zvieratkách. Dnes: výtvarníčka Marianna Bohušová

Zlatá kokeršpanielka Dalpina je menovkyňou delfínov. Deti výtvarníčky Marianny Bohušovej odvodili jej meno od anglického slova dolphin. Volali na ňu Dalpy, no keď si všetci mysleli, že je mužského rodu, premenovali ju na Dalpinku. Je to rodinný miláčik. So svojou paničkou spáva, suverénne sa pohybuje po jej ateliéri bez toho, že by stúpila na niektorý z mokrých rozrobených obrazov a pol roka si dokonca užívala v Afrike.

Dalpina nie je prvým psom Marianny Bohušovej. Výtvarníčka vyrástla v rodine, kde mali niekoľko pokolení stavačov. Bolo ich možno aj šestnásť. Poľovné plemeno nemali náhodou, otec bol vášnivý poľovník. Lenže taký, ktorý oveľa viac než puškou lovil fotoaparátom, a keď srnku či jeleňa odfotografoval, nechal ich ísť. Psy však museli mať špeciálny výcvik a poľovné skúšky. Marianna pomáhala, ťahala im takzvané vlečky, teda na povrázku priviazaného bažanta či inú návnadu, aby sa naučili prácu poľovníckych psov.

"Dodnes si spomínam, ako jeden pes nie a nie počúvať. Nakoniec otca tak nahneval, že si strhol pušku z pleca a namieril na neho. Okamžite som si pred psa sadla, aby som ho chránila vlastným telom. Dodnes neviem, nakoľko to vtedy otec myslel vážne. Síce pochybujem, že by ho naozaj zastrelil, ale ktovie. Skratové reakcie sú všelijaké."

Ďalším zvieraťom v Marianninej rodine bol biely laboratórny potkan Fox. Doniesol jej ho kamarát zo zoo, kde ho zachránil pred zožratím hadom.

"Maličkú myšku doniesol vo vrecúšku na hrudi. No a vyrástol z nej obrovský potkan, ktorý mi s obľubou sedával na pleci. Bol veľmi prítulný a inteligentný. A v živote nič nerozhrýzol, na rozdiel od nášho psa."

Foxa však museli dať utratiť, lebo dostal rakovinu, a tak jediným štvornohým miláčikom zostala Dalpina. Problém však nastal, keď sa Marianna rozhodla odcestovať na pol roka do Nigérie.

"Najprv som si myslela, že ju nechám doma. Najradšej by som ju síce brala všade so sebou, ale bola to aj otázka peňazí. Veď len prepravná klietka do lietadla stála deväťtisíc. Navyše, pes sa berie ako batožina, kde sa za kilo platí tridsaťštyri eur. No a Dalpina váži štrnásť kíl! Nenašiel sa však človek z môjho okolia, ktorý by bol ochotný tak dlho sa o ňu starať. Hoci moja rodina má dvor plný psov, poradila mi, nech ju utratím, načo je mi v Bratislave pes. Tak som si nakoniec povedala, že poletí so mnou."

Dostať však psa do zahraničia nie je vôbec jednoduché.

"A odkedy sme v Európskej únii, je to ešte horšie. Isteže, kontrola musí byť, ale je to prehnané, držať zviera, ktoré býva v byte a má všetky veterinárne osvedčenia, tri mesiace v karanténe. To mi už pripadá skôr ako týranie. Ale to je iná téma." Dalpinu ešte karanténa obišla, no ani let nebol pre ňu maličkosťou.

"Veterinár mi pre ňu dal nejaké tabletky, ktoré ju mali trochu omámiť, aby ďalekú cestu lepšie znášala. Zaúčinkovali však úplne opačne. Čo ten pes stváral! Do klietky odmietala nastúpiť, bála som sa, že ju roztrhá. Na cestu späť som jej už dala iné lieky, ktoré mi poradili psíčkari, čo so psami pravidelne lietajú. Tie boli výborné, celý let bola pokojná. Ale cestou tam som mala o ňu neskutočný strach, lebo som ju musela odovzdať okolo šiestej ráno a vybrala som si ju v Afrike o ôsmej večer. Navyše, musela cestovať v podpalubí, na palubu nesmela, lebo tam si možno zobrať batožinu len do piatich kíl. Veľmi som sa bála, aby ju niekde nezabudli, nesprávne nevyložili, alebo neodoslali niekam inam, ako sa občas stáva s kuframi."

Našťastie, všetko dobre dopadlo a panička a Dalpina sa v Afrike šťastne zvítali. Nasledoval krásny polrok, ktorý si skvelo užívali. Dalpy sa stala absolútnym miláčikom domorodcov, pretože kokeršpaniela tam ešte nikto z nich nevidel. Všetci ju rozmaznávali. Keďže Dalpina miluje vodu, no v okolí nebolo more ani bazén, vrátnik aj záhradník v rezidencii, kde bývali, ju pravidelne striekali hadicou, aby netrpela horúčavami.

"Mimoriadne si užívala aj prechádzky. Na uliciach boli všade ovce, kozy, sliepky, kačice, všade to kotkodákalo, gagotalo a mékalo, bola z toho celá vzrušená."

Na svoje si prišla aj v záhrade. Nesmierne ju bavilo preskakovať krížom-krážom živé ploty, alebo poľovať na malé jaštery, ktorých tam bolo plno.

"Nikdy im však neublížila, ani do jedného nezahryzla. Opatrne ich vzala do papule, tak, že z jednej strany sa metal chvostík a z druhej hlava, a doniesla mi ich do izby. Bola som z toho dosť nešťastná, ale nepodarilo sa mi odučiť ju to."

Marianna mala najmä strach, aby Dalpy v zápale hry nechytila nejakého jedovatého hada, ktorý sa v záhrade tiež sem-tam objavil. Ešte viac však dávala pozor, aby pes náhodou neušiel sám na ulicu. Predsa len, boli v krajine, kde sa psy bežne jedia. Dalpina však prežila africké nástrahy bez problémov. A dokonca pomáhala šíriť slovenčinu.

"Počúvala totiž len na slovenské povely, a tak sa naši africkí priatelia snažili naučiť slovenské slovíčka. Slovenčina sa im tak zapáčila, že potom odo mňa pýtali aj knihy a kazety a všetci sa chceli učiť po slovensky."

BARBORA DVOŘÁKOVÁ