Čo by ste robili, keby vašu mamu každý večer ohrozovala smrť (tak že by visela za vlasy v manéži a žonglovala by)? Čo by ste robili, ak by ste boli utečenkyňou z Rumunska, dieťaťom dvoch artistov, chodili stále na iné miesto, v cudzine, kde by ste ničomu nerozumeli?

Medzi: Rumunskom a Švajčiarskom, medzi cirkusom a ústavom pre zanedbané deti, medzi detstvom a svetom dospelých. Čo by vám zostalo? Boh? Stará mama kdesi v diaľke? Mama, ktorá visí v kupole cirkusu na vlasoch a pije. Otec, ktorý možno nie je otec a sexuálne zneužíva staršiu sestru... a všetci, ktorí sú vlastne nepriateľmi malého bystrého dievčatka, ktorej hlasom je príbeh vyrozprávaný a navyše v jazyku (nemeckom), ktorý sa Aglaja Veteranyiová naučila až na prahu puberty.

Je to autobiografia, nie je? Samotná autorka protestuje proti takej recepcii: "Ten román nie je mojím životným príbehom, pri písaní musím byť úplne slobodná a jazykovo čo najprecíznejšia."

Áno, Aglaja Veteranyiová je pri písaní (myslím) absolútne slobodná, nepozná žiadne tabu, nešetrí nikoho, ani seba, ani svoje románové rodinné postavy. Vystupuje tu každý v neprikrášlenej a surovej forme, a predsa kniha nepôsobí surovo, mohla by som povedať, že je poetická v tom najlepšom slova zmysle, a to vďaka tomu, že spisovateľka, je čo "najprecíznejšia".

Všíma si každý potrebný detail, presne dávkuje hrôzu, ak je potrebné, vysloví všetko, ak nie, spolieha sa na silu nevypovedaného. Je to skvelá spisovateľka, vlastne žiaľ, len bola, dobrovoľne ukončila svoj život. Nezachránilo ju ani písanie, asi predsa len je v jej knihách priveľa autobiografického - náznaky, tušenia, to smrteľné hovorenie tých, ktorí dobrovoľne opúšťajú svoj život: chcela by som sa spýtať: naozaj dobrovoľne?

"Ja zomriem len vo filme. Keď budem mŕtva, zhasne svetlo a znova ožijem. Nikdy celkom nezomriem! Vydržím v živote dlhšie ako sto rokov. Keď o tom hovorím, stmavne mame pohľad. Hovoriť o smrti prináša nešťastie," vraví autorka. Ale čo už neprináša nešťastie!

Deti, keď sú zúfalé a nešťastné, sú kruté, aby niečím udusili nepretržitý strach a napätie. A preto staršia sestra mladšej rozpráva "rozprávku" o tom, ako sa dieťa varí v kaši, a malá sestra vymýšľa ďalšie variácie príbehu.

Čo robiť, keď je celý svet proti dieťaťu, dokonca vlastná matka? "Mama ma predvádzala ako kus koláča... Musela som sa krútiť dookola a usmievať. Zo svojej dcéry spravím filmovú hviezdu! Dieťa sa stáva živiteľom rodiny. Chceli, aby som vystupovala nahá. No pretože na to som primladá, nalepujem si medzi nohy ochlpený trojuholník. To vymyslela moja mama."

Čo urobiť, keď nás zradia najbližší? Čítala som knihu ako umelecké dielo, tak ako by sa kniha mala čítať, ako to napokon vyžadovala autorka sama, no nezbavila som sa pocitu, že napriek perfektnému literárnemu spracovaniu je krv v príbehu ozajstná a nie filmová paradajková šťava. Veľmi ťažko sa čítajú a vnímajú príbehy, kde trpia deti. Často bývajú sentimentálne.

Pri tejto knihe sa neplače, ale rozmýšľa o podstatných veciach našej existencie. Strohý a disciplinovaný jazyk Aglaji Veteranyiovej sa zaslúžil o to, že vyrozprávaný príbeh a prísne vymeraný počet slov splynuli do nezabudnuteľného textu. Nemalú zásluhu na tom má aj prekladateľka Jana Cviková, a nech vás nemýli to, že vety sú krátke a slovník jednoduchý: o to je to ťažšie.

Autor: MILA HAUGOVÁ(Autorka je poetka a publicistka)