„Vozíme si ich v kufroch,“ vyhlásil veľmi rozčúlený mladý úradník z centrálnej kábulskej banky, na ktorom bolo najpodivnejšie to, že bol do hladka oholený.

V Afganistane deväťdesiatpäť percent mužov nosí bradu, čo má hneď niekoľko dôvodov. Jednak je v krajine bez vodovodu, kanalizácie a elektriny veľmi ťažké dodržiavať základné hygienické návyky, tým skôr každý deň sa oholiť, po druhé od odchodu Talibanu ešte neuplynul taký dlhý čas, aby sa na príkaz nosiť dlhú bradu zabudlo, a po tretie – je to jednoducho móda, zvyk, znak mužnosti a sily.

Mladík s hladkou tvárou za sebou už-už chcel buchnúť dvermi, ale potom sa predsa len zarazil a o niečo menej ukrivdeným tónom dodal: „Telefóny nefungujú, elektrina je len pár hodín denne, o počítačoch väčšina z nás ani nečítala a vy sa ma pýtate, akým spôsobom budeme prevádzať do Afganistanu miliardy dolárov. Ten, kto nám ich dáva, sa tiež musí postarať, aby prišli bez úhony na miesto. Zatiaľ je najspoľahlivejšie priviezť ich nákladným lietadlom.“

Kábulská burza má aj fax

Jediná finančná inštitúcia, ktorá prežila vojny, suchá a zemetrasenia a funguje bez prerušenia už skoro osemdesiat rokov, je súkromná a na naše pomery veľmi divoká kábulská burza Sarad Šahzada. Nielen, že tu môžete vymeniť takmer akúkoľvek svetovú menu, ale jej prostredníctvom je možné poslať do Afganistanu aj peniaze zo zahraničia.

Pri pohľade na špinavý dvor, tisíce veľmi hlučných ľudí, ktorí mávajú bankovkami, hádajú sa a občas bijú jeden druhého po hlave, sa nechce veriť, že by práve týmto spôsobom svetové veľmoci a zahraničné finančné organizácie chceli do Afganistanu prevádzať milióny či miliardy dolárov. „Denný obrat v našom dvore je vyše milión dolárov. Poskytujeme akékoľvek služby, máme dokonca fungujúci telefón, ktorým sa môžeme dovolať aspoň do Pakistanu, vieme prijať fax, ale pochybujem, že by zahraničná pomoc išla cez nás,“ usmieva sa tučný majiteľ najväčšej afganskej zmenárne, veľmi priateľský Amin.

Jeho ochranka odháňa reťazami tých, ktorí sa snažia meniť peniaze bez licencie. „To si nevšímajte. S peniazmi je vždy spojená trocha násilia a čím viac peňazí, tým viac sily potrebujete, aby ste udržali poriadok,“ hovorí skúsene Amin, ktorý ovláda značnú časť afganského finančného trhu už 25 rokov.

V štátnych úradoch sa končí pred obedom

Na ministerstve financií vládla o trochu pokojnejšia atmosféra už len preto, že tu živé peniaze nikto nevidel mnoho mesiacov. „Štátna pokladnica je prázdna, tak aký rozpočet, aké plánovanie, aké rozdeľovanie prostriedkov,“ s úsmevom úžerníka priznáva námestník ministra Samsula Chaka. „Nefunguje výroba, export, nikto nevyberá žiadne dane, tak z čoho má asi štát žiť? Musíme čakať na to, až k nám začnú prúdiť peniaze, ktoré nám odklepli v Tokiu.“

Pán námestník sa netrpezlivo pozerá na hodinky, pretože sa blíži obed a v štátnych úradoch sa končí pracovný deň. Predtým sa vraj pracovalo aj popoludní, ale teraz to nemá nijaký zmysel. Jednak zamestnanci boli zvyknutí, že dostávali zadarmo obedy, čo už dávno neplatí. Po druhé, je zima, väčšina budov je bez okien a na drevo štát tiež nemá. Po tretie, nefunguje hromadná doprava a ľudia potrebujú veľa času na to, aby sa dopravili do domu. No a po štvrté, nie je čo robiť. Bez financií, bez nábytku, bez kancelárskych potrieb, papiera i písacích strojov je len ťažko podávať dôstojné pracovné výkony.

Tento víkend však mali štátni zamestnanci predsa len lepšiu náladu. Po mnohých mesiacoch dostali plat, síce symbolický, ale prvýkrát sa ani nič lepšie nečakalo. Každý z takmer trojtisícovej armády úradníkov a policajtov si odniesol domov v priemere 28 dolárov.

Ako sa peniaze dostali do centrálnej banky, ktorá ich potom rozdelila medzi ministerstvá a ďalšie inštitúcie, to sa prísne tají. Podľa dôverných informácií ich priviezli v nákladných autách z Pandžšírskeho údolia, kde boli peniaze schované ešte v časoch, keď Kábul ovládali talibovia. Afganské peniaze pomenované afgáni sa totiž tlačia v Rusku a Moskva ich vlani vyrobila pomerne veľké množstvo. Darovala ich vodcovi protitalibanskej opozície Achmadovi šáhovi Masúdovi, aby ho podporila v boji proti talibom.

Masúda však v septembri zavraždili teroristi a peniaze, ktoré majú menšiu hodnotu ako papier, na ktorom sú vytlačené, sa dostali do rúk jeho stúpencov, Tadžikov zo Severnej aliancie. Na kábulskej burze možno vidieť balíky úplne nových bankoviek v igelitových puzdrách tak, ako ich zabalil stroj v továrni na peniaze v ďalekom Rusku.

Trojaké peniaze

V Afganistane kolujú tri druhy domácej meny a žiadna z nich neplatí na celom území, čo spôsobuje problémy predovšetkým neskúseným cudzincom. Keď si vymeníte doláre v severných provinciách, na juhu a v Kábule si za ne buď nič nekúpite, alebo vám za ne dajú iný druh afgáni, tzv. štátne bankovky, ale v pomere 2:1, takže prídete o polovicu sumy.

Severná mena má inú farbu a hovoria jej džumbaša. Natlačiť si ju dal uzbecký generál Abdul Rašíd Dóstum, ktorý ovláda časť severu krajiny. Okrem toho kolujú medzi Afgancami tzv. peniaze navyše, ktoré boli vytlačené práve ako vojenská pomoc Masúdovi a poznajú sa podľa toho, že ich kód končí číslami 34 alebo vyššími. Rovnako ako džumbaši v Kábule nie sú príliš populárne a majú polovičnú hodnotu, ako štátne bankovky vytlačené za vlády mudžáhidov.

Koľko zmizne v čiernej diere korupcie?

Štát, ktorý nemá jednotnú menu, rozpočet, ani elektrinu v budove štátnej banky, môže byť len ťažko zodpovedný za 15 miliárd dolárov, ktoré mu zahraničie prisľúbilo na budúcich desať rokov. Afganské ministerstvo financií sa síce potešilo, keď v Tokiu zahraniční donori prisľúbili pomoc vo výške niekoľkých miliárd dolárov, najradšej by však peniaze dostalo v hotovosti, v dolároch a hneď. Čo by s nimi robilo potom, drží zatiaľ v tajnosti a na podobné všetečné otázky úradníci odpovedajú frázami: „Musíme obnoviť predovšetkým školstvo, zdravotníctvo a poľnohospodárstvo.“

Je však jasné, že veľkú časť by spotrebovala všadeprítomná korupcia, niečo by sa nenávratne stratilo a časť by sa investovala do úplne nepotrebných a nefungujúcich podnikov, ktoré ovládajú príbuzní ministerských úradníkov. Časť hotovosti však do Afganistanu predsa len bude potrebné dopraviť, napr. na platy štátnych zamestnancov svet tiež prisľúbil prispieť.

Pokiaľ sa nevzchopí štátna banka, kde vychudnutí robotníci v tieto dni opravujú stropy a vsádzajú nové dvere, ostáva cesta, ktorú využívajú teraz všetky humanitárne organizácie i veľvyslanectvá – voziť doláre po vreckách.

Autor: agentúra Epicentrum, Kábul pre SME