Queens of The Stone Age, nasledovníka jeho superúspešného predchodcu Songs for the Deaf (Piesne pre hluchých), na ktorom si zabubnoval známy Dave Grohl z Nirvany.

A to chcel bývalý gitarista losangeleských Kyuss s hudbou definitívne skončiť. Mal dvadsaťjeden, za sebou štyri albumy a nevidel žiadnu cestu ďalej. Oči mu otvoril Iggy Pop, nový elán dodali pozoruhodné muzikantské stretnutia v okolí Palm Desert, kde energiu celú noc až do vyčerpania dodával generátor miestneho nadšenca.

A správny feeling zabezpečoval kopec drog. Tie Homme skryto pretlačil aj do názvu kapely. Pridajte k nemu jedno d (Queens of the stoned age) a máte Kráľovné nie kamennej, lež sfetovanej doby. Homme je búrlivák a všetko robí naplno. Nie nadarmo na internetovej stránke kapely hlása, že neznáša sviatočných fajčiarov a alkoholikov, čo sa nevedia opiť.

Nový album, čo je na trhu od marca, je v mnohom podobný predošlým. Ten energický prístup s výraznou basovou linkou sa s ničím iným pomýliť nedá, a to je v dnešnej hudbe najcennejšia devíza. Buď si ho zamilujete, alebo vás tak vynervuje, že to po pár riffoch vzdáte.

Lullabies to Paralyze naozaj začínajú sugestívnou uspávankou, ale už pri druhej skladbe Medication sú to znovu starí dobrí Queens of The Stone Age. Nadupané rockové až psychedelické rytmy, krútiace sa ako hady rozličnými smermi. Až má človek pocit, že kapela občas improvizuje.

RASTISLAV HRÍBIK