„U nás, a mám na mysli Česko i Slovensko, je rozšírený názor, že ak sú divadelné predstavenia plné nezrozumiteľností, abstrakcií a najmä poriadne zmätené, sú postmoderné. Často je to priam charakteristická črta pre nudné predstavenie, musí však predstierať intelektuálnu hĺbku, aby sa mu dostalo označenie postmoderné, a v ňom potom čuší a prežíva,“ hovorí na margo svojej knihy Postmoderné podoby divadla slovenský divadelník, už takmer desaťročie žijúci v Česku JÚLIUS GAJDOŠ. „Chcel som ňou teda okrem iného povedať (ale iba tým, ktorí to nevedia), že postmoderna nie je smetisko.“

Kniha pôsobí tak, akoby mala osloviť len teatrológov, je teda určená aj tým, ktorí „nevedia“?

„Iste, je určená najmä odbornej verejnosti, ale poteší ma, ak bude inšpirujúca pre tých, ktorí divadlo vnímajú ako súčasť svojho života, a pritom to nie je ich remeslo. Ak sa o dobré predstavenie zaujímajú iba kritici, nesvedčí to o ničom dobrom.“

Rozlišuje bežný divák, čo je moderna a čo postmoderna?

„Nemusí rozlišovať, ale mohol by sa naliehavejšie dožadovať toho, aby divadlo vypovedalo o jeho svete, o živote, ktorý žije. Je dobré, ak zistí, že je dôležitým partnerom, s ktorým sa musí počítať, pretože každé divadlo sa uskutočňuje v okamihu stretnutia hľadiska s javiskom. Ak nebude rozlišovať medzi minulým a súčasným, bude odchádzať z divadla s pocitom, že za Shakespeara bol asi ťažký život, lebo sa veľa vraždilo a na Západe je lepšie, lebo v súčasným západných hrách je viac srandy.“

A keby predsa len chcel poznať definíciu postmoderny?

„Odporučil by som, aby si namiesto definície predstavil postmodernu ako prívetivú pani vyššej postavy, povedzme, v stredných rokoch, trochu moletnú, nie však tučnú, ktorá rada privinie na svoju bohatú hruď aj menších chlapov, nielen kvôli kontrastu, ale preto, že dodržiavať také konvencie jej pripadá smiešne. V spoločnosti starnúcich modernistov, ktorí sa ešte stále dívajú na divadlo ako na náboženstvo, škatuľkujú umenie a vizionársky hovoria o jeho podstate, nezabudne pripojiť niekoľko ironických poznámok o tom, ako rozumom iba racionalizujú, intelektom intelektualizujú a sú milí, ale už pridlho rozprávajú ten istý metapríbeh. Vtipkuje pritom a s dávkou sebairónie opisuje pohyb svojho tela a obmeny jeho telesných proporcií pri behu cez prekážky.“

Dá sa aspoň orientačne kvantifikovať, nakoľko sme postmoderní?

„Tvárime sa zbytočne svetovo, ale pôvodnú literatúru, ktorá u nás vyšla o postmoderne všeobecne, a teatrologickú zvlášť, spočítame na prstoch jednej ruky. Ale mohlo by toho byť viac, keby všetci mladí nechceli do národného divadla. Na to je však treba vytvoriť mechanizmy, aby pokusy mladých nezahynuli ešte v zárodku. Je to otázka kultúrnej politiky štátu, ktorú si už treba prestať pliesť so všemocným trhom.“

Takže, ako je to?

„Môžeme síce vyhlásiť, že aj my sme už postmoderní, ale bolo by to ako s Novotného socializmom. Obdobie manifestov sa už minulo. Nakoniec, väčšinou boli zaujímavé tie divadlá, ktoré manifest vymysleli dodatočne. Naše divadlá sú všelijaké, niekedy aj dobré a postmoderné.“

Nie je chyba aj v diskontinuite vývoja nášho divadla?

„V podstate sme v dostatočnej miere nezažili absurdné divadlo. Absurdná situácia predstavuje životné okamihy, ktoré strácajú zmysel. Zmysel nemá dostatok významov, prostredníctvom ktorých by sa reprezentoval. Nerozvinula sa tak prirodzená potreba hľadania ďalších významov; cesta od absurdného k modernistom, k Living Theatre, k happenigom, k náhodnému a environmentálnemu divadlu, odkiaľ zase vedie cesta k divadlu postmodernému, keď význam bujnie a rozrastá sa do svojej mnohosti.“

Nelákalo vás mapovať domácu postmodernu?

„Nebol to zámer. Musím však podotknúť, že niektoré predstavenia Stoky boli výsostne postmoderné, bez toho, aby sa o to usilovali, a to bolo mimoriadne hodnotné.“

Nesúvisí „oneskorenosť“ postmoderny v divadle aj s charakterom tohto druhu umenia?

„Určite, postmoderna sa vo všeobecnosti objavovala skôr inde, predovšetkým vo výtvarnom umení, architektúre, ale aj v hudbe. To, že sa postmoderna jasne nechce kategorizovať, je skôr výhodou, môže prechádzať od štýlu k štýlu. V architektúre je to viditeľné, v divadle a literatúre sa postmodena všeobecne ťažšie prejavuje, čo súvisí s ich sústredením sa na jazyk a jeho možnosti.“

Na obálke vašej knihy je neotextovaná, pre väčšinu anonymná fotografia z predstavenia Divadla spod Kobyly z druhej polovice osemdesiatych rokov. Čo vás viedlo k jej zaradeniu?

„Je z hry Cukráreň. Zažili sme pri nej niekoľko situácií, ktoré ma dodnes fascinujú. Bola to hra o starých ľuďoch, ktorí vniknú do prázdnej cukrárne, pretože všetky deti sú v prvomájovom sprievode. Ten sa nepravidelne točí okolo cukrárne, starí ľudia utekajú vždy k inému oknu a povinne mávajú. Raz sme to skúšali v nejakej chalupe na Záhorí a zrazu nás začal míňať detský lampiónový sprievod, bolo to v predvečer októbrovej revolúcie. Nahrnuli sme sa k oknu a mávali – hrali. Toto je presne okamih prechodu od happeningu k náhodnému divadlu, končiaci v zmnožení významu. Ani jedna účinkujúca strana nemohla určiť, kde sa začína životná a kde divadelná situácia.“

Kritika túto hru označovala za absurdnú.

„Kritika má vždy pravdu. Predstavenie sa však menilo a ona nebola svedkom náhodných vzťahov medzi publikom a javiskom, ku ktorým dochádzalo, vrátane pokusu diváka nahovoriť publikum, aby vypískalo tanečnicu – bol to totiž jej žiarlivý partner. Aj to bol dôvod pre tú fotografiu na obálku. Samozrejme, čiastočne je to fór. Herci stoja v napätých pózach a volajú – vstúpte do brány postmodernizmu.“