Za necelé dva roky, ktoré uplynuli od jeho poslednej radovej nahrávky, stihol Pavol Habera obhájiť post najobľúbenejšieho speváka na slovenskej scéne populárnej hudby, vydať záznam vianočných koncertov s Petrom Dvorským, vyprodukovať druhý album Barbary Haščákovej, ohlásiť návrat svojej skupiny Team, naspievať skladbu s Jágr tímom na vyhlasovanie českých hokejistov roka aj vystúpiť na predvolebných mítingoch HZDS v réžii sponzora svojej koncertnej šnúry VSŽ Tour. Pauzu, počas ktorej odmietal rozhovory na dodnes citlivú tému, prelomil až teraz.

Aké boli tie spomínané dva roky z vášho tvorivého pohľadu?

"Pravda je, že so skladaním pesničiek to išlo dosť ťažko. Aj keď zásuvky s demokazetami sa plnili, lebo nejde len tak dva roky nič nerobiť, ale málo z tých pesničiek sa mi páčilo. Teraz to už začína byť lepšie. Neviem, či je to tým, že naozaj sú lepšie, alebo že človek zase získava chuť do hrania a nahrávania vlastných vecí. Uvidíme, keď tie nahrávky budeme počuť z pásu a keď budú otextované."

Čím si vysvetľujete, že nápady neprichádzali tak, ako by ste chceli? Hodnotíte s odstupom predchádzajúci album ako taký dobrý, až sa na ňom vybili tvorivé postupy?

"Možno sa vybili, ale hlavná príčina je podľa mňa v tom, že za desať rokov vzniklo spolu dvanásť platní. Jednou z ďalších príčin je určite vek, pretože keď si človek vypočuje nejaké svoje pesničky spred ôsmich rokov, tak niektoré naozaj netreba počúvať. Aspoň v mojom prípade, hoci ja sa veľmi nepočúvam. Niektoré piesne vo mne nevyvolávajú nič dobré. Niektoré sú podarené, ale niektoré nie. Je to autokritika a istá opatrnosť hneď na začiatku. Už nechcem vypustiť niečo, čo by bolo menej hodnotné."

Ktorú etapu tvorby dnes z hľadiska hudobných nápadov zavrhujete?

"Nezavrhoval by som ani jedno obdobie. Možno moja tretia sólová platňa, na ktorej je jedinou výraznou vecou pesnička Keď sa baba zblázni, bola trochu plytká. Robil som vtedy sám, nedal som si do toho zasahovať a to nie je dobré. Vždy treba mať niekoho, s kým sa môžete hádať a kto to s vami myslí dobre. Nemám toľko talentu, aby som to dokázal urobiť sám. Je to spojené s vlastnosťami ako sebectvo, keďže som jedináčik, ale človek sa stále učí."

Cítite niekedy pri skladaní, že isté melodické postupy sú vo vás jednoducho zakorenené, a keď nahráte niečo nové, poviete si: Preboha, veď toto som už spravil?

"Možno ani nie, že toto som už spravil niekedy dávno predtým, ale že toto isté som urobil pred týždňom. Okolo určitej melodiky sa motám aj polroka. Snažím sa všetky demá dobre počúvať a mať od nich odstup. Netreba s nadšením liezť do štúdia hneď, ako vznikne pesnička. Počkám si, či ma po čase zaujme a či sa mi ešte nezunovala."

Demokazety nahrávate bez textov?

"Nerobím hudbu na hotové texty, vždy si zoberiem knižku s textami Oasis alebo Stinga. Skrátka anglické slová, ktorým niekedy ani nerozumiem. Pozriem sa na rytmiku textu a zisťujem, či sa do mojej pesničky hodí alebo nie."

Nezvádza vás to k napodobňovaniu originálu?

"Nie, lebo niekedy ani neviem, ktorá pesnička to je. Pracujem len s tlačeným textom, aj to ako so slovnou výplňou."

Koľko demonahrávok máte v zásuvke?

"Keby som to zrátal aj s vecami pre Team, ucelených pesničiek je okolo štyridsať. Nápady sa spočítať nedajú. Tých je možno dvadsať plných kaziet."

Podľa čoho selektujete nápady vhodné pre Team a pre seba?

"Podľa predstavy budúceho zvuku pesničky. Ak melodický nápad znesie tvrdšiu predstavu, okamžite ho posúvam do Teamu. Naopak, keď si ho neviem predstaviť v tvrdšej podobe, radšej to nechám pre seba. S Teamom by sme chceli spraviť energickú platňu, aj keď je to veľmi ťažké. Súčasnosť nie je optimistická, nemáme sa z čoho tešiť. Veci nie sú také happy, ako boli niekedy."

Ako sa dal Team opäť dohromady?

"Malo to dve etapy. Asi pred štyrmi rokmi som zavolal Dušanovi Antalíkovi, či by sme nešli ďalej a oni mi povedali, že si radšej odo mňa oddýchnu a skúsia to sami. Tak som ďalej spieval sólovo. Potom ma oslovil Dušan a ja som súhlasil. Mám tú partiu rád, Team mi nijako neublížil a v začiatkoch mi pomohol, takže prečo nie."

Prečo vás najprv nechceli? Vy ste ublížili im?

"Mám dojem, že som trošku presiahol hranice Teamu úspešnosťou svojich platní. Dušan je veľký zástanca kapelového imidžu, vždy to mal v Martine celé pod rukou a snáď sa ho dotklo, že moja sólová kariéra bola zrazu o niečo úspešnejšia ako v časoch Teamu. Začal to cítiť tak, že Team je pre mňa číslo dva, a mal vtedy pravdu."

Je ľahké vrátiť sa späť z vašej pozície? Byť síce na očiach aj v kapele, ale predsa len do nej zapadnúť. Vnímate to ako schodík nižšie?

"Nemyslím si, že je to dole. Vidím možnosť ďalšej cesty Teamu odtiaľ, kde zastal. Team ma láka aj za cenu, že možno občas budeme mať rozdielne hudobné názory. Kamarát bol so mnou nedávno na skúške v Martine a mal pocit, že chalani sa mi boja pri skúšaní niečo povedať. Práve to by som nechcel. Chcel by som, aby to pre nás bolo niečo nové."

Nebojíte sa, že stratíte časť publika, ktorá sa orientuje na jemnejší pop? Bude si musieť novú etapu pretrpieť a počkať si na váš repertoár, alebo sa to bude navzájom prelínať?

"Mám dojem, že keď to bude dobrá živá hudba, ľudia ani nebudú takto uvažovať. Chcem všade ukazovať, že takto spievam ja. Keď sa vám to páči, tak fajn, a keď vás nezaujímam, nič sa nedeje."

Koho asi nezaujímate?

"Nezaujímam ľudí, ktorí možno majú radšej iné texty a iné kapely. Napríklad v rádiách niekoho nepúšťajú len preto, že šéf skupiny mal úspešnú firmu, ktorú predal, tá od neho kúpila podiel a dala mu mercedes. Je to veľmi obľúbená súčasná kapela, ale niektoré rádiá ju nepustia, lebo moderátori si povedia - tak ako sa to stalo aj mne - prečo by sme mu mali pomáhať, keď on už má dosť. Toto, bohužiaľ, u nás funguje a takýchto ľudí ani ja nezaujímam, lebo som si už zarobil. Myslia si, že som za vodou a radšej budú tlačiť iné kapely, ktoré neskôr, keď prekročia úspešnosť moderátorov, zistia, že ani ich už nehrajú.

Je mi však v podstate jedno, koho zaujímam a koho nie. Som vďačný za každú priazeň a prečo by som mal menovať niekoho, kto má ku mne opačný vzťah. Vždy to tak bude. Sme malý štát, všetci sa poznáme, všetci v brandži sme boli medzi sebou v styku niekoľkokrát. Preto sa možno radšej pohybujem v okruhu športovcov. Tenistov a hokejistov, ktorí nie sú zaťažení našimi problémami a ktorí sa na nás pozerajú len z pohľadu, či to do tej brány vieš dať alebo nevieš. Sú to naše jediné témy - hokej, baby a vlastne nič iné."

Nie je aj šport svetom peňazí takisto ako šoubiznis?

"Tam je to však dosť jednoznačnejšie. Keď úspešný tenista vyhrá turnaj, tak zvíťazil, lebo porazil súpera, a zinkasuje za to peniaze. Niekde je veľa peňazí, niekde málo. Šachista asi nezarába toľko, čo tenista, ale ten tenista má zaslúžené peniaze. Musí drieť od malička, aby raz ten turnaj vyhral. Preto si cením všetkých športovcov. Zoberte si maratónca, ktorý dva kilometre pred cieľom odpadne a plače, lebo trénoval štyri roky, aby bežal olympiádu. Alebo keď pri ceste cez Donovaly stretnete chodca, ktorý ide oproti v tej zime a potom na pretekoch nič nedosiahne. Niekto ho vyradí a povie mu: Nedodržal si štýl, choď preč. To, čo prežívame my, sú absolútne srandy a nepodstatné veci oproti ľudským športovým tragédiám. Muzika je ako krasokorčuľovanie. Niekto vám povie, že idete dobre, a pritom to nemusí byť pravda. Sú to všetko subjektívne názory podľa vlastného vkusu."

Myslíte si, že ľudia závidia peniaze spevákom viac ako športovcom a považujú spev za niečo menej ako maratón?

"Áno. Spievať dokáže každý, kto sa narodil a má na to danosti. Myslí si, že to vie lepšie ako niekto iný. Netvrdím, že je to drvivá väčšina, ale určite sa nájdu percentá ľudí, ktorí si to myslia. Najhoršie je to s tými, ktorí sa pokúšali o kariéru vtedy, keď vy, a nepodarila sa im. Vidia, že kolega, s ktorým začínali, je úspešný. Od takých ľudí väčšinou nemôžete čakať nič pozitívne."

Boli by ste schopní na ceste za úspechom v anonymnej ankete popularity napísať svoje meno? Vedeli by ste si sám poslať hlasovacie lístky?

"Nie. Z toho sme už vyrástli. Na začiatku kariéry Team určite mal fanklub, ktorý sa staral o to, aby sa skupina dostala do povedomia. Verím, že aj v súčasnosti sú kapely, ktorých priaznivci hromadne hlasujú v hitparádach. Ale časom tí interpreti aj tak zistia, že im je to nanič, ak sami nie sú dobrí. Klamať sám seba len preto, aby som bol prvý v hitparáde a pritom mal na koncerte 50 ľudí, to je veľké sklamanie."

Existuje ponuka, ktorá by zmenila alebo odsunula vaše rozhodnutie opäť spolupracovať s Teamom?

"Mám teraz ponuku na spoluprácu od vynikajúceho českého interpreta, ktorého si veľmi vážim, ale som dohodnutý s Teamom a budem robiť s ním. Mám aj ponuku do pripravovaného skvelého pražského muzikálu, no keď mi poslali časový harmonogram, jednoducho by som to nestihol. Chcú mať v apríli premiéru a ja chcem v apríli vydať album Teamu. A vôbec, predstava ísť do Prahy a bývať tam, je pre mňa dosť zdrvujúca. Mám tu rodinu. Tak to bolo aj s Hamletom i Draculom, ale odmietnutie tejto ponuky ma mrzí najviac. Volal mi sám režisér a viem, že by mi to znovu viac otvorilo dvere do Čiech, no prednosť má Team."

Toto vám celkom neverím. Nemáte výčitky? Možno sa taká šanca nezopakuje.

"Nepozerám sa na to tak. Naozaj. Po dvanástich platniach, z ktorých väčšina bola úspešná, nemám ambíciu byť každý deň v televízii a na stránkach novín. Veľmi to obmedzujem a aj žiadosti o rozhovory skôr navigujem spôsobom: Viete čo, keď bude vychádzať platňa, potom vám budem mať čo povedať. Teraz vám fakt nemám čo povedať, nehnevajte sa. Človek sa mení, a keby ste sa opýtali u nás v rodine, tak naši sa nestačia čudovať, že som rád doma a nechodím niekde po vystúpeniach. Žena mi to sama vyčíta: Pozri sa na toho a toho, tí sú stále v televízii."

Čím to je? Iba vekom?

"Mne je doma dobre. Možno je to tým, že mám dobré rodinné zázemie a nemám problémy, ktoré by veštili rozpad rodiny. Doma aj pracujem a plne mi to vyhovuje. Bol by som najradšej, keby som po vydaní novej platne nemusel robiť promotion, ale asi to nepôjde. Pred rokom som mal pocit, že keď počujem slovo promotion, musím hneď utekať na záchod. Neznášal som to. Viem, že je to do istej miery potrebné, ale treba rozlíšiť len tie najnutnejšie veci. Pokiaľ to bude možné, tak sa tomu vyhnem. Najviac sa mi páčila skupina Pink Floyd, ktorá raz urobila tlačovku k novej platni, a ani tam nebola. To je zaujímavá cesta, len naši novinári by sa určite urazili."

Počas tých dvoch rokov ste však určite mali čo povedať, chvíľami ste sa možno aj chceli vyrozprávať. Aké bolo to obdobie sebaočisty, ak to tak môžem nazvať?

"Veľmi mi pomohlo, čo sa tu znova deje. Neviem, či noví ľudia, ktorí sú hore, sú o niečo čistejší ako tí, čo tam boli predtým. Vlastne si ani nemyslím, že by tí, čo tam boli vtedy, boli špinavší ako tí, čo sú tam teraz. Verím, že aj v jednej, aj v druhej skupine je veľa takých, ktorí to myslia dobre. Tvrdiť niečo o niekom z veľkej politiky z mojej a našej pozície je prinajmenšom odvážne. Samozrejme, človek občas stúpi do niečoho veľmi smradľavého a potom ho to mrzí. Snáď každému sa to občas stane. Otvorene priznávam, že sa s tým nežije ľahko. Keď však vidím, čo sa deje okolo, začína mi to byť jedno. Radšej ruky preč od všetkého, čo má niečo spoločné s politikou a dávať si pozor, s kým človek bude v styku a s kým nebude. Je ťažké sa k tomu vyjadrovať. Mohol som to urobiť, aj nemusel. Ale sú veci, ktoré som urobil, lebo som bol za niečo vďačný a zaviazaný. Nie som typ, ktorý povie nie, keď mu niekto pomôže."

Čo pri pohľade dozadu najviac ľutujete?

"Najviac možno len to, že som nezažil, keď moja dcéra začala chodiť a vyrastať. Boli to najkrajšie roky malého dieťaťa a ja som musel byť stále niekde preč. Jedine toto mi je ľúto. Zvyšok sú veci, ktoré vyplynuli zo životných situácií a z môjho konkrétneho rozhodnutia. Vtedy sa to tak stalo, ale už nevstávam s tým, že by som si hovoril: Panebože, čo som to urobil. Nemá to význam a nechcem sa tým zaťažovať. To by človek musel sedieť doma a nikam nechodiť, aby sa mu niečo nestalo. Alebo je potom jednoduchšie nebyť populárny. Určite by sa mi to nestalo, keby som nebol populárny."

Povedali ste si už niekedy, že by to bolo lepšie?

"Ale áno, určite niekoľkokrát za minulý rok. Viem si predstaviť, že keby bol na mojom mieste iný rovnako populárny spevák, má tie isté problémy. Ale nechcem sa k tomu vracať. Uvidíme, kto sa v ďalších voľbách namočí. Možno si ľudia z brandže dajú väčší pozor. Každopádne je to pre mňa dobrý výkričník."

Mali ste niekedy v peňaženke peniaze, ktoré vás tlačili?

"Myslíte tak veľa?" (smiech)

Myslím istý pôvod peňazí.

"To vtedy neviete, že vás tlačia. Máte ich a ešte netušíte, čo z toho bude. Nikdy neviete, aké peniaze máte v peňaženke. Môžete sa teraz s niekým dohodnúť na sponzoringu a o rok sa dozviete, že ten človek vám dával peniaze ľudí z fabriky, ktorá nedostávala výplaty. Vo chvíli, keď idem na turné, nemôžem nič také zisťovať a odlíšiť."

Čo z tých peňazí napokon bolo? Hovorí sa, že dom.

"Dom som začal stavať pred šiestimi rokmi na Trnávke. Ten sme predali a postavil som si iný, ktorý sme dostavali pred dvoma rokmi. Niekto by si mohol myslieť, že som ho postavil za také a také peniaze, ale nie je to pravda, lebo ten dom stál už polroka pred voľbami. A štúdio som si kúpil pred tromi rokmi. Za desať rokov som si zarobil dosť, aby som si mohol postaviť dom. Projekty boli úspešné, a keby neboli, tak dodnes bývam v činžiaku v Petržalke. Ľudia by si mali zvyknúť na to, že niekto si zarobí a má peniaze. Niekto má šťastie a niekto nemá, aj keď neviem, či v tomto prípade sa dá hovoriť o šťastí."

Skúsim to okľukou: Kúpili ste si svojho času vec, ktorú by ste teraz najradšej zahodili a odvrhli?

"Rozmýšľam, ale ak táto otázka mieri do niečoho, čo podozrievam, tak si nespomínam, že by som si kúpil niečo, čo by ma mrzelo. Určite nie. Nevyhadzujem peniaze, lebo také ružové, ako si niekto myslí, to zasa nie je. Obraciam v ruke každú korunu a nie som podnikateľ. Som len spevák, ktorý má vyššie honoráre ako za socializmu. Sú aj takí, ktorí majú ešte vyššie honoráre ako ja, ale nezisťujem prečo."

Dávate si pozor, aby bol ten výkričník posledný?

"Teraz viem, že nikdy nehovor nikdy, a tak nemôžem ani povedať, že toto bol posledný výkričník. Neviem, či ešte stúpim do ďalšieho ‘prúseru‘. Nemá význam si nad tým až tak lámať hlavu, robím presne tak ako predtým - intuitívne a rozhodujem sa v určitej chvíli. Najprv som si myslel, že treba varovať ostatných, ale netreba. Každý si je strojcom svojho šťastia. Každý má svoje problémy a každý ich musí riešiť."

Zostáva potom sám aj s dôsledkami?

"Áno. Každý si ich nesie."

DALIBOR HLADÍK