Prvých dvanásť mesiacov svojej existencie uzatvára spoločná európska mena euro o približne 14 percent slabšia voči americkému doláru, v porovnaní s jej východiskovým kurzom na začiatku januára. Kritici menovej integrácie majú evidentný argument proti rozširovaniu menovej eurozóny, ich rétorika však stojí na hlinených nohách. Drvivá väčšina ekonómov nepovažuje oslabenie eura za žiadne fiasko a prejav nedôvery svetovej finančnej komunity k starému kontinentu.
TURBULENCIE V ÁZII A RUSKU POMOHLI NAJVIAC AMERIKE
Za oslabením eura treba podľa analytikov vidieť predovšetkým fundamentálne faktory - nadpriemerne vysoká dynamika rastu americkej ekonomiky, mierne oživenie stagnujúceho Japonska, ale aj úplne netrhové faktory, medzi ktoré patrí napr. vojna v Kosove. Eufória zo začiatku tohto roka sa spájala predovšetkým s očakávaním tvrdších dôsledkov ázijskej a ruskej finančnej krízy z roku 1997, resp. 1998. Ich vplyv na globálnu ekonomiku a na jej hlavný motor - ekonomiku USA - bol však prorastový. Klesajúce ceny na svetových komoditných trhoch, nižšie ceny importovaných tovarov a silný dolár zažehnali od brehov americkej ekonomiky akékoľvek hrozby naštartovania inflačného rastu v USA, ktorý je rozhodujúcim kritériom pri rozhodovaní Federálneho rezervného systému (Fed) o pohybe kľúčových úrokových sadzieb. Bola to však Európska centrálna banka (ECB), ktorá bola na rozdiel od Fedu nútená v tomto roku znižovať prechodne úrokové sadzby. Ekonomický boom v USA, najdlhší v ich povojnovej histórii, sa stal rozhodujúcim fundamentálnym aj psychologickým faktorom, ktorý hnal kurz eura nadol. Hystéria na finančných trhoch vyvrcholila pred niekoľkými týždňami, keď sa kurz oboch hlavných svetových mien vyrovnal. Absencia akýchkoľvek významnejších intervencií ECB, verbálnych alebo reálnych, sa podľa ekonómov s odstupom času javí ako nanajvýš rozumná. Slabé euro je skôr politickou než ekonomickou hrozbou. Drvivá väčšina obchodnej výmeny 11 krajín menovej eurozóny sa realizuje medzi nimi navzájom, takže platobný styk spojený s obchodmi prebieha v eurách. Oslabenie meny je navyše výhodné pre exportérov z týchto krajín, ktorí za svoju produkciu utŕžia viac eur. Od oživenia exportu si analytici sľubujú toľko očakávané naštartovanie hospodárskeho rastu starého kontinentu, ktoré napr. Medzinárodný menový fond avizuje už od roku 1997.
NIE JE OSLABENIE AKO OSLABENIE
Nielen optimisti a politici očakávajú pozitívny zvrat európskych ekonomík. Na trhoch s derivátmi, ktoré sú najlepším indikátorom očakávaní investorov a špekulantov, indikuje napr. cena júnového trojmesačného futures kontraktu na Euribor, ktorý indikuje cenu 3,98 percenta, čo je takmer o percentuálny bod vyššie ako súčasná reposadzba ECB, za ktorú môžu banky získať dvojtýždňové finančné zdroje.
Hoci jediným legitímnym "komentátorom" vývoja kurzu eura by podľa niektorých názorov mali byť len členovia ECB, ich rady radi a často rozširujú aj ďalšie osobnosti. Ich vystúpenia však nemajú žiadnu reálnu hodnotu. Napriek tomu je legitimita takýchto vystúpení oprávnená. Paradox? Žiaľ, nie. Chyba sa pravdepodobne stala už pri konštituovaní biblie menovej integrácie - Maastrichtskej zmluvy. Podľa nej má síce plnú kontrolu nad výkonom menovej politiky v eurozóne jedine ECB, zodpovednými za výmenné kurzy svojich štátov však ostávajú jednotlivé vlády. A keďže výkon menovej politiky je najvýznamnejšou zbraňou pri ovplyvňovaní menového kurzu, tu možno zrejme hľadať ich guráž. Titul "najkrikľavejšieho" politika za rok 1999 by mohol byť pokojne udelený bývalému nemeckémi ministrovi financií Oskarovi Lafontainovi. Jeho verejné pokriky na ECB, aby znížila úrokové sadzby a napomohla tak oživiť ekonomiku, vo veľkej časti investorskej verejnosti nahlodali toľko živené mýty o neohroziteľnosti najnezávislejšej centrálnej banky sveta. Jeho vyhlásenia navyše prišli v čase, keď euro bojovalo o svoje meno na trhu. Marcová rezignácia Lafontaina sa tak stala prvou dobrou správou pre euro a uvoľnila ruky aj ECB. O mesiac neskôr ECB skutočne rozhodla o znížení úrokových sadzieb…
Ekonómovia spochybňujú aj celkový rozsah oslabenia eura. Došlo totiž k nemu v čase, keď na svetových devízových trhoch dominovala hegemónia amerického dolára, ktorého kurz silnel vo vzťahu k všetkým ostatným významným menám. Výmenný kurz je obyčajnou cenou. Nie je žiadnou katastrofou, keď padajú, a ani žiadnym triumfom, keď rastú. Keď korporátna Amerika zaujala investorov natoľko, že zatúžili nakupovať americké aktíva, ich reakciou boli nákupy dolárov. Podľa posledných federálnych štatistík už prevažná časť ziskov z investícií v USA plynie investorom zo zahraničia, vrátane Európy. Ak preto chceme hovoriť o skutočnom oslabení spoločnej európskej meny, treba rozsah pádu eura "očistiť" od tohto faktora.
KU KURZU SA VŠETCI VYJADRUJÚ AJ NA SLOVENSKU
Otázka výmenného kurzu a jeho vývoja je vďačnou ekonomickou a politickou scénou aj na Slovensku. Kurz koruny sa pred Vianocami dostal na úroveň okolo 42 korún za euro, čo predstavovalo najvyššiu úroveň v tomto roku. Na finančných trhoch však zďaleka neplatí, že silná mena je dobrá mena - a naopak. Dôkazom boli aj nedávne intervencie Národnej banky Slovenska (NBS) s cieľom oslabiť kurz koruny. Pokračovanie trendu posilňovania kurzu koruny však centrálna banka nepovažovala za vhodné najmä v dôsledku negatívneho vplyvu na zahraničný obchod. Decembrové zásahy NBS na trhu s korunou však neboli v tomto roku jediné. V máji centrálna banka zasahovala s opačným zámerom ako v decembri. Bolo to v čase, keď sa kurz koruny prepadával na nové a nové historické minimá a jej kurz voči euru sa dostal až na úroveň okolo 48 SKK/EUR. Kurzové výkyvy prinútili k pamätným vystúpeniam aj plejádu slovenských politikov, opozičných aj koaličných. Od Mečiarovho údivu nad slovami o posilňovaní koruny cez komentovanie menovej politiky poslankyne Malíkovej až po londýnske vystúpenie bývalého ministra hospodárstva Černáka. Na rozdiel od eura však tieto výroky nemali žiadny politický vplyv na kurz, čo hovorí samo za seba.
MICHAL NALEVANKO
