Keď si záujemca o životné po-istenie listuje v ponuke poisťovní, po chvíli nevie, či mu má behať mráz po chrbte, alebo sa má tešiť. Smrť, ťažká invalidita, bezvládnosť, náklady na pohreb a podobné poistné udalosti skôr sťahujú hrdlo, ako otvárajú oči. Na druhej strane predstava svadobného vena, štipendijného poistenia, skvele investovanej detskej budúcnosti vyvolávajú asociácie nanajvýš príjemné. Takže pri listovaní v ponuke produktov príde po emotívnej vlne zvyčajne racionálna, ktorá so sebou prinesie pragmatické uvažovanie. Napríklad - áno, som mama a potrebujem mať istotu, že deti neostanú bez prostriedkov, aspoň kým sa opäť nespamätajú, ak sa mi niečo stane (lebo aj "TO" patrí k životu). Moja mama je nesmrteľná, rovnako aj môj otec - vravia si deti, aj keď vedia, že to nie je pravda.
Mnohí rodičia, ale predovšetkým starí rodičia žijú z dôchodkov, ktoré vyšli z priebežného systému financovania a sú prinajmenšom nedôstojné. Nový penzijný systém má veľkú ambíciu vrátiť dôstojnosť aj dôchodcom. Malo by prispieť aj sporenie si na dôchodok. Ôsmim dôchodkovým správcovským spoločnos-tiam a takmer tridsiatim tisíckam sprostredkovateľov sa už podarilo presvedčiť o výhodnosti druhého piliera dôchodkového systému vyše trištvrte milióna ľudí. Sporenie je obyvateľom Slovenska vlastné. Stále si šetria, hoci už nie tak, ako v minulosti. Pomaly sa učia aj investovať, vstupovať na pôdu, ktorá by im mala priniesť viac ako to, čo do nej zasiali. Systém poradenstva si buduje každá banka i každá poisťovňa. Všetky sú komerčnými inštitúciami a ich primárnou úlohou je zisk. Opak by bol nelogický. Vzhľadom na konkurenciu, keď pomaly v jednom meste nájdete viac finančných domov ako historických pamiatok, sa musia usilovať o spokojnosť
klienta. Nie v tom, že sú najlacnejší, ale najlepší. "Idem do mojej banky alebo do mojej poisťovne," je banálna veta, avšak s veľmi dôležitým prívlastkom. Vyjadruje vzťah.
O peniazoch sa síce hovorí, že ničia charakter človeka, ale každý sa rád vystaví riziku mať ich. A skúšať samého seba či s nimi v živote obstojí alebo nie. Obyvatelia Indie patria k najchudobnejším na svete, ale súčasne v rebríčku šťastných ľudí sa na svet dívajú z rebríčka top desiatky. Medzi chudobou a šťastím nie je priama úmera, ale už aj Oscar Wilde vedel, že pri dobre vykúrenom krbe, s kvalitným mokom v peknom pohári, je trápenie príjemnejšie. Umrel sám a chudobný. Súčasníci mu nevedeli odpustiť inakosť, my ho obdivujeme. Bol úžasnou bankou nápadov, poisťovňou inteligentného humoru a zárukou, že čas investovaný do čítania jeho hier, sa nám vráti s intelektuálnym ziskom. Život fakt stojí za pozornosť. Aj ten náš. Naozaj.
Autor: EVA REISELOVÁ
