Ostrieľaná slovenská biatlonistka Soňa Mihoková skladala olympijský sľub druhý raz. Pred odchodom do japonského Nagana v roku 1998 vraj čítala text s tepovou frekvenciou dvesto. Tentoraz mala ľahšiu úlohu. V dvojici s bežcom na lyžiach Ivanom Bátorym vyriekla „iba“ – tak sľubujeme.
„Je to povznášajúci pocit, keď môžeme na takej krásnej slávnosti predniesť sľub za všetkých športovcov. Považujem to za vyznamenanie,“ povedala čiernovlasá rodáčka z Nízkych Tatier. Na otázku, či bude „v žiari reflektorov“ najočakávanejšieho okamihu ceremoniálu na Bratislavskom hrade aj do tretice, odpovedala smiechom i poznámočkou, že všetko je možné.
V Nagane skončila útlejšia biatlonistka (165 cm, 49 kg) dva razy na najhoršom možnom mieste – štvrtom. Na veľkých podujatiach sa jej ušla „zemiaková medaila“ päťkrát. Veľa aj na železné nervy. Biatlonistka ich potrebuje oceľové. „V Salt Lake City som štartovala už vlani na pretekoch Svetového pohára. Pamätám si, že som dobre behala, ale vo vetre zle strieľala,“ spomína 31-ročná reprezentantka chystajúca sa už na tretiu olympiádu, ktorá veterné počasie z duše neznáša. V Lilehammeri 1994 skončila na kratšej trati na dobrom dvanástom mieste.
V strede záujmu slovenských fanúšikov sú popri hokejistoch práve biatlonistky. „Po náročnom programe vo Svetovom pohári si teraz potrebujem trochu oddýchnuť. Do Ameriky odlietame dva týždne pred prvými pretekmi, teda budem mať čas. Samozrejme si treba zvyknúť na časový posun i vyše tisícpäťstometrovú nadmorskú výšku Salt Lake City, hoci sme vo vysokých horách dosť trénovali,“ pochvaľovali si biatlonistka prípravu i zdravotný stav, aj keď si na posledných pretekoch Svetového pohára v talianskej Anterselve bolestivo narazila prst. Individuálne preteky a štafetu stavia Soňa významom na jednu úroveň. Sú to spojené nádoby. „V Nagane sme boli tri, ktoré sme skončili v prvej desiatke, to sa musí v štafete odzrkadliť.“
Mihoková je presvedčená, že formu možno doladiť „na mieste činu“. „Nebolo by správne hovoriť o stopercentnej spokojnosti s výkonnosťou. Najlepšia má prísť v pravú chvíľu,“ hovorí smoliarska kráľovná štvrtých miest. „V nevyspytateľnom biatlone treba mať šťastie,“ tíško konštatovala Soňa a pri želaní všetkého najlepšieho v Salt Lake City poverčivo hľadala drevo.
