Thomas Pynchon je už dlhé roky "kultovým" americkým spisovateľom a vďaka starostlivo utajovanému spôsobu existencie aj napoly mýtickou postavou. Podľa mňa je najlepším utajením vystrčiť sa všetkým na oči, ale my nie sme v Amerike a vôbec, spomínané skutočnosti sú pre literatúru aj tak vedľajšie - uvádzam ich len preto, lebo sa musím s hanbou priznať, že zbierka raných poviedok Pomalý učeň je prvá Pynchonova kniha, ktorú som prečítal. Dostali sa mi, pravda, do rúk aj iné jeho diela, akosi ma však nezvábili. Nehĺbal som o tom, ale ponúka sa podozrenie, že som voči autorovi bezdôvodne zaujatý. Prosím láskavých čitateľov, aby recenziu čítali s týmto vedomím.
Súčasťou knihy je spisovateľov Predslov, v ktorom skúma a kritizuje svoje začiatočnícke poviedky z hľadiska zrelého autora. Vidieť, že Pynchon absolvoval "kurz písania", či ako tento predmet nazývajú na amerických univerzitách, ba asi ho aj sám vyučoval. Je to podľa mňa najlepšia časť knihy, veľmi zábavná a pre začínajúceho spisovateľa aj poučná lektúra, má však jednu základnú chybu: zbierka poviedok nie je učebná pomôcka. Ak sa skúsený spisovateľ už rozhodne vydať svoje prvotiny, mal by veriť, že po svete pobieha dosť čitateľov v podobnom stave mysle, aký mal kedysi on, a nemal by im kaziť zážitok čo ako ostrovtipnými analýzami. Myslím si dokonca, že na to ani nemá ani právo.
Pomalý učeň pozostáva z piatich poviedok. Všetky sú vynikajúco, rafinovane "napísané", sú plné bystrých postrehov a dômyselných narážok (sám neviem, na čo, len na určitých miestach cítim, že autor na mňa významne pokukuje), vyskytujú sa v nich zaujímavé prostredia (skládka odpadu či Egypt v roku 1899) i situácie (odstraňovanie obetí živelnej pohromy či súboj tajných služieb), a vo výpočte kladov by sme mohli ešte chvíľu pokračovať. Žiaľ, jediná postava so skutočným, uveriteľným problémom je epizódny abstinujúci alkoholik na konci piatej poviedky. Inými slovami, osudy Pynchonových hrdinov sú mi srdečne fuk. Výsledným čitateľským dojmom z autorovej okatej virtuozity je totiž nezúčastnenosť. Za všeličo môže aj nie najšťastnejší preklad, ale vety ako: "Byl to bývalý bojovník maďarského osvobozeneckého hnutí a trpěl nejtěžší chronickou formou stavu, který jistí kritici středních vrstev nazvali donchuánství v District of Columbia" mi pripadajú neznesiteľné, a Pynchonove poviedky sa takými vetami priam hemžia. "Závažnosť témy jednoducho ruší túžbu po štylistickej vynaliezavosti," povedal Josif Brodskij, a ja dodávam, že jeho výrok platí aj naopak: "Túžba po štylistickej vynaliezavosti jednoducho ruší závažnosť témy." Je celkom možné, že práve táto nezávažnosť a nezáväznosť je charakteristickým znakom postmoderny, ale potom nie je o čo stáť. A aké z toho všetkého vyplýva ponaučenie? To je jednoduché: nedávajte recenzovať knihy hundravým starcom.
PAVEL VILIKOVSKÝ
(Autor je spisovateľ a prekladateľ)
