Londýn 28. januára (TASR) - V Afganistane podľa odhadov zomiera takmer každé tretie dieťa skôr, ako oslávi piate narodeniny. Množstvo afganských detí osirelo pri nedávnom bombardovaní krajiny alebo počas občianskej vojny, ktorá sa skončila nástupom Talibanu k moci.
Siroty často nemajú žiadny domov a trápia ich najrôznejšie choroby. Afganské deti dodnes zabíja nielen detská obrna a zápal mozgových blán, ale aj obyčajné kiahne. No mnoho mladých ľudí verí, že sa im už bude dariť lepšie.
Väčšina chlapcov sa snaží uživiť ako čističi topánok. Patrí k nim aj Nasím, hanblivý chlapec, ktorý rozpráva pomaly starostlivo naučenou angličtinou. Jeho melancholický výraz je v rozpore s jeho vekom - má len 14 rokov. Osudy všetkých týchto čističov topánok sú si podobné ako vajce vajcu: otec im zomrel buď vo vojne alebo na nejakú chorobu, majú hŕbu súrodencov a celá rodina je odkázaná na ich skromný zárobok.
Čistením topánok si Nasím zarobí denne zhruba 30.000 afghání, čo je menej ako jeden dolár. Za tieto peniaze môže kúpiť len to najpotrebnejšie - väčšinou aspoň chlieb a cukor. Ryža je pre neho delikatesa a mäso vraj jedol naposledy pred rokom.
Nasím nie je v tejto krajine výnimkou. V uliciach Kábulu pracujú desaťtisíce detí. Umývajú autá, čistia topánky, plahočia sa na trhoviskách a v dielňach ako hlavní živitelia rodín. Život je pre afganské deti bojom o prežitie. Štatistické údaje sú tragickou ilustráciou dôsledkov vojen, anarchie a zaostalosti.
Tri z desiatich detí umierajú ešte pred dovŕšením piateho roku, a polovica z tých, ktorí sa svojich piatich narodenín dožijú, trpia ťažkou podvýživou. OSN odhaduje, že 35.000 detí padne tento rok za obeť kiahňam len preto, že neboli očkované. V niektorých častiach krajiny je percento detí očkovaných proti akejkoľvek chorobe nulové. Najviac ich je v Kábule, ale aj tam je zaočkovaných len 30 percent detí.
Zdá sa, že z tejto situácie niet východiska, ale deti nestrácajú nádej. Nasím a jeho priatelia chodia do školy, ktorá vznikla špeciálne pre deti ulice. Každý z týchto chlapcov má svoje ambície - chcú sa stať prekladateľmi, stolármi alebo vodičmi. A keď sa ich spýtate, či sa do budúcnosti pozerajú s nádejou, všetci bez váhania odvetia: Prečo nie?
Mier v Afganistane je krehký a nebezpečenstvo tu číha doslova na každom kroku - je ním zima rovnako ako nášľapné míny. Ale sila, ktorú v sebe skrývajú tieto deti ulice, je šancou na novú budúcnosť.
