Tento polrok začíname s úniou rokovať o kapitole poľnohospodárstvo. Prečo je taká komplikovaná?
„Ide o peniaze – nielen naše, ale hlavne z rozpočtu Európskej únie. V únii sa takmer polovica rozpočtu vynakladá na podporu poľnohospodárstva a potravinárstva.“
Prečo?
„V Európe je prebytok potravín. Poľnohospodárstvo produkuje viac, ako sme schopní spotrebovať. Poľnohospodárstvo však má multifunkčný charakter, zabezpečuje život ľudí na vidieku, krajinotvorbu, ochranu vody, pôdy, ovzdušia. Európa preto musí poľnohospodársku výrobu podporovať a vydáva veľké prostriedky na to, aby sa prebytočné potraviny vyviezli do tretích krajín.“
Ako je na tom s výrobou potravín Slovensko?
„Môžeme byť sebestační.“
Ako chceme zvládnuť silné tlaky vyviezť prebytky zo Západu k nám?
„Za výhodu považujeme, že mnohé naše potravinárske podniky už vlastnia firmy z krajín únie. Snahou mliekarní, pivovarov, cukrovarov, ktorých majoritnými vlastníkmi sú firmy z krajín únie, bude, aby čo najviac predali u nás.“
Čo sa najviac zmení pre slovenských poľnohospodárov?
„Keď tu bol nedávno na návšteve komisár pre poľnohospodárstvo Franz Fischler, tak sa ho jeden z predsedov družstiev opýtal: Čo od nás očakávate? Povedal mu: Žite a buďte konkurencieschopní. Robte tak, aby ste vyžili. Vyrábajte to, čo sa vám oplatí. Nikto nám nechce predpisovať, kto má vyrábať obilniny a kto cukrovú repu. V kandidátskych krajinách dnes fungujú národné regulácie a dotácie. Krajiny sa snažia podporovať dotáciami, aby sa to, čo sa dorobí navyše, dostalo z trhu preč. To bude platiť do vstupu. Potom bude otvorený trh a budú platiť rovnaké podmienky.“
Budeme musieť výrazne meniť našu produkciu? Nestane sa, že by u nás, povedzme, úplne zaniklo pestovanie nejakej plodiny?
„K radikálnym zmenám nepríde, ale každý pestovateľ a chovateľ si bude musieť zvoliť, čo sa mu vyplatí robiť. Únia nebude regulovať ceny, tie bude regulovať trh.“
Stanoví nám únia nejaké limity na produkciu?
„Áno. Napríklad na cukor, lebo cukru je naozaj prebytok. Budeme mať kvótu na pestovateľskú plochu. Kvóty platia už teraz, preto hovorím, že k zásadným zmenám nedôjde, ak sa nám podarí naše doterajšie kvóty obhájiť. Pri niektorých produktoch sa snažíme dosiahnuť povolenie produkovať viac ako dnes. Napríklad pri mlieku – spotrebujeme 160 litrov na osobu. Pred desiatimi rokmi to bolo 250 litrov - priemerná spotreba únie. Naša snaha je dostať sa na úroveň aspoň 220 litrov. Potrebovali by sme vyrobiť miliardu 200 miliónov litrov mlieka. V súčasnosti ale vyrábame len miliardu litrov. Snažíme sa preto dosiahnuť od únie vyššiu kvótu, aby sme mohli primerane zabezpečiť výživu nášho obyvateľstva.“
Ako zapadnú naše družstvá do nového systému?
„Tradičné JRD už nemáme. Mnohé z družstiev vlastníkov pôdy sú porovnateľné s farmami v únii, dosahujú dobré parametre úžitkovosti. Dokonca majú výhodu v tom, že koncentrácia pôdy umožňuje efektívnejšie vyrábať. Dnes hovoríme, že nemáme dobrú úžitkovosť, lebo nemáme vstupy – nemáme umelé hnojivá, chémiu, doplnky, stroje. Keď vložíme do toho, čo zefektívni výrobu, tak by sme mali dosahovať tie parametre úžitkovosti, aké sú v okolitých krajinách. Cenové rozdiely sa budú postupne vyrovnávať. Neprežijú družstvá, ktoré dosahujú podpriemernú úžitkovosť.“
Veľa sa hovorí o priamych platbách únie pre poľnohospodárov. Čo to v praxi znamená?
„Sú to platby farmárovi za jednotku produkcie. Napríklad za to, že vyrobil tonu obilia, dostane istú sumu. U nás máme za to dotácie od štátu. Po vstupe by poľnohospodár mal dostať časť peňazí z únie.“
Aké argumenty používa únia, keď hovorí, že nám nemôžu dať priame platby v plnej výške?
„Jedným z dôvodov je objem peňazí – žiadna z členských krajín sa nechce vzdať peňazí, ktoré doteraz dostáva. Ide najmä o postoj Španielska, Francúzska, veľkých krajín, ktoré dostávajú najviac na poľnohospodárstvo. Druhým z dôvodov je, že ak by sme dostali plnú hodnotu priamych platieb, tak by v poľnohospodárstve enormne vzrástli príjmy oproti iným oblastiam hospodárstva.“
Aké sú naše argumenty?
„Veľmi ťažko bude konkurencieschopný náš farmár z okolia Bratislavy s farmárom v Hainburgu, keď farmár v Hainburgu dostane 100 percent platieb a náš farmár 30 percent. Preto požadujeme priame platby. Je ale fakt, že náklady rakúskeho farmára sú iné ako nášho. Pred rokovaniami o týchto citlivých záležitostiach sa preto musíme dôkladne pripraviť. Musíme dosiahnuť také podmienky, aby sme mohli otvoriť trh a zároveň neohroziť našich prvovýrobcov a spracovateľov. Musíme presne vedieť, na čo môžeme a na čo už nesmieme pristúpiť, čo sú a čo už nie sú rovnaké podmienky, aj pri nerovnakej výške priamych platieb. Sú to zložité prepočty.“
Poľnohospodárska kapitola nebola uzatvorená ani s jednou kandidátskou krajinou.
„Aj únia si musí urobiť jasno v tom, koľko má peňazí, zanalyzovať, koľko kto čoho vyrába, čo je podľa terajšej spoločnej poľnohospodárskej politiky podporované, aby vedela podeliť, koľko ktorá krajina dostane. Musí sa dohodnúť na spoločnej pozícii. Tá zatiaľ nie je známa a netrpezlivo na ňu čakáme.“
