NITRA – Herci a tanečníci nepovedia na javisku ani slovo. Mnohí diváci v hľadisku nedávajú najavo uznanie udieraním dlaní, zdvihnú ruky nad hlavu a trasú dlaňami ako stužkami z prvomájových sprievodov. Obrázky rúk so skrčenými prstami vytvárajú nad javiskom nápis „festival“.

Včera sa v Nitre skončil sedemdňový, na Slovensku jedinečný Medzinárodný festival kultúry nepočujúcich svätého Františka Saleského. „Vytvára podmienky na komunikáciu, a preto je jeho hlavným významom integrácia,“ hodnotí riaditeľka Anna Šmehilová. Umenie považuje za jedinečný prostriedok dorozumenia: „Posunková reč má len vyše tisíc slov. Nepočujúci často nerozumejú obsahom zriedkavých slov, ktoré vidia napísané. Napríklad na seminári sa niektorí stretli so slovom tehliar alebo kritik po prvý raz. Reč umenia je univerzálna a svojím jazykom zbližuje nepočujúcich s počujúcimi,“ vysvetľuje riaditeľka, ktorá problémy so sluchom nemá, ale pochádza z rodiny nepočujúcich.

„Kultúra nepočujúcich sa u nás vôbec nerozvíjala a nerozvíja sa ani dnes. Komunikácia na báze partnerstva neexistuje. Nepočujúci nie sú v spoločenskom, politickom, kultúrnom či sociálnom dianí. Spoločnosť sa na ich názor nepýta. Nie z dôvodu, že by o nich nemala záujem, ale preto, že im nerozumie,“ konštatuje Anna Šmehilová.

Sama má pocit, že väčšinová spoločnosť robí z nepočujúcich negramotných. Deti, ktoré majú poškodený sluch, sú často už od troch rokov vychovávané a vzdelávané internátne. Takéto školy máme len v piatich mestách v Bratislave, Levoči, Kremnici, Prešove a Lučenci.

Združenie Effeta ako hlavný organizátor festivalu spolupracuje s inštitúciami v Holandsku. „Tam pochopili, že keď štát podporí komunitu, ktorá postaví nepočujúcich na nohy, celý život odpadávajú podpory a dávky. Takýto človek sa vie o seba postarať a uplatniť sa. Pre nás je to budúcnosť, ktorú budeme musieť tvrdo prebojovať,“ hovorí riaditeľka.

Lepšia situácia ako u nás je aj v Českej republike. V mnohých školách sú špeciálni pedagógovia, ktorí s nepočujúcimi komunikujú posunkami, televízia ponúka viac programov. „U nás si môžu v posunkovej reči pozrieť správy a tlieskame si za to, čo sme pre nich urobili,“ kriticky hodnotí Anna Šmehilová.