V útlej knižke autobiografických poviedok Autodafé opisuje Georg Tabori prednášku svojho otca v budapeštianskom divadle Urania dva roky po skončení prvej svetovej vojny: "Sedel som medzi matkou a arcibiskupom v prvom rade na balkóne. Najprv sa premietala nejaká groteska, aby sme sa dostali do nálady. Puffi Huszár, najtlstejší herec rakúsko-uhorskej monarchie, vošiel do obuvníctva, skúšal si rôzne veľké a ešte väčšie topánky, žiadna mu nesadla, napokon sa ukázalo, že dva metre dlhá topánka je mu akurát, vyvalil sa z obchodu, diváci sa vďačne smiali, ich zmysel pre humor bol naozaj trochu primitívny, jediný kto sa nezasmial, bol arcibiskup. Potom sa na javisku objavil otec, bez zaváhania ukázal diapozitívy so zbedačenými utečencami v opustených železničných vagónoch na okraji mesta, medzi nimi aj dieťa, ktorému krysy obžrali pery. Obecenstvo sa už nesmialo, arcibiskup pokýval hlavou a povedal mi: ,Odkáž oteckovi, že by sa mal rozhodnúť, či nás chce rozosmiať, alebo rozplakať?'"
Tabori túto dilemu po otcovi zrejme zdedil. Jeho spomienky a poviedky i jeho divadelné hry sú presne také: kruté aj smiešne zároveň. Jeden z najväčších súčasných nemeckých dramatikov, píšúci posledné desaťročia po anglicky, ale považujúci nemecké verzie svojich hier a próz za originály, je pôvodom budapeštiansky žid, ktorý sa narodil slovinskej matke a otcovi s predkami od juhočeského Tábora a s ďalšími príbuznými v Rumunsku a na Slovensku. Narodil sa v roku 1914, keď vypukla prvá svetová vojna, rodiaci sa fašizmus zažil v Nemecku ako hotelový pikolík, čašník a kuchár, počas druhej svetovej vojny pôsobil ako vojnový dopisovateľ, spravodajca i príslušník britskej armády na Blízkom východe, po vojne v Hollywoode ako scenárista filmov Loseyho, Hitchcocka, Asquitha, ešte v USA sa spriatelil s Bertoltom Brechtom a preložil viaceré jeho hry do angličtiny. V roku 1970 sa presťahoval do Európy, žije a režíruje v Brémach, v Mníchove, vo Viedni a momentálne v Berlíne v slávnom divadle Berliner Ensemble, ktoré založil Brecht. Zajtra tu Tabori oslávi 91. narodeniny.
Keď sa dnešného intendanta Berliner Ensemblu Clausa Peymanna ešte vo viedenskom Burgtheatri pýtali, prečo Taboriho angažoval a prečo rok čo rok uvádza jeho hry, lakonicky odvetil: "Lebo ho milujem."
V spomienkach na svoje detstvo, na pestrý život, na brata spisovateľa, ktorý zomrel v Londýne, na matku, ktorá sa zázračne zachránila z transportu do koncentráku, a na otca, ktorý vyletel komínom v Osvienčime, spriada Tabori v knižke Autodafé s nehou a iróniou sieť typických stredoeurópskych osudov. A napriek všetkým hrôzam je jeho pohľad láskavý, našu čudnú strednú Európu líči takmer idylicky. A ako vždy, aj v tejto knižke je Tabori vynikajúci štylista a Petr Štědroň je jeho kongeniálnym prekladateľom.
Knižka sa končí Taboriho spomienkou na otca pri návšteve Osvienčimu, ku ktorej sa odhodlal až päťdesiat rokov po otcovej smrti. Jeden z otcových spoluväzňov, ktorý prežil, mu prezradil poslednú vetu Kornelia Taboriho zdvorilo adresovanú staršiemu spoluväzňovi pri vchode do plynovej komory: "Až po vás, pán Mandelbaum."
Georg Tabori: Autodafé. Vzpomínky * Preložil Petr Štědroň * Prostor, Praha 2005
Autor: MARTIN PORUBJAK(Autor je dramaturg SND a režisér)
