FOTO
Stretol som kamaráta z detstva. Pred hypermarketom. Medzi ľuďmi, ktorí sa až prehýbali pod nákupmi. Stano mal ruky prázdne. Mal zarastenú tvár, apatický pohľad, špinu a počasie zažraté do pokožky. Znaky, ktorými poľahky identifikujete bezdomovca.
Vyštudoval elektrotechnickú fakultu. S červeným diplomom. Hneď po škole sa oženil. Našiel si prácu v inom meste. Núkali mu aj byt. Ešte za socializmu odišiel pracovať do Líbye. Po troch rokoch sa vrátil naspäť. Nenašiel manželku, deti, byt, iba bankové konto. Aj to zívalo prázdnotou.
Rozviedli ich. Žena mu bránila v styku s deťmi. Mesto mu neprirástlo k srdcu. Vrátil sa k rodičom. Mal kde bývať. Pokúšal sa začať odznova. Pracoval, kým firma neskrachovala. Peniaze išli na výživné na deti, ktoré nemohol vidieť.
Stal sa nezamestnaným. Nevzdával sa, s otcom sa prebíjali, ako sa dalo. Keď sa nedalo, požičali si. Dlhy rástli. Objavil sa exekútor. Otca umiestnili do domova dôchodcov. Stano sa ocitol na ulici. Zo dňa na deň. Tá ulica odrazu vyzerala inak. Od Vianoc si na ňu zvykol a naučil sa žiť. Je tam doteraz. A už to na ňom vidno.
Mrazí ma z toho na chrbte. Deliaca stena medzi domovcami a bezdomovcami je tenulinká ako fólia. Myslíme si, že keď sme na jednej strane, na druhú sa dá dostať ťažko. Ten pocit v nás vyvoláva pocit bezpečia vlastného domova. Asi netušíme, kedy sami stúpime na prvý schodík, ktorý nás hravo zavedie do pekla bez strechy nad hlavou. Do pekla na Zemi, v ktorom už nie je nič. Iba prázdne ruky, apatický pohľad a špina a počasie zažraté do pokožky.
Stano stratil domov, ja pocit bezpečia.
carnansky.blog.sme.sk
Autor: MILAN ČARŇANSKÝ
