"Na čítanie, ocko."

"A čo ti, dočerta, prekáža na telke? Máme parádnu telku s veľkou obrazovkou a ty vypytuješ knihu. Si akási rozmaznaná, dcéra moja."

Takmer každý deň popoludní bývala Matilda sama doma. O päť rokov starší Michael bol v škole, otec v práci a matka chodievala do neďalekého mesta hrať bingo. Pani Červohorská zbožňovala bingo. Hrávala ho päťkrát do týždňa. V to popoludnie, keď jej otec odmietol kúpiť knihu, Matilda sama sa vybrala do knižnice, ktorú mali v dedine. Zašla za knihovníčkou, pani Milou a spýtala sa, či si môže chvíľku posedieť a prečítať nejakú knihu. Pani Milú trochu prekvapilo, že také malé dievčatko prišlo samotné, bez sprievodu rodiča, ale samozrejme súhlasila a povedala Matilde, že je v knižnici vítaná.

"Prosím, kde sú knihy pre deti?"

"Tamto, na dolných poličkách," ukázala pani Milá Matilde. "Pomôžem ti nájsť nejakú peknú s obrázkami?"

"Nie, ďakujem teta," odvetila Matilda. "Ja sama."

Odvtedy Matilda chodievala do knižnice každé popoludnie, len čo matka odišla hrať bingo. Cesta jej trvala len desať minút a potom mala pre seba dve nádherné hodiny. Tichučko sedela v útulnom kútiku a hltavo čítala jednu knihu za druhou. Keď už mala prečítanú každú, každulinkú detskú knižku, začala po okolitých poličkách pokukovať po nejakých iných knihách.

Knihovníčka, ktorá ju po celý čas s úžasom sledovala, vstala od stola a podišla k nej.

"Môžem ti pomôcť, Matilda?" spýtala sa.

"Rozmýšľam, čo by som si ešte mohla požičať," povedala Matilda. "Už som prečítala všetky knižky pre deti."

"Chceš povedať, že si si poprezerala obrázky, pravda?"

"Áno, teta, ale každú som si aj prečítala."

Pani Milá prekvapene hľadela dolu na malé dievčatko a ono hľadelo hore priamo na ňu.

"Niektoré sa mi páčili menej, iné zasa viac. Najviac sa mi páčila TAJOMNÁ ZÁHRADA. Je v nej toľko tajomstiev a záhad. Tajomstvo veľkej izby za zamknutými dverami, tajomstvo záhrady za veľkým múrom.

Pani Milá sa neprestávala čudovať. "Koľko máš vlastne rokov, Matilda?"

"Štyri roky a tri mesiace," odpovedala Matilda.

Pani Milá sa ešte viac začudovala, ale nedala nič najavo. "Aké knižky by si si teraz chcela prečítať?"

"Naozaj dobré, aké čítavajú aj dospelí. Nejaké známe, ale názvy nepoznám," odvetila Matilda.

Knihovníčka si pomaly a pozorne prezerala knihy na poličkách. Nevedela sa rozhodnúť, čo vybrať. Ktorú známu knihu pre dospelých mám vybrať pre štvorročné dievčatko, pýtala sa sama seba. Najprv chcela siahnuť po nejakom romantickom príbehu, aké obyčajne čítavajú 14-ročné školáčky, ale ktovie prečo, akosi inštinktívne prešla popri polici bez toho, že by niektorú vybrala.

"Skús si prečítať túto," povedala napokon. "Je veľmi známa a veľmi dobrá. Ak si ale myslíš, že je veľmi hrubá, povedz, nájdem tenšiu a trochu ľahšiu.

"VEĽKÉ NÁDEJE," čítala Matilda, "napísal Charles Dickens. Rada by som si ju prečítala."

Určite som prišla o rozum, pomyslela si knihovníčka, ale Matilde povedala: "Pravdaže, skúsiť môžeš. Prečo nie?"

V nasledujúce dni pani Milá takmer nedokázala oči odtrhnúť od malého dievčatka sediaceho každé popoludnie celé hodiny v obrovskom kresle na konci miestnosti s knihou položenou na kolenách. Nevládalo držať knihu v rukách, lebo mu bola priťažká. Pri čítaní sa nakláňalo dopredu. Bol to zvláštny pohľad. Malé tmavovlasé stvorenie s nôžkami, ktoré nedočiahli na zem, bolo úplne ponorené do úžasného príbehu o chlapcovi Pipovi, starej pani Havishamovej, jej dome plnom pavučín a do kúzla, čo Dickens, veľký rozprávač príbehov, vyčaril zo slov. Jediný pohyb, ktorý malá čitateľka občas urobila, bolo zodvihnutie rúčky pri obracaní strán. Pani Milej bolo vždy ľúto, keď musela oznámiť: "Je o desať minút päť, Matilda."

Hneď v prvý týždeň, keď Matilda začala chodiť do knižnice, sa pani Milá spýtala: "Matilda, kto ťa každý deň privádza do knižnice a kto chodí po teba? Mamička?"

"Mama chodieva každý deň popoludní do mesta hrať bingo. Ani nevie, že som tu."

"Ale to by mala vedieť. Myslím, že by si sa mala vypýtať."

"Radšej nie, teta. Mame by sa nepáčilo, že čítam knihy. Ani ockovi."

"A čo by si podľa nich mala robiť celé popoludnie sama v prázdnom dome?"

"Pozerať telku, a tak."

"Aha."