Mimovládna organizácia, ktorá túto knihu vydala, je členom medzinárodnej siete a orientuje sa na vzdelávanie a konzultačné služby v prevencii a transformácii konfliktov, na rúcanie stereotypov, na otvorený dialóg najmä v krajinách, ktoré majú za sebou rozličné pustošivé skazy vrátane občianskych vojen. V jej službách precestoval autor vyše desať krajín a podal o nich zvláštne svedectvo v knihe, zachytávajúcej "provinčné momentky absurdizmu", ako to sám nazval.
Nie je to teda ani služobná správa, ani klasický cestopis, i keď sú v nej obsiahnuté aj tieto znaky. Ondrušek sa zameral skôr na to, čomu on hovorí klebety, no čo by lepšie vystihovalo slovo kuriozity alebo anekdoty. Klebeta je totiž rozširovanie nepravdivých alebo zveličených správ o niekom s úmyslom škodiť mu, kým Ondruškove "klebety" sú pravdivé, písané viac s obdivom či údivom ako averziou. Treba ešte poznamenať, že autor nechcel pôvodne svoje postrehy publikovať vo forme knihy - podľa úvodu Juraja Mesíka ho k tomu prinútili kamaráti, ktorým tieto texty posielal.
Už z prvého príspevku, opisujúceho skúsenosti frekventanta školiaceho kurzu v americkom Baltimore roku 1997 vidieť, že Ondrušek je autor neobyčajne vnímavý, ktorý vie na veci vtipne reagovať. Tu si okrem iného poriadne utiahol z amerického Halloweenu, čo je sviatok Všechsvätých - Američania však z neho robia čoraz väčšiu šou, ktorá pamiatku zosnulých teatralizuje namiesto toho, aby nútila k pokornému zamysleniu.
V každej navštívenej krajine našiel Ondrušek podobné zvláštnosti: Albánsko napríklad má enormné množstvo bunkrov - 300-tisíc - a to bola zasa dobrá príležitosť, aby si zafantazíroval, čo s tým pozostatkom hodžovskej éry, inde zasa natrafil u jednotlivcov i národov na iné zvyky, zlozvyky či tradície, ktoré majú často až charakter etnografického objavu a určite sa nenájdu v nijakej turistickej príručke.
Ondrušek však neostal iba pri zázname videného a zažitého, ale zo vzniknutých situácií vyvodzuje groteskné závery, pohráva sa s nimi - dôkaz, že ani popri neľahkej inštruktážnej práci nestratil humor. Dobrým zdrojom zábavy sa mu niekedy stávajú aj tieto edukačné kurzy, ktoré vedú odborníci z celého sveta. A v takomto tíme dochádza často k nepredvídaným nedorozumeniam, ktoré dodávajú ich tréningom "šťavu".
Pravda, nie všetko, čo Ondrušek zaznamenal, vyvoláva smiech alebo začudovanie. Veď v krajinách ako Abcházsko, Kirgizsko, Tadžikistan, Mongolsko sa stretol s neuveriteľnou biedou, ktorá nemá v našich zemepisných šírkach obdobu a nesúvisí ani tak s tradičnou zaostalosťou, skôr s miestnymi konfliktmi, neustálou destabilizáciou toho, čo sa už ako-tak stabilizovalo. Ondrušek sa nepúšťa do skúmania príčin týchto permanentných kríz, hoci niekde narába dokonca so štatistikami, ale často poukazuje na priepastné protiklady a ich krikľavosť (Albánsko podľa jeho trefnej metafory vstúpilo do tretieho tisícročia s mobilom v jednej ruke a sviečkou v druhej, v Mongolsku zasa videl obraz Kôň a počítač).
V knihe sú uverejnené aj fotografie Andreja Bána. Nejde o "ilustrácie" k jeho textom, ale o samostatné dokumentárne snímky z jednotlivých krajín s obrovskou výpovednou silou. Zarážajúce je v publikácii neúmerne veľa jazykových prehreškov: ich citovanie by zabralo aspoň pol strany, no sú také okaté, že je nemožné prejsť ponad ne mlčaním, tým viac, že autor sa redaktorke za "citlivú jazykovú" úpravu poďakoval.
