ho poľského skladateľa (Wojciech Kilar: Orawa), mladý husľový talent (Filip Pogády / Saint-Saens: Husľový koncert č. 3 h mol) a na záver obra symfonickej literatúry (Čajkovskij: Symfónia č. 6 h mol "Patetická") vyzerala na papieri možno príťažlivo.

Kilar vstúpil do medzinárodných análov ako hviezdny autor filmových hudieb - Coppolovho Draculu a mnohých Zanussiho titulov. V Poľsku je však veľkým menom hudby 20. a už aj tohto storočia - so schopnosťou prekvapovať zmenami hudobného rukopisu. Niekdajší avantgardista a minimalista šokoval v sedemdesiatych rokoch novou poslucháčsky príťažlivou poetikou. Exponovanie ľudových intonácií či fascinácia horami u Kilara nesmerujú k nejakému skladateľskému populizmu, o čom sme sa mohli presvedčiť aj v interpretácii Slovenskej filharmónie. Priehľadná partitúra skladby Orawa však bola nad sily telesa s tradičnými tromi skúškami pred koncertom.

Osemnásťročný huslista Filip Pogády je rodákom zo Slovenska, no od detstva žije a študuje v Rakúsku. Nositeľ cien z viacerých rakúskych súťaží dokázal na svojom bratislavskom debute, že je mimoriadnym talentom - s krásnym zamatovým tónom a precíznou, vyspelou technikou. Stále sa pohybuje v "chránenom" území dorastencov, a tak vlastne ani nemôže prekážať, že v jeho prípade ide stále trochu o "detské" hranie, bez výrazného názoru či osobnej charizmy.

Dirigent Marek Pijarowski robil čo mohol, oslovil nielen publikum, ale evidentne aj orchester, ten sa však svojho stropu nedotkol. Čajkovského Patetická bola o tom, o čom je momentálne aj Slovenská filharmónia - o pekných miestach, prísľuboch, ale aj o mnohých približnostiach.

Autor: ANDREA SEREČINOVÁ(Autorka je hudobná publicistka)