Výtvarníčka a odevná návrhárka Iveta Ledererová sa vo svojom obchode, plnom všelijakých zaujímavých látok, modelov dámskej aj pánskej konfekcie a rôznych odevných doplnkov, cíti ako doma. Podnikanie v oblasti odevného dizajnu ju intenzívne zamestnáva už pätnásť rokov a nezabúda pri ňom ani na voľnú tvorbu. O domáci priestor sa preto delí s pôvabným pracovným neporiadkom. Ten však hocikomu neukáže. "Teraz mám toho v byte naozaj veľa porozkladaného," hovorí, "ale dúfam, že vás niekedy budem môcť k sebe pozvať."

» Je pre vás podstatné, ako bývate a čím sa doma obklopujete?

Záleží mi na tom, ale vlastne aj doma som takmer vždy obklopená prácou. Buď mám v byte porozkladané firemné a úradné papierovačky alebo časopisy, farby, štetce, látky. Po dlhšom období som sa totiž opäť vrátila

k voľnej tvorbe, k tapisériám, gobe-línom a predovšetkým kolážam. Do veľkej miery vznikajú práve v mojej obývačke.

» Mali ste ako dieťa vlastnú izbičku a v nej svoje malé kráľovstvo?

Ako celkom malá som bývala v rodinnom dome. Keď som mala päť rokov, presťahovali sme sa z Dunajskej Stredy do bytu v centre Bratislavy. O priestor som sa delila s bratom a mala som aj svoj kútik, kde som odmalička čosi vymýšľala, kreslila, šila. Spočiatku som ručne šila šaty bábikám, neskôr sebe. Svoj prvý šijací stroj som dostala, keď som mala pätnásť. Mám ho dodnes.

» Ako sa vám býva v centre mesta?

Musím povedať, že po toľkých rokoch sa ma dosť dotýkajú rôzne urbanistické zmeny, ktoré centrum Bratislavy podstúpilo. Napriek tomu si uvedomujem, že bez dotyku s ním by som si svoj život už nevedela predstaviť. Ale nič sa nedá robiť, človek si na nové veci musí zvyknúť, podobne ako na električky, trolejbusy, či na to, že nemôže cez deň otvoriť okno pre prach, smog a hluk.

» Čo vás v centre mesta drží?

Celý život som tu túžila mať podkrovie, v ktorom by som mohla bývať aj mať ateliér. Od svojich devätnástich rokov som si podávala žiadosti na pridelenie nebytových priestorov. Do dnešného dňa, a to sú už tri desiatky rokov, sa to nepodarilo. Napokon som kúpila byt bez podkrovia. Ateliér mám na opačnom konci mesta, takže aj preto si veľa roboty nosím radšej domov. Byt je vlastne môj druhý ate-liér. Jediné miesto, ktoré doma neokupujú moje pracovné veci, je synovo teritórium s počítačom.

» Nechytá vás upratovací amok, keď sa v byte neviete už ani pohnúť?

Hej, väčšinou vtedy, keď sa niekto menej známy ohlási na návštevu. Pred priateľmi, ktorí vedia, ako pracujem, s tým nemám problém.

» Náhodou to môže byť celkom príjemný neporiadok. Znesie sa so zariadením bytu?

Myslím, že áno. Keď človek pracuje veľa s farbami, nepotrebuje ich až tak využívať v interiéri, takže sa to vzájomne nebije. Zariaďovanie ma veľmi baví, niektorým známym som dokonca poradila pri riešení interiéru. Môj byt je však veľmi jednoduchý. Všetky steny sú biele a visia na nich obrazy mojich kolegov. Predsieň je malá, má zrkadlové steny a skriňu, aby pôsobila opticky väčšie. Kúpeľňa s toaletou sú urobené veľmi jednoducho, v čierno-bielych farbách. Kuchyňu, ktorá bola pôvodne predsieňou, som prepojila s obývačkou. Je tiež jednoduchá, ale mimoriadne funkčná, lebo som človek, ktorý nevie byť hladný. Aj tieto priestory sú čierno-biele. Obývačku som doplnila jedným pekným starožitným anjelom a starožitnou čiernou skriňou, ktorú som našla ešte v mladosti a dala ju trochu do poriadku. K tomu televízor, kreslo a, samozrejme, stacionárny bicykel.

» Vždy počítate s tým, že pracovný neporiadok doplní váš interiér?

Vlastne áno. Len občas sú obdobia, keď vydržím a nenosím ho domov. Vtedy väčšinou pripravujem prehliadku odevov, alebo mám jednoducho obdobie iných činností

a doma sa zdržujem minimálne.

» Ako vlastne vnímate farby? Určujú váš život?

V zásade nie som proti žiadnej, ale nemám ani takú, ktorú by som preferovala. Asi to život tak zariadil, že keď s farbami stále robím, tak som nimi vlastne vždy obklopená, bez ohľadu na to, či ich potrebujem, alebo nie. Súvisí to zrejme aj s povahou. Ani v obliekaní nepotrebujem výrazné farby. Nosím hnedú, veľa čiernej, šedej, tmavomodrej. Sú to dosť nenápadné, ale praktické farby, ktoré sa so živými farbami dajú dobre kombinovať. Tie používam ako doplňujúce. A najviac asi vtedy, keď potrebujem nový príliv energie. Vo všeobecnosti nepotrebujem na seba upútavať farbou. Skôr to robí za mňa moja výtvarná tvorba.

» Hodnotíte ľudí podľa farieb?

Farby súvisia s náladou, typológiou človeka, ale aj s prostredím či príležitosťou. Teraz, keď prichádza jar, má asi každý chuť na optimistickejšie farby. Psychológovia to dokonca aj odporúčajú. Sú však ľudia, ktorí za celý život navyskúšajú žiadnu "divočinu". A potom sú takí, ktorí ju potrebujú každý deň. Platí to pri obliekaní, a hlavne u žien.

» Občas človek dostane chuť spestriť nielen šatník, ale aj bývanie alebo ho dokonca celkom vymeniť. Aký kompromis by ste poradili?

Ľudia často hovoria, že nemajú peniaze na zmenu. Ale dá sa to urobiť aj veľmi jednoducho. Pokiaľ ide o interiér, stačí sa poradiť, prelistovať zopár časopisov, poprechádzať sa v obchodných domoch a niečo vám určite napadne. Niekedy stačí kúpiť jeden kus nábytku alebo prešmirgľovať niečo staré, pretrieť farbou, pridať pár farebných vankúšov alebo vymeniť záves, presunúť nábytok, kúpiť kvet. Alebo zopár starých vecí odložiť do pivnice a istý čas ich nevidieť. V najhoršom prípade treba niečo vyhodiť. Naozaj to môže veľmi pomôcť.

» Celý život žijete v meste, čo asi prispelo k tomu, že rozmýšľate veľ-mi prakticky. Neťahá vás to preč, na dedinu, do domu so záhradou?

Mala som už obdobie, keď som intenzívne myslela na to, že chcem kúpiť nejakú chalúpku s dvorčekom blízko Bratislavy. Zatiaľ sa však musím venovať obchodu, ktorý bezo mňa nefunguje. A cestovanie je časovo náročné. Veď mám často problém dostať sa do ateliéru na druhý koniec mesta.

» Máte už aj konkrétnu predstavu, ako by to v takom domčeku mohlo vyzerať?

Mám, samozrejme. Snívam o tom, že si konečne budem môcť spraviť veľký rám, ktorý bude siahať od zeme až po strechu a budem môcť na ňom robiť veľké tapisérie. V byte sa veľké veci nedajú dobre robiť, človek nemá odstup. Základ domčeka teda určite bude tvoriť ateliér. Možno sa stane zázrak a budem sa môcť touto myšlienkou reálne zaoberať.

» Beriete pri svojich tapisériách do úvahy, v akom priestore sa ocitnú?

Viac či menej vychádzajú vždy z interiéru. Často sú to priame objednávky, takže s architektom musím konzultovať, o aký priestor ide. Je rozdiel, ak má byť tapiséria nerušivým doplnkom, a iné je, keď má byť dominantou. Farebné riešenie a kompozícia sú veľmi podstatné. V posledných rokoch som sa im však veľmi nevenovala, lebo takmer všetok čas zhltol obchod a odevná tvorba. Ale pre pokoj duše robím teraz koláže. Koncom minulého roka sa ich nahromadilo toľ-ko, že sa mi dokonca podarilo uspo-riadať aj menšiu výstavu.

» Aký pocit vo vás vyvolávajú vaše diela v interiéri?

Najkrajší pocit mám, keď nejakú vec, ktorú som robila napríklad aj pred dvadsiatimi rokmi, má niekto stále doma na stene. Vtedy viem, že moja robota má zmysel a aj všetky tie naháňačky okolo obchodu sa dajú ľahšie zniesť.

» Hovorili ste, že máte doma obrazy od kolegov. Aké dôležité sú pre vás osobné vzťahy, ktoré vám vaše doplnky v byte pripomínajú?

Obrazy svojich kolegov a priateľov dostávam do daru. Sú to dobrí výtvarníci a ich diela nevnímam len ako estetickú súčasť interiéru. Mám k nim však rovnaký citový vzťah ako napríklad k obrázku, ktorý mi prinesie kamarátka z druhej strany zemegule, a ktorý nemá výtvarnú hodnotu.

» Ako by si mal podľa vás vyberať obraz alebo výtvarný objekt človek, ktorý nemá skúsenosť s výtvarným umením?

Myslím si, že mnoho ľudí si u nás kupuje obrazy skôr podľa toho, akú majú veľkosť, akej farby sú rámy, či ladia farby s obývačkou, než podľa toho, aký pocit v nich vyvolávajú. Niekedy sa im obraz aj páči, ale nevedia prečo, a tak si ho radšej nekúpia, lebo by susedom nevedeli vysvetliť, čo znázorňuje. Vecí, ktoré v nás vyvolávajú neidentifikovateľné pocity, sa predsa netreba báť. Pocity sú dôležité a všetko v dome by malo o nich hovoriť. Hoci aj záhradní trpaslíci. Prečo nie, keď v človeku vyvolajú dobrú náladu?

» Čo si kupujete do svojho príbytku vy sama?

Z výtvarných originálov si kupujem šperky. Ale len sporadicky a nosím ich veľmi málo. Okrem toho mám rada sklenené objekty. Keby som mala väčšie priestory, zrejme by v mojom byte nechýbali solitéry našich súčasných dizajnérov - napríklad nejaká komoda alebo pekné kreslo. Veľmi sa mi páčia, majú dôvtip a sú veselé, nie je problém zakomponovať ich hoci aj do úplne konzervatívneho bytu. A čo je dôležité, sú inšpiratívne. Človek má chuť pri nich vymýšľať. n

Iveta LedererováIveta Ledererová - akademická maliarka, módna návrhárka, textilná dizajnérka. Narodila sa v Dunajskej Strede, od piatich rokov žije v Bratislave. V rokoch 1970 - 74 študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, v rokoch 1974 - 80 na Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe. V roku 1979 absolvovala aj študijný pobyt na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Helsinkách. Od roku 1980 takmer desať rokov pedagogicky pôsobila na VŠVU v Bratislave. Usporiadala desiatky módnych prehliadok svojich odevných modelov v rôznych mestách na Slovensku aj v zahraničí, napríklad v Poľsku, Rakúsku, Nórsku, Nemecku či v Mexiku. Svoje autorské objekty a šperky vystavovala v roku 2002 v K-Gallery v Bratislave a koláže začiatkom tohto roka v bratislavskej výstavnej sieni SPP. Od roku 1990 vedie semináre a odborné poradenstvo v oblasti spoločenskej etiky a kultúry odievania.