Drahoslav Hulínek počas archeologického výskumu na Oravskom podzámku, ktorý sa robil v rokoch 2003-2004 a viedol ho tamojší archeológ Michal Čajka. "Mimochodom, výskumov, robených len kvôli archeologicky zaujímavej lokalite, je dnes už veľmi málo," hovorí, "väčšinou ide o záchranné výskumy, spojené s výstavbou nových objektov."

FOTO - MARIKA HULÍNKOVÁ

Kráčate chodníkom a nerozmýšľate nad tým, čo máte pod nohami. Možno nič, len asfalt, udupanú hlinu, trávu či kamene. Ale čo ak pod vami leží celé mesto, prikryté na večnosť nánosmi času? Do hĺbok zeme sa treba prekopať. Ak sa to podarí, zázračne ožíva.

Vzrušujúci pocit odhaľovania minulosti si práve v týchto dňoch užívajú archeológovia pri povodí Žitavy, v hurbanovskej časti Bohatá. Svoj závod tu stavia singapurská firma, zároveň však prebieha záchranný archeologický výskum. V pravekých a stredovekých sídliskách odhalili pozostatky obrovských stĺpových obytných stavieb, množstvo keramických nádob, kostené predmety, kamenné nástroje, dokonca polodrahokam. Parádny nález.

Archeológom, paleontológom, geológom a iným vedcom, ktorí skúmajú život našich predkov, mnohí nadšenci-laici v dobrom závidia. Hrabať sa v zemi, hľadať dôkazy dávnej existencie a čosi objaviť, je oveľa viac než len práca. Je to zážitok.

Vo vysokoškolskom kabinete Petra Holeca vládne nie celkom typická akademická atmosféra. Medzi kopami encyklopédií, skrípt, príručiek a rôznej paleontologickej literatúry tu totiž dominuje tvrdý študijný materiál - kosti a skameneliny vyhynutých živočíchov.

"Toto tu je stupaj jaštera Celulosaurichnus tatricus, ktorú našli naši geológovia v západných Tatrách v Tichej doline. Je to pravdepodobne jediná stopa po dinosaurovi na Slovensku," hovorí docent Holec a ukazuje na veľký trojprstý odliatok.

Hneď vedľa na zemi leží asi polmetrová kosť objavená spolu s mamutím klom počas výstavby diaľnice pri zoologickej záhrade v Bratislave. Ešte nie je do detailov preštudovaná, ale vie sa, že ide o stehennú kosť z mamuta, na ktorej vidno stopy po zuboch dravcov.

Nádej na nález dinosaura je malá

"Pod zemou sa dajú nájsť všelijaké zaujímavé veci," hovorí docent Peter Holec, ktorý prednáša paleontológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. "Čím hlbšie kopeme, tým viac sa fauna a flóra mení." Nejde však ani tak o hĺbku ako skôr o charakter usadenín, v ktorých sa archeologické a paleontologické poklady nachádzajú. Nájsť ich je vecou náhody aj znalostí. Treba vedieť, kde hľadať.

Na kostrové pozostatky a zuby studenomilných zvierat - mamutov, nosorožcov srstnatých, sobov či koní - sa dá naraziť už pod vrchnou vrstvou. O kus hlbšie sa nachádzajú staršie, treťohorné morské sedimenty, kde možno nájsť lastúrniky, ulitníky, dierkavce, ale aj žraločie či veľrybie kosti.

A ponorme sa ešte hlbšie. Do vrstvy druhohorných šíromorských sedimentov. Je tu málo fauny, ale odpočívajú tu pozostatky hlavonožcov, amonitov, belemnitov. To je svet skamenelín.

Ak človek príde k zaujímavému nálezu ako slepé kura k zrnu, mal by sa nad ním minimálne zamyslieť. "Jedna pani zo Sandbergu mi hovorila, že sused má doma plnú škatuľu žraločích zubov," hovorí docent Holec, ktorý sa momentáne venuje podrobnému štúdiu žraločích pozostatkov u nás. "Tak som sa za ním vybral. A vysvitlo, že manželka medzitým všetky zuby vyhodila, lebo jej zavadzali."

Oveľa lepšie to dopadlo s nálezom priateľa, ktorý mu z Rohožníka priniesol zvyšky veľryby. Pri štúdiu v laboratóriu zistil, že na kostiach sú zvláštne škrabance a v jednej je dokonca zapichnutý zub. Tak vyšlo najavo, že na tejto veľrybe si pochutnávali žraloky.

Do tretice ešte dva nálezy. Istý pán z dediny Salka kopal pivnicu, v ktorej našiel kosti. Hneď zaangažoval archeológov, ktorí kosti vybrali, zmapovali terén, spracovali materiál, a tak mamut zo Salky mohol vojsť do dejín. To je pozitívny príklad. A teraz ten druhý: začiatkom päťdesiatych rokov sa pri razení baní v Novákoch našli dve kostry opičích primátov. Úžasný nález, ktorý sa cení na celom svete. Baníci-úderníci dali kosti do škatúľ a ďalej pracovali ostošesť. A kým sa k nim dostali múzejní pracovníci, roztratili sa.

Paleontológia je, ako hovorí Peter Holec, jednou nohou v geológii a druhou v biológii. Zaoberá sa fosílnymi organizmami, skamenelinami. Mnohé z nich sú mimoriadne dôležité pre geológov pri určovaní veku hornín.

"Keď človek nájde trilobita, vie, že je v prvohorách," hovorí Peter Holec. "U nás sa však trilobity vyskytujú len ojedinele, možno na východnom Slovensku pri Dobšinej alebo Jelšave. Oveľa viac ich je v Čechách."

Zatiaľ čo archeológovia študujú všetko, čo sa týka človeka rodu Homo do veku asi tri milióny rokov, pre paleontológov je takto starý život veľmi mladý. "Pohybujeme sa v desiatkach a stovkách miliónov rokov. Tam, kde archeológovia končia, my začíname," hovorí Holec.

Zistiť z úlomkov kostí nielen to, ako zviera vyzeralo, ale aj v akom prostredí žilo a čím sa živilo, spôsobí vždy veľkú radosť. "Niekedy to vyzerá, že vieme o historických zvieratách viac než o žijúcich," hovorí Holec. "Ale musíme vychádzať z princípu takzvaného aktualizmu, ktorý hovorí, že to, čo sa odohráva dnes, odohrávalo sa aj kedysi v minulosti a zvieratá vtedy žili podobne ako teraz. Ak poznáme, ako žije dnešný nosorožec, môžeme vydedukovať, ako žil kedysi."

Peter Holec momentálne pracuje na výskume pravdepodobného nálezu veľryby v Stockerhauskej vápenke na Devíne. Nález je starý okolo pätnásť miliónov rokov. A na čo majú paleontológovia zálusk? No predsa na dinosaurov. Ale keďže takmer celé Slovensko bolo v období druhohôr pod morom, pravdepodobnosť, že sa tu nejaký pozostatok nájde, je malá.

Vykopaný dávny pocit

Život na archeologických náleziskách je vzrušujúci. Získať skúsenosti a prax však znamená absolvovať množstvo výprav doma i v zahraničí.

"Zaoberať sa spôsobom života človeka v minulosti je veľmi zaujímavé," hovorí archeológ Drahoslav Hulínek, ktorý prednáša na vysokej škole Minojskú Krétu a spolupracuje s časopisom National Geografic. "Archeológovia skúmajú, aké mal človek možnosti realizovať sa, ako sa stravoval, aké nástroje a materiály používal, aké zvieratá choval, aké plodiny pestoval, v akých obydliach žil," vysvetľuje.

Hulínkove domáce 'vykopávkové' spomienky sa viažu napríklad k archeologickému výskumu na hrade Devín. Za pozoruhodný nález považuje zuhoľnatený chlieb z obdobia sťahovania národov, nálezy architektúr a obydlí z rôznych období, obrovské množstvo obilnín a pozostatky starých drevín, ktoré dokonca vyvolali medzi odborníkmi spor. "Napokon sme sa zhodli, že ide o zvyšky pochádzajúce z neskorej doby bronzovej," spomína Hulínek. "Zuhoľnatené zvyšky výrazne pomáhajú určovať vek daného obdobia. Je to jedna z najpresnejších metód, ktorá vyvracia reči o tom, že archeológovia si vymýšľajú. Jej výsledky sa korigujú pomocou takzvaných dendrodát získaných dendrochronológiou. Je to datovacia metóda, ktorá sleduje hrúbku prírastkov, letokruhov drevín a ich zmeny v závislosti od klimatických podmienok."

Devínsku vyvýšeninu považuje Hulínek za mnohokultúrnu lokalitu a jednu z najväčších rarít na Slovensku, kde vývoj siaha až do praveku. Vrstvy, ktoré tu vznikli nánosmi tisícok rokov, sú veľmi hrubé a ukrývajú naozajstné archeologické lahôdky.

"Počas revízneho výskumu v roku 1998 sme tu v jednom interiéri rímskej stavby na nádvorí stredného hradu našli kultový objekt až zo staršej doby železnej, čiže bol o 700 až 800 rokov starší než sama rímska stavba," hovorí Hulínek. So svojím tímom sa vtedy prekopal až do takmer štvormetrovej hĺbky. Na svoje si tu okrem archeológov prídu aj geológovia, paleontológovia, paleobotanici, zoológovia, architekti, historici či odborníci z dejín umenia.

Drahoslav Hulínek pochádza z Bošáckej doliny a ešte z detstva si pamätá archeologické výskumy, ktoré tu odkrývali hradisko z doby bronzovej. Hovorí, že z hľadiska hustoty archeologických lokalít je to jedna z najzaujímavejších dolín na Slovensku. Našlo sa tu veľa vzácnych predmetov zo staršieho rímskeho obdobia alebo z obdobia včasného stredoveku - železné ostrohy, sekerovité zbrane zo slovanského obdobia, spony z laténskeho obdobia, dokonca zlaté šperky. "Odjakživa som cítil, že tam niečo bolo," hovorí Drahoslav Hulínek. "Ten zvláštny pocit tajuplnosti nemávam hocikde, sú však miesta, kde to fakt neuveriteľne dýcha."

Niečo podobné zažil v Nižnej Myšli, na Ostrej skale pri Dolnom Kubíne, na Morave v Dolných Věstoniciach alebo v málo známom palácovom meste Malia na Kréte. A v turistami obliehanom Knose, naopak, vôbec nie.

"Neviem si to vysvetliť," hovorí, "ale myslím si, že to súvisí so súladom medzi krajinou a dávnou ľudskou činnosťou. Keď sa súlad zachová a prejaví v prirodzenej podobe, vyvoláva v človeku ten zvláštny, príjemný pocit minulosti."

Z pozostatkov človeka sa dá vyčítať všetko

Radoslav Beňuš prišiel na chuť vykopávkam na vysokej škole. Začalo sa to tým, že robil diplomovku zo stredovekého pohrebiska na Devíne. Z nájdených kostí sa snažil čo najviac vyčítať. "Neskôr som začal skúmať choroby mŕtvych a vytvárať rekonštrukcie ich tvárí," hovorí. "Tak som sa dostal k paleopatológii a kriminalistickej antropológii. Tá je teraz medzi mojimi študentmi veľkým hitom."

Antropológia analyzuje konkrétneho človeka. Radoslavovi Beňušovi učarovalo, že ľudské pozostatky umožňujú získavať k histórii exaktný prístup. "Neverili by ste, čo všetko sa z nich dá vyčítať," hovorí. Z analýzy kostí človeka sa dá dozvedieť všetko o jeho strave, o chorobách, ktoré prekonal, alebo na čo zomrel.

Posledným Beňušovým výskumným terénom bol Dóm Svätého Martina v Bratislave, kde sa pred dvoma rokmi odkrývali hroby. "Archeológovia identifikovali vrstvy pochovávania od trinásteho do zhruba osemnásteho storočia. V najmladších hroboch sa zachovali dokonca kúsky tkanív, kože, mäsa, ochlpenie aj šaty," hovorí bez štipky znechutenia.

Mnoho ľudí sa ho pýta, či ho mŕtvi nestrašia. S tým však Rado Beňuš problém nemá. "Možno sa zdá niekomu čudné, že paleopatológa najviac poteší, keď pri práci nájde čo najviac chorôb, ale je to vzrušujúce, podobne ako všetko nové, čo človek odhaľuje," hovorí.

Pri archeologickom výskume antropológ nikdy nesmie chýbať. Poloha a rozbor kostry môžu totiž poukazovať na niektoré dôležité ľudské činnosti a stav človeka. "Napríklad študenti môjho kolegu raz našli pri výskume stopy po barle. Zistilo sa, že nájdený človek mal jednu nohu kratšiu. Na to by sa inak nebolo prišlo," hovorí Beňuš.

Veľmi nerád pracuje v rukaviciach. Kosti sa mu nezdajú špinavé ani infekčné a najradšej sa ich dotýka holými rukami. Rukavice si natiahne, len ak má pocit, že medzi niektorými kolegami v plášťoch a rúškach príliš svieti.

Napríklad ako koncom minulého roka pri otváraní hrobky Thurzovcov na Oravskom hrade. "Historičky, ktoré mali na starosti zachované odevy, boli celé v bielom, s okuliarmi na očiach, tak som si natiahol rukavice, lebo bez nich som si pripadal ako najväčší barbar," spomína. "Ale zatiaľ som sa ešte nedopočul, že by priamym dotykom s kosťami niekto niečo nachytal. A zápach? Ten môže šíriť jedine glej na rakvách."

Ako sa dá čítať z kostí? "Pozriem a vidím," hovorí s úsmevom Rado Beňuš a dodáva: "Ale chce to cvik, veľa konzultácií s kolegami s praxou, štúdium porovnávacích zbierok. Menej bežné choroby sa skúmajú dlhšie, nastupuje röntgen, cétečko, histologické vyšetrenia. Je to ako pri živom pacientovi, akurát, že toho nášho už nič nebolí."

Radoslav Beňuš pripúšťa, že snom antropológa je dosiahnuť niečo podobné ako v prípade Tutanchamóna, ktorého podoba bola nedávno rekonštruovaná. "Rekonštrukcie panovníkov, to je zaujímavá vec, ale kto by to u nás mohol byť? Doteraz sme sa s kolegami pokúsili o rekonštrukciu palatína Thurzu a jeho syna. Ďalšie méty sa zatiaľ neukazujú."

Dejiny v pôde

Mária Hajnalová už ako štvorročná pomáhala mame pri archeologických výskumoch, a predsa bola ešte v maturitnom ročníku presvedčená, že archeológii sa venovať nechce. Preto si zvolila biológiu. Najviac ju však zaujímali botanické predmety spojené s históriou a vývojom flóry a vegetácie. Rozhodla sa, že svoju diplomovku zasvätí archeobotanike a odvtedy jej ostala verná. Na Slovensku väčšiu odborníčku v tomto fachu ťažko nájdete.

Archeobotanika patrí medzi odbory environmentálnej archeológie, ktoré zatiaľ u nás nemajú veľkú tradíciu. "V Amerike ju volajú paleo-etno-botanika, u nás sa často zamieňa s paleobotanikou. Tá sa však zaoberá rastlinnými zvyškami z omnoho starších geologických období."

Mária Hajnalová študuje zachované zvyšky rastlín, s ktorými v minulosti človek manipuloval. V našich geografických podmienkach sú to najčastejšie zuhoľnatené semená pestovaných i planorastúcich rastlín a uhlíky. Orientuje sa na územie Slovenska, Maďarska, Čiech a Moravy. Spracúva materiál datovaný od obdobia paleolitu, teda päťdesiattisíc rokov pred naším letopočtom, do obdobia novoveku, teda do 17. až 18. storočia. Okrem toho spolupracuje i na projektoch v západnej Európe a na Arabskom polostrove. Venuje sa lovecko-zberačským komunitám a ich sortimentu rastlín, vegetačným zmenám v dobách ľadových, príchodu prvých poľnohospodárov na naše územie v mladšej dobe kamennej, kontaktom so svetom v dobe bronzovej či poľnohospodárskym praktikám Keltov.

Za najpríťažlivejšie obdobie teraz považuje počiatky neolitu, keď na Blízkom východe a neskôr i v Európe začali ľudia domestikovať rastliny, zvieratá a nastupovalo poľnohospodárstvo. Toto obdobie skúma na základe celkom nových genetických poznatkov.

Rastlinné zvyšky sú voľným okom neviditeľné a napriek tomu, že prinášajú veľmi hodnotné informácie, sú svojím charakterom neatraktívne. "Dosiaľ som sa nestretla s tým, že by laik priniesol archeobotanický nález," hovorí Hajnalová. "Ak by sa niekto domnieval, že ho objavil, mal by kontaktovať odborníka, aby sa z neho dalo získať čo najviac informácií."

Mária Hajnalová tvrdí, že fragmenty dokladajúce existenciu pravekej alebo stredovekej dediny či pohrebiska možno nájsť takmer na každom rozoranom poli. "Veľká časť našich dejín je ukrytá v pôde - všade vo voľnej krajine, a to ju robí veľmi zraniteľnou," hovorí. "Je to dedičstvo, ktoré by sme mali chrániť. Preskúmať treba ohrozenú časť, a tú neohrozenú zachovať pre tých, čo prídu po nás."

Veľký výskum v Borovciach pod vedením Danice Stassikovej-Stukovskej z Archeologického ústavu v Bratislave odhalil pohrebisko z 8. až 12. storočia. Na fotografii z roku 1998 Radoslav Beňuš s kolegyňou Soňou Masnicovou vyberajú kostru v záhradke rodinného domu. FOTO - MILAN THURZO

K štúdiu archeobotaniky priviedla Máriu Hajnalovú jej mama Eva Hajnalová, ktorá tento vedný odbor na Slovensku založila. Na snímke vľavo Maruška - ako ju všetci volajú - pri zbieraní etnografických údajov o pestovaní pšenice jednozrnovej v Dobeni v Sedmohradsku. Táto archaická pšenica je živou 'fosíliou', ktorá bola ako jedna z prvých plodín domestikovaná v oblasti Prednej Ázie v 8. tisícročí pred naším letopočtom a tvorila základ stravy prvých európskych poľnohospodárov. FOTO - PAUL GLENDELL

Nájsť stopu po dinosaurovi je snom každého fanúšika paleontológie. "Nevylučujem to, ale nádej je malá," hovorí Doc. RNDr. Peter Holec, CSc., ktorý vo svojom kabinete opatruje odliatok stupaje prajaštera - zatiaľ jedinú stopu po dinosaurovi na Slovensku. "Určiť nález je zdĺhavý proces," vysvetľuje, "treba ísť do terénu, nájsť materiál, zobrať vzorky, v laboratóriu ich očistiť, zakonzervovať, potom sedieť nad literatúrou." Nález v jeho rukách je už určený: ide o členkovú kosť nosorožca Dicerorhinus jeanviretti, nájdenú v lokalite Nová Vieska a pochádzajucu z obdobia zhruba pred 1,8 milióna rokov. FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ

Kly prehistorického mamuta, ktorý sa Bratislavou preháňal asi pred 20-tisíc rokmi, sa náhodne našli neďaleko Zoologickej záhrady v Mlynskej doline pri stavbe diaľničného tunela. Unikátny nález sa podaril študentom paleontológie, ktorých do miesta výkopových prác zaviala zvedavosť. Pozostatky odkrývali v októbri roku 2003 s pracovníkmi Archeologického ústavu Slovenského národného múzea v Bratislave.

FOTO - TASR