BRATISLAVA – Presne pred dvadsiatimi piatimi rokmi 28. januára 1977 predpoludním zaplnili Národné divadlo v Prahe známe osobnosti Československa – spisovatelia, dramatickí umelci, skladatelia, hudobníci, architekti, výtvarníci. Prišli, aby sa prihlásili k hodnotám socializmu a odsúdili rozvratnú činnosť Charty 77. Priebeh zhromaždenia sa vysielal v priamom televíznom prenose, o dva dni išla repríza.

Kamery snímali populárne osobnosti: vtedy už ťažko chorého Jana Wericha, Františka Filipovského, Jiřího Sováka, Ladislava Peška, Miloša Kopeckého. Stretnutie sa skončilo prevolaním Za nové tvorivé činy v mene socializmu, ktoré prečítala Jiřina Švorcová.

Na záver tohto divadla sa prítomní podpisovali na listy, na ktorých bol len názov prejavu a veta: „Prihlasujem sa k prevolaniu výboru umeleckých zväzov.“ Toto vyhlásenie, ktoré si vyslúžilo názov anticharta, sa na druhý deň v plnom znení objavilo v denníku Rudé právo. Podpisy pribúdali ďalšie dva týždne – dohromady bolo zverejnených viac ako 7-tisíc podpisov.

Medzi nimi boli Strnisková, Chudík, Krížiková, Kákoš, Haverl, Haspra, Dočolomanský, Valentová, Tarageľ, Huba, Kukura, Jamrich, Turzonovová, Emília Vášáryová, Hlaváček, Hanák, Ursíny. Dokument podpísala väčšina známych osobností. Mnohí text charty, proti ktorému vystupovali, ani nepoznali.

Podľa vtedajších mocných sa monštrózna podpisová akcia vydarila. Osobnosti poslúžili režimu, aby odstrašili ľudí od Charty 77.

Strach mocných

Anticharta bola vyvrcholením lavíny protestov proti vyhláseniu charty. Ostrá masová protikampaň sa však rozbehla už skôr.

Odštartoval ju 12. januára článok v Rudom práve „Ztroskotanci a samozvanci“: „V období, keď náš ľud pod vedením strany naplňuje svoju každodennú prácu, pár urazených a márnivých stroskotancov a samozvancov, ale v skutočnosti agentov imperializmu typu Mlynářa, Kriegla, Havla, Hájka, Patočku, Vaculíka, bez štipky cti a svedomia spriada plány, ktoré nemôžu mať iné poslanie než prípravu kontrarevolúcie.“

Text charty v žiadnom denníku v Čechách ani na Slovensku nevyšiel. Objavil sa len v zahraničných denníkoch The Times, Le Monde a Frankfurter Allgemeine Zeitung.

Dôvod protiakcie bol jednoduchý – strach mocných. „Charta predstavuje najnebezpečnejšiu fázu, pretože sa obracia na všetkých doma i v zahraničí a snaží sa všetkým vyhovieť. Zostavili ju najlepšie mozgy ‘opozície‘, je napísaná tak rafinovane, že keby sme ju dovolili zverejniť, 90 percent ľudí by nepochopilo, v čom je jej nebezpečenstvo. Nebyť masívnej zastrašujúcej kampane, podpísali by ju mnohí, jeden až dva milióny, ktorým len strach bráni zaradiť sa medzi signatárov,“ vysvetľoval v roku 1979 minister vnútra Obzina.

Ďalšie vyhlásenia

Po tomto vyhlásení nasledovali ďalšie. 4. februára 1977 sa v pražskom Divadle hudby stretli ľudia zo zábavného priemyslu a populárnej hudby. Prejav prečítala Eva Pilarová, po nej nasledovali prejavy známych spevákov, ktoré odštartovali zlatý slávik Karel Gott, Ladislav Štaidl, Jiří Korn. Pod vyhlásenie „aby ešte hodnotnejšou tvorbou a krajšími melódiami prispievali k pohode a šťastnému životu,“ sa prítomní podpisovali. Kamera opäť zaostrovala na najpopulárnejších: Hammela, Satinského a Lasicu, Hegerovú, Molavcovú, Laufera, Zagorovú, Hálu.

Spochybňovanie podpisov

Nie všetci, ktorí sú na obrovských zoznamoch Rudého práva, priznávajú, že antichartu aj podpísali. Václav Neckář tvrdí, že v čase podpisovej akcie bol v Berlíne, ale svoje meno v Rudom práve našiel, s vysvetlením, že sa k podpisovej akcii pripojil telefonicky.

„Moje meno uverejnili v zozname bez môjho vedomia,“ hovorí dnes aj Helena Vondráčková. Tvrdí, že aj ona bola s Neckářom v Berlíne. Preto nedávno zažalovala publicistu Jána Rejžka, ktorý s jej vyhlásením polemizoval. Na súde sa ukázalo, že nebola v NDR, ale na mesačnom turné v Poľsku. Podpisové hárky sa nájsť nepodarilo.

Proti podpisu v Rudom práve protestuje aj manželka českého prezidenta Dagmar Havlová. Ako povedala, nie si je vedomá, že by vtedy taký dokument podpísala, a nespomína si na žiadnu situáciu, pri ktorej by mohla antichartu podpísať.

Do roku 1989 svoj podpis zverejnený v Rudom práve však nikto z umelcov nespochybnil.

O charte vedeli všade

To, či bol podpis prejavom súhlasu, či krotkej poslušnosti obetí doby, sa dá ťažko zistiť. Mnohí svoju lojálnosť zdôvodňujú tým, že si chceli udržať zamestnanie, ochrániť rodinu. „Mnohí považovali podpis tzv. anticharty za niečo banálne, bezvýznamné, panoptikálne,“ hovorí český dramatik a novinár Karel Steigerwald.

Po páde režimu niektorí svoj podpis verejne oľutovali. Napríklad Jiří Ornest či Michal Pavlata. „Mal som strach a doteraz sa za to hanbím,“ povedal v roku 1990 Zdeněk Svěrák.

Jiřina Švorcová však dodnes považuje antichartu za „prihlásenie sa k socialistickej kultúre, nie ako zatratenie. Bola to reakcia na vystúpenie Charty 77,“ povedala v rozhovore pre denník SME.

Tí, čo antichartu vyslovene odmietli podpísať, niesli aj následky, napríklad pesničkár Vladimír Mišík, ktorý mal potom zakázané spievať.

Podľa signatárky Charty 77 Evy Kantůrkovej, anticharta v konečnom dôsledku mala aj svoj význam. Popri zastrašovaní obyvateľstva a teatrálnom vylúčení signatárov zo spoločnosti sa Charta 77 stala vďaka anticharte známou aj v najposlednejšej dedinke.