t * Slovenská premiéra 30. decembra

Filmový priemysel vždy do veľkej miery žil z podprahových davových úzkostí a strachov a tento rok mal príležitosť osedlať ich, ako sa len dá. Arnold Schwarzenegger sa chopil tejto vlny projektom Koniec dní, ktorého titul viac menej vyčerpáva tému i dejovú osnovu. Vybral si hrdinu, ktorým sa rozhodol vyjsť v ústrety "novému" publiku. O ňom sa v rozhovore pre rakúsky denník Der Standard vyjadril, že je už "iné", čo zrejme znamená inteligentné a požadujúce "dobrý príbeh". Akční hrdinovia osemdesiatych rokov, myslí si Schwarzenegger, zostali trčať vo svojej dobe. A to on nechce. Naopak, chce rásť s publikom. Supermani sa prejedli, Schwarzenegger poslušný novšiemu trendu, prichádza so zdokonaleným prototypom hrdinu - smutného alkoholika obdareného svalmi. Svoj po rokoch prvý film vyslovene pre dospelých, Koniec dní, najskôr ponúkol dnešnej režisérskej jednotke veľkorozpočtového kina, Jamesovi Cameronovi. Ten správne odhadol ostudu, ktorá za týmto projektom číha, a radšej starému priateľovi poradil, aby svoj päťstomiliónový rozpočet zveril komusi, kto sa ho s radosťou ujme - Petrovi Hyamsovi. Tomu Hyamsovi, ktorý svojou réžiou pred časom nenávratne pochoval kariéru inej akčnej hviezdy, Jeana Clauda van Damme.

V tomto pokuse o comeback nie je Arnoldovým protihráčom nikto menší než Pán temnôt osobne, prevtelený do jeho nechutne bohatého šéfa. O Satanovu prirodzenú podobu slizkého blanitého mimozemšťana v rozmere XXL zato nebudeme ukrátení. Jeho plány sú klasické: prišiel splodiť dieťa, ktoré si podmaní svet, so starostlivo vyhliadnutou, nič netušiacou chuderou. Satan sa o niečo podobné síce pokúsil už vo viacerých filmoch, ale termín sa nikdy sám od seba nevnucoval tak ako teraz, koncom decembra 1999. Pozor! Vtelené Zlo nemožno prederaviť dávkami zo samopalu ani zhodiť z mrakodrapu, pretože to všetko sú jeho nástroje. Než to náš odhodlaný chudák pochopí a dospeje k poznaniu, že na vec treba ísť inak, prejdú tucty akčných scén. Logika Konca dní si vynútila, že Arnold sa musí za ľudstvo dobrovoľne obetovať. Pripúšťa, že filmovej smrti sa hviezdy vždy trochu boja, ale uznáva, že to bolo nutné. Žiadny obyčajný happy end, tentoraz to chcelo čosi špeciálne: Schwarzenegger ako Baránok Boží. Hlboko mieriaca psychológia dialógov znie z optimistických Arnoldových čeľustí ako paródia na seba samu. Pokus postaviť príbeh, či prinajmenšom jeho dôležitú súčasť, na hereckom výkone neherca ťažko mohol skončiť inak. Škoda, Schwarzenegger je skvelý neherec, výkon v jeho životnej úlohe stroja bol dokonalý, mal pátos i humor. Prečo už dnes nikto nenechá jeho monumentálnu postavu a jedinečné mimické svalstvo len tak čnieť? Arnold už dnes nevylučuje, že časom vstúpi do politiky - "ľudia dnes už naozaj nemajú komu veriť". Možno si nakoniec svoju ideálnu rolu ľudského stroja predsa len raz vytvorí sám.

ANDREA PUKOVÁ