Na ostrove Seili a priľahlom menšom ostrovčeku neďaleko fínskeho mesta Turku založil v 17. storočí kráľ Gustáv II. Adolf útulok pre malomocných. Posledná pacientka zomrela v roku 1785. Predtým však začali na ostrov privážať duševne chorých ľudí. Psychiatrický ústav tu bol až do roku 1962. Dnes je tu výskumný ústav spadajúci pod univerzitu.
Fínsko, známe ako krajina tisícich jazier, je aj krajinou nespočetných malebných ostrovčekov - šér. Málokto z návštevníkov bývalého hlavného mesta Fínska Turku vie, že jeden z nich, Seili, ktorý je vzdialený od mesta len asi 30 kilometrov, bol po niekoľko stáročí svedkom veľkého utrpenia. Na tento dnes už idylický ostrov sa možno dostať z Turku loďou Rudolfina.
Dejiny ostrova Seili (po švédsky Själö - ostrov duší) ako ostrova-nemocnice sa začali písať v roku 1619, keď tam švédsky kráľ Gustáv II. Adolf (vládol v rokoch 1611- 1632) založil útulok pre malomocných - leprozórium. Hoci kráľ strávil polovicu svojej vlády za hranicami švédskeho kráľovstva (ku ktorému patrilo dlhé stáročia aj Fínsko), stihol v spolupráci so svojím kancelárom uskutočniť rozsiahlu reorganizáciu ríše. Okrem reformy pošty, dopravy a správy sa zameral aj na zdravotníctvo.
Kráľovský patent z roku 1619 ukladal úradníkom vtedajšieho hlavného mesta Fínska Turku, aby neďaleko mesta, podľa možnosti v blízkosti lodnej trasy Turku - Štokholm, našli väčší, už obývaný ostrov, vedľa ktorého by bol menší ostrov s piesočnatou pôdou vhodnou na cintorín. Týmto kritériám vyhovoval ostrov Seili s priľahlým, asi štvorhektárovým ostrovom Susisaari.
Liečba pálenkou
Už v roku 1620 postavili na ostrove štyri chalupy, saunu a pekáreň a v roku 1624 tam premiestnili malý drevený kostolík Nemocnice sv. Juraja z Turku.
Od roku 1624 sa na Seili viedlo účtovníctvo aj evidencia pacientov. Príjmy plynuli z darov a dedičstiev a časť tvorili poplatky pacientov vo výške dvadsať toliarov, za ktoré mali zabezpečené bývanie a do smrti skromné živobytie. Väčšina malomocných si so sebou priviezla aj rakvu.
Jedinou "liečbou", ktorú malomocným na ostrove poskytovali, bola štvrtka pálenky (0,327 litra) týždenne a pravidelné návštevy kostola.
Okolo polovice 18. storočia sa situácia čiastočne zmenila - keďže prídel pálenky bol malý, malomocní si začali páliť lieh sami a svoju produkciu vymieňali za iné výrobky s obyvateľmi blízkeho okolia. Úrady však chceli, aby si chorí svoju pálenku vypili sami, a tak zmenili systém liečby. Každý pacient dostal svoju porciu do hrnčeka a pod dohľadom úradnej osoby ju musel na brehu mora vypiť.
Inak boli malomocní odkázaní sami na seba. Z potravín, ktoré dostávali z hlavného ostrova raz do mesiaca, si sami pripravovali jedlo. Takmer všetky základné potraviny a palivové drevo získavali z vlastného hospodárstva. Venovali sa aj rybolovu, takže o ryby nemali núdzu ani v zime. Múku, kaleráb, zemiaky, mäso a maslo dostávali na prídel. Ak chceli viac, mohli si kúpiť výrobky z hlavného ostrova. Obchod fungoval tak, že malomocní sa prebrodili zo svojho ostrova cez úzky prieliv po tovar a peniaze nechali na kameni ponorenom vo vode, odkiaľ si ich predávajúci vyzdvihol. Vtedy vládlo presvedčenie, že zdraví sa takto vyhnú nákaze.
Oddelení v kostole
Koncom 17. storočia bolo na nemocničnom ostrove asi šesťdesiat pacientov. K personálu patril pastor, kaplán, predstavený, mlynár, kováč, dvaja paholkovia, opatrovateľ zvierat, slúžka a dvaja-traja ďalší pracovníci.
V rokoch 1713 - 21, nazývaných v histórii Fínska aj obdobím veľkého hnevu (medzi Švédskom a Ruskom), mnohé budovy aj drevený kostol na ostrove schátrali. Keď opäť nastal mier, v roku 1733 postavili na mieste starého kostola nový, v ktorom sa dodnes konajú bohoslužby.
V kostole bola drevenou ohradou oddelená časť, v ktorej počas bohoslužieb sedeli pacienti postihnutí leprou. Tí aj vchádzali do kostola zvláštnym vchodom v západnej časti kostola. Ostatní farníci používali vchod na južnej strane. Problém však spôsobovali zvony, ktoré boli neďaleko dverí, kadiaľ vchádzali do kostola malomocní. Keďže zvonár sa obával nákazy, postavili zvláštnu zvonicu na brehu mora juhovýchodne od kostola. Dnes unikátna zvonica vo Fínsku je replikou pôvodnej. Naposledy bola reštaurovaná v roku 1960. Nákazy sa však neobával len zvonár. Chránil sa aj kňaz, ktorý počas svätého prijímania podával veriacim oplátky z drevenej lyžice na dlhej rúčke. Tato pomôcka je dodnes inventárom kostola.
Leprozórium pri ostrove Seili fungovalo 163 rokov a za ten čas tam zomrelo 663 malomocných. Pochovávali ich východne od kostola do bezmenných hrobov. Posledná malomocná pacientka, Malin Matsdotterová, zomrela v roku 1785. Na ostrove strávila 52 rokov. V roku 1982 vztýčili na pamiatku umretých malomocných vedľa kostola kríž.
Namiesto malomocných duševne chorí
V roku 1755, teda už tridsať rokov predtým, než na ostrove umrela posledná malomocná, sa podľa kráľovského nariadenia začali na Seili prijímať len duševne chorí ľudia. Ústav pre psychiatrických pacientov pôsobil na Seili až do roku 1962, z toho posledných sedemdesiat rokov bol určený len pre ženy. Mnohí príbuzní počuli o nich až po dlhých rokoch, keď zomreli. Pacientky svojim príbuzným aj písali, ale ich listy sa nikam neposielali. Príbuzní však ani nechceli kontakty s nimi udržiavať, pretože ich chorobu pociťovali ako hanbu.
Bez návratu
Smutný ostrov duší inšpiroval mnohých umelcov. Spisovateľ Zachris Topelius ho opísal slovami: Kto týmito dverami vojde, môže sa vzdať všetkých nádejí. Ľudia boli totiž presvedčení, že ak sa raz niekto na ostrov dostane, späť sa už nevráti. Lode sa mu napriek jeho kráse vyhýbali.
V januári tohto roku mala vo švédskom divadle v Turku premiéru hudobná dráma Pieseň na Ostrove duší. Jej dej sa odohráva v 30. rokoch minulého storočia, keď do ostrovného ústavu posielali duševne choré ženy. Dráma je príbehom pacientky Anny, ktorá zaškrtila vlastné dieťa, a preto sa ocitla na Seili.
Výskumný ústav
V súčasnosti pôsobí na týchto miestach výskumný ústav patriaci univerzite v Turku. Bývalé pacientske cely slúžia ako pracovne pre vedcov. Na konci chodby je prednášková sála, ktorá bola kedysi spoločnou dennou miestnosťou pre pacientky. Usporadúvajú sa tu školenia, kurzy, robí sa výskum prímorských klimatických pomerov, fauny, flóry. Výskumný ústav dodáva vedcom z iných oblastí potrebný výskumný materiál - živé alebo konzervované vzorky živočíchov, planktónu, rias, rastlinstva či morskej vody.
FOTO - AUTORKA
Hoci kedysi sa lode ostrovu- nemocnici kvôli obavám z nakazenia malomocenstvom vyhýbali, dnes sem z Turku premáva loď Rudolfina. V lodnej reštaurácii pripravujú špecialitu súostrovia - rybaciu polievku s výborným domácim chlebom.
Tento drevený kostol stojí na ostrove Seili od roku 1733 a dodnes sa v ňom konajú bohoslužby.
Na bohoslužby mohli chodiť aj malomocní pacienti, od ostatných veriacich však boli oddelení drevenou ohradou a do kostola vchádzali osobitným vchodom.
Replika pôvodnej zvonice. Naposledy bola reštaurovaná v roku 1960.
Autor: ZUZANA DRÁBEKOVÁ
