Ak je pondelok, musíme byť v Estónsku, píše si DUŠAN ONDRUŠEK do svojho denníka. Má ho so sebou pri svojich pracovných cestách po krajinách, ktoré sa spamätávajú zo spoločenských alebo vojnových konfliktov. V pomerne krátkom čase ich prejde veľa, cíti pritom fyzickú i psychickú únavu. Ale aj radosť, ak sa veci menia k lepšiemu, a preto jeho zápiskom nechýba ani humor a nadhľad.

Pôvodným povolaním psychológ, dnes konzultant v prevencii a transformácii konfliktov, bol v posledných rokoch v Tadžikistane, Albánsku, Vietname, Srbsku, Argentíne či Abcházsku. Aby sa necítil sám, posielal mailom svoje úvahy a postrehy kamarátom na Slovensko. Vzišla z nich kniha S tekvicou priviazanou o nohu a iné klebety z ciest.

Témy z vašich zápiskov ste vyhľadávali cielene?

Nie, len som zaznamenal, čo mi cez deň liezlo hlavou. Po čase som si všimol, že píšem, len keď sa udialo čosi, s čím sa ťažko zmierujem a musel som sa z toho vypísať. Až neskôr som si všimol tento negativizmus. Uvedomil som si, že javy okolo možno vidieť rôzne, pesimisticky alebo optimisticky, nemusí to súvisieť s realitou.

Teraz už vidíte veci, o ktorých ste písali, presnejšie?

Rýchle závery sú skresľujúce, generalizácie riskantné. Napríklad pri každej ďalšej návšteve Ameriky som sa stretol s niečím iným, neraz úplne protikladným. Dospel som k názoru, že o nej nemožno tvrdiť nič, čo by platilo univerzálne. Preto je dobré sa do krajín vracať, aby sa naše predsudky rozbili.

Svoje poznámky ste najprv posielali mailom. Keď sa chystala kniha, dopĺňali ste ich, opravovali?

Mal som veľké nutkanie to robiť, ale nedovolil som si to. Už by to nemalo dokumentárnu hodnotu. Nechal som tam chyby, zjednodušenia, všeličo, čo sa mi dnes už nepozdáva. Ale vtedy som to tak videl.

Zápisky ste nazvali klebetami. Mali ste niekedy z dojmov taký zmätok, že nič presnejšie by ste nenapísali?

Stávalo sa mi to, a nebolo by dobre, keby sa to nestávalo. Keď sa človeku zdá, že mu je všetko jasné, mal by sa zastaviť a trochu o tom uvažovať. Je pravda, že klebety je veľmi alibistické slovo. Zvolil som ho, aby nikto nemohol namietať, že to, čo píšem, nie sú fakty. Nechcel som písať cestopis ani vedeckú štúdiu. Sú to osobné úvahy a pozorovania.

Kde sa vám písalo najťažšie?

V Tadžikistane. Je to veľmi chudobná krajina. Mal som pocit viny, že sedím vo vykúrenej miestnosti so strechou a videl pritom ľudí, ktorí také pohodlie nemajú.

Ako sa dá k tomu postaviť, dajú sa nejako tlmiť také nepríjemné pocity?

Každý si musí vypracovať vlastnú stratégiu, ako sa vyrovnať s pocitom rozdielnosti. Niekto dá peniaze žobrajúcim ľuďom na ulici vždy, niekto ich odmení, ak sa snažia zaslúžiť si to aspoň hraním na hrebeni, niekto pomôže len tomu, kto má viditeľný zdravotný postih. Naša osobná filozofia pomoci hovorí veľa o tom, ako si interpretujeme svet.

Čo vám v takých chudobných krajinách mohlo urobiť radosť?

Akýkoľvek pozitívny signál. Bol som nadšený, keď som našiel kníhkupectvo tam, kde som ešte pred rokom nevidel predávať žiadnu knižku. Mal som radosť z ľudí z opačných strán konfliktu, ktorí sú po rokoch opäť ochotní rozprávať sa medzi sebou. Väčšina ľudí si konflikty neželá, ibaže nie vždy sú imúnni voči manipulácii a podliehajú ideológiám. Preto musíme deti v školách učiť kriticky čítať, rozoznávať a posudzovať, čo sa okolo nich hovorí.

Z pracovných ciest ste si priniesli rôzne tradičné čiapky. Ako sa vaša zbierka začala?

Niečo som dostal do daru, niečo som kúpil. Najprv som si ich nasadzoval na prednáškach, aby bolo zjavné, o ktorej prípadovej štúdii hovorím. Teraz šli čiapky do dražby a peniaze z nej získala organizácia Ľudia proti rasizmu. Som rád, že dražba ľudí oslovila, za 13 čiapok sme vyzbierali 41-tisíc korún.

Jednu z čiapok vydražil aj Andrej Bán, autor fotografií vo vašej knihe.

Vzal si čiapku z Kosova. Je celá biela, volá sa kapuč. Podľa nej je vraj nazvané cappuccino, ranná káva s bielou čiapočkou našľahaného mlieka. Asi to nebude pravda, ale pekne to znie.