- vzbudil viac pochybností než radosti.

Ak by sme za jednotku režisérskej rozpačitosti považovali vzájomné poklepkávanie sa zboristov po pleciach, môžeme inscenáciu režiséra Tomáša Surého označiť ako neinvenčne banálnu.

Bez výkladu, bez generačného prínosu, ktorý by sa dal od študentskej inscenácie očakávať. V strachu, aby náhodou nebola nuda, je javisko takmer ustavične plné, všetko sa neustále hýbe, jeden ošúchaný gag sa vŕši na druhý, bez kontrastu a dynamiky.

Čo chýbalo javiskovej akcii, chýbalo aj ukričanému hudobnému naštudovaniu. Belcantovému muzicírovaniu, jeho ľahkosti a dynamickej pulzácii, ostalo mnoho dlžné.

Primnoho nádejí nevzbudila ani úroveň speváckych výkonov. Profesionálne kritériá naplnila jedine Adriana Kučerová (Adina), ktorá si vlani za skvelé stvárnenie Morgany v Händlovej Alcine vyslúžila nomináciu na divadelnú Dosku v kategórii objav sezóny. Kučerová popri farebne krásnom, viacvrstevnom, mäkko vedenom sopráne ako jediná ponúkla aj zmysel pre pointovanie belcantovej frázy.

Ten ešte chýba študentovi 3. ročníka Ondrejovi Šalingovi (Nemorino), ktorého zdravý, dobre posadený, no zatiaľ insitný hlas je na úrovni pekného materiálu, s potrebou kvalitného školenia. Barytón Filipa Tůmu (Belcore) má slušnú spodnú polohu, od vyšších stredov zápasí s technickými problémami. Svetlý, farebne nevyrovnaný bas Petra Cingeľa je pre postavu Dulcamaru nevhodný, u alternanta Stanislava Bartka sa o belcantovom spievaní vôbec nedá hovoriť.

V druhopremiérovom obsadení sa ako Adina predstavila Silvia Adamíková. Ani jej subretne ostrý, v strednej a nižšej polohe rozvibrovaný soprán nepatril k tromfom inscenácie.

Jeden profesionálne akceptovateľný výkon a jeden (snáď) prísľub do budúcnosti. Tentoraz si pedagógovia a študenti hudobnej a tanečnej fakulty nevystavili veľmi lichotivú vizitku. Chceme dúfať, že bol len neúrodný rok.

Autor: MICHAELA MOJŽIŠOVÁ(Autorka je operná kritička)