Ale aj takých, ktorí do nej vstupujú síce často, ale vždy len nakrátko a výlučne za účelom hygieny. Ale všetci tí, ktorí si môžu dovoliť pristupovať ku kúpeľni a jej využitiu takto nonšalantne a podľa svojho uváženia, sú slobodní alebo aspoň bezdetní. Až kým sa neocitnú v širokej skupine "nás ostatných".

Máte iba jednu kúpeľňu a dorastajúce deti? Tak to určite poznáte. Prvým krokom v tejto situácii (a jedinou možnosťou ako sa ochrániť pred infarktom) je zmieriť sa s tým, že sa do kúpeľne dostanete iba zriedkavo.

"Ja som sa do kúpeľne dostal vždy až v máji. My sme veľmi veľká rodina," tak nejako sa zveroval pán Lasica kedysi v populárnych Bumerangoch kolegovi Satinskému. A podľa mojich skúseností ani veľmi nepreháňal. Najmä rána sú divé... Stepujem pred kúpeľňou, v ktorej sa sprchuje zákerný nepriateľský element (= člen rodiny, ktorý sa dostal do tejto miestnosti nejakým podrazom skôr ako ostatní) a z kuchyne sa každú chvíľu ozýva nespokojné: "Ešte nie je?" a "Potrebujem si umyť zuby! Čo si o sebe vôbec myslí?!" Vtedy spriadam plány na postavenie druhej kúpeľne. Aspoň takej maličkej - len so sprchovacím kútom.

Ak viete o čom hovorím, staviate druhú kúpeľňu aj vy. Ak vám tieto riadky nič nehovoria, netešte sa: príde aj na vás. Podľa neoverených informácií, najťažšie prípady obetovali vraj dokonca časť obývačky, aby sa aspoň občas mohli ráno osprchovať.

A na záver varovanie pre ešte nič netušiace rodiny s malými deťmi: v žiadnom prípade nezlučujte kúpeľňu zo záchodom.

Mona Gáliková

redaktorka prílohy Nové bývanie